Vyhľadávanie
Spomínanie je podľa mňa literatúra
Hovorí Dušan Šimko, slovenský prozaik žijúci vo Švajčiarsku
Dušan Šimko (1945), absolvent geológie a mineralógie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, po auguste 1968 emigroval do Švajčiarska, kde pokračoval v štúdiu na Bazilejskej univerzite, roku 1990 sa tu habilitoval na docenta na Geografickom inštitúte. Literárne debutoval v exile knihou poviedok Maratón Juana Zabalu (na Slovensku kniha vyšla roku 1991). Ďalšie jeho diela vydané na Slovensku: cestopisná novela Japonský diván (1993), román Esterházyho lokaj (2000) a scenár dokumentárneho filmu VI. prápor. Články, recenzie a informácie o kultúre publikuje v prestížnych nemeckých a švajčiarskych periodikách Neue Zürcher Zeitung, Die Weltwoche, Frakfurter Rundschau a i. Žije v Bazileji.
* Začiatkom decembra 2004 – najskôr v Budapešti a vzápätí aj v Košiciach – predstavili maďarský preklad vašej, na Slovensku zrejme najznámejšej knihy Maratón Juana Zabalu. Poviedky do maďarčiny preložila Piroska Kovacs a Kalligram ich vydal pod názvom Kassai maraton. Prečo tá „jemná“ zmena názvu? A ako prijalo budapeštianske publikum knihu, ktorá prostredníctvom histórie prvého košického maratónu zároveň nostalgicky a sugestívne približuje staré Košice?
– Pre zmenu názvu som sa rozhodol po diskusii s redaktorom vydavateľstva Kalligram Attilom Ágostonom – Kassai maraton (Košický maratón) totiž jednoznačne orientuje maďarského záujemcu. Tento titul už nechám pre všetky ďalšie vydania a jazykové mutácie. Podľa prvých ohlasov to vyzerá, že v Budapešti bude o knihu záujem.
*Krátko po prezentácii vašej knihy v Košiciach slávnostne inštalovali sochu Sándora Máraia. Aj jeho literárne inšpirácie sú spojené s týmto mestom, ale rodisko sa k nemu v uplynulom polstoročí nemohlo hlásiť. Kedy ste sa vy zoznámili s Máraiho tvorbou? A akú podobu Košíc ste v jeho knihách objavili?
– Sándor Márai je pre mňa dôležitou časťou mozaiky Košíc, ako ich dodnes vnímam. Moja nebohá stará matka bola dobrou priateľkou Máraiovej ženy Loly. Jeho otec Géza Grosschmid, bankár a senátor, bol zasa pacientom môjho deda, ktorý bol primárom na otolaryngológii v Štátnej nemocnici v Košiciach. Sándor Márai navštevoval premonštrátske gymnázium na Hlavnej ulici, kde neskôr maturoval aj môj strýko. Od Máraiovej švagrinej JUDr. Kertészovej, ktorá bola prvou košickou advokátkou po prvej svetovej vojne, som dostal pred dvanástimi rokmi do daru niekoľko prvých vydaní Máraia s jeho osobným venovaním. Sándora Máraia považujem za spriaznenú dušu. Uchoval a pestoval si svoj materinský, literárny jazyk, ale publikoval aj v nemčine. Po celý život mal odpor voči nacistickej a boľševickej diktatúre. Jeho exilový osud je pre mňa strhujúcou a súčasne smutnou paradigmou.
Keďže moja maďarčina nie je dostačujúca, čítal som Máraia v nemčine. Najprv staršie vydania vydavateľstiev P. Neff, Nova Vaduz a Oberbaum. Neskôr som si ho veľmi obľúbil, keď vydavateľstvo Piper v Mníchove začalo Máraia vydávať v novom adekvátnom preklade švajčiarsko-maďarskej spisovateľky Christiny Virághovej. Ako raritu v svojej súkromnej knižnici strážim Máraiov úžasný román Host v Bolzánu, protektorátne české vydanie. Máraiove Košice sú akýmsi zmiznutým kontinentom, ktorého obrysy len tušíme. Jeho esej Košická pochôdzka, dráma Košickí mešťania, román mladosti o Košiciach Rebelovia a predovšetkým jeho spomienkový román Spoveď mešťana oživili moje rodné mesto ako súčasť stredoeurópskeho a panónskeho priestoru, že sa Márai po zásluhe stal svetovým autorom, a tým sú jeho Košice dnes už fixným bodom pre francúzsku, nemeckú a taliansku čitateľskú verejnosť. Mimochodom, pred rokmi som navrhol Alexandrovi Tomskému, riaditeľovi pražského vydavateľstva Academia, aby zaradil do edičného programu Máraia. A tak sa aj stalo, z čoho mám dodnes radosť. Tomský mi vydal v roku 1984 moju prvú knižku poviedok Maratón Juana Zabalu v jeho exilovom londýnskom vydavateľstve v edícii Rozmluvy.
* Roku 2000 vyšiel váš rozsiahly román Esterházyho lokaj. Originálnymi rozprávačskými postupmi evokuje atmosféru doznievajúceho uhorského baroka. Kniha už vyšla aj v maďarskom preklade. Ako ju prijala maďarská literárna kritika? A čo na ňom zaujalo známu prekladateľku Ute Rassloffovu, ktorá pripravuje preklad Esterházyho lokaja do nemčiny?
– Esterházyho lokaj je na Slovensku vypredaný. Maďarskí čitatelia reagovali veľmi pozitívne a osobitne ma teší, že aj spisovatelia, ako László Márton, György Dalos a György Konrád, sa o knihe vyjadrili pochvalne. Maďarská kritika na moje počudovanie knihu nezamietla. Vyšlo viacero kritických recenzií, napríklad v budapeštianskych literárnych novinách ako Élet és irodalom alebo Mozgó világ. Kossuth Rádio a taktiež maďarská televízia priniesli správu o románe, čo nie je každodenná vec pre slovenského autora. Profesor Humboldtovej univerzity Peter Zajac mi v Berlíne sprostredkoval kontakt so svojou kolegyňou, slovakistkou a prekladateľkou Ute Rassloffovou. Už predtým sa zoznámila s mojimi textami. Po prečítaní románu sa pre vec nadchla. Momentálne intenzívne pracuje na preklade a román predstavia v októbri na tohtoročnom frankfurtskom knižnom veľtrhu.
*Len v nemčine zatiaľ vyšla vaša kniha rozhovorov o osude českých a slovenských emigrantov vo Švajčiarsku po roku 1968 (Exil in Basel, 2003). Priblížte aspoň stručne jej vznik a obsah.
– Knižka Exil in Basel vznikla z rozhovorov v slovenčine, prípadne v češtine. Bola súčasťou väčšieho výskumného projektu Bazilejskej univerzity (Sociálnopriestorová dynamika a integrácia Čechov a Slovákov vo Švajčiarsku). Ponúka osudy dvadsiatich emigrantov z bývalého Československa (šesť zo Slovenska a štrnásť z Čiech), ktorí sa usadili v Bazileji. Táto malá komunita poskytuje vzorku skúseností zo života vo Švajčiarsku a v dnešnom Slovensku a Česku. Je medzi nimi sociológ, archeologička, lesný inžinier, antikvár, teológ, hudobník, chemici, učitelia, lekári, manažéri, ako aj významný európsky teológ, bývalý rektor Bazilejskej univerzity Jan Milič Lochman. Úprimné individuálne výpovede vytvárajú, konkretizujú obraz o stave spoločnosti pod komunistickou diktatúrou a objavovanie iných možností života v cudzine.
* Pripravujete nejaké nové texty pre slovenských čitateľov?
– Začiatkom zimy tohto roku by mal na Slovensku vyjsť môj román s pracovným názvom Gubbio. Rádio Devín odvysiela 25. februára o 19.30 úryvok z tohto pripravovaného románu.
* Čo zo slovenskej literatúry vás v ostatných rokoch najviac oslovilo?
– Už nečítam slovenských autorov tak systematicky ako v minulosti, povedzme pred desiatimi rokmi. Zaujala ma mladšia generácia autorov, ako Hvorecký, Balla, Rankov a iní, najmä ich reakcia na dramatickú premenu spoločnosti, v ktorej žijú. Pri všetkom talente týchto autorov mám zatiaľ dojem akejsi nevyrovnanosti, často aj epigónstva a dosť krátkeho dychu. Prostriedky postmoderného science fiction a komiksu majú často len povrchný a krátkodobý efekt. V tejto súvislosti zacitujem nedávno zosnulú americkú spisovateľku a esejistku Susan Sontagovú: ,,Reťaz non-stop obrazov v kine, televízii, videu formujú naše vedomie a vnímanie. Ale pokiaľ ide o spomínanie, fotografovia zanechajú hlbokú stopu len vďaka jednotlivej snímke-obrazu.“ A spomínanie je podľa mňa literatúra. Dnešok je už vlastne minulosť. V poslednom čase ma zaujala kniha Júliusa Vanoviča Prozaik proti totalite. Prípad Alfonz Bednár. Vanovič totiž napísal svoju štúdiu nielen pre literárnych vedcov, ale je adresovaná širokej čitateľskej verejnosti. Je to predovšetkým skvelá analýza smutných pomerov, v ktorých tvoril Alfonz Bednár. Ďalej to bol Nenapísaný román Stanislava Rakúsa. Jeho vtipná próza má charakter nanajvýš experimentálny a vlastne pre našu literatúru objaviteľský, peripetie vysokoškolských učiteľov v Rakúsovom panoptiku čitateľa úžasne pobavia a rozosmejú à la Nabokov. Ešte jedna kniha Neverné ženy neznášajú vajíčka nadanej autorky z môjho rodného mesta: Uršule Kovalyk. Tvrdá, nemilosrdná próza, akési bleskové zúčtovanie s biedou marginalizovaných žien a mužov na periférii ,,novej“ spoločnosti na Slovensku. Nie som si istý, že či nálepka ,,feministická spisovateľka“ vlastne nezavádza. Každopádne je to prísľub do budúcna – dúfam.
Pripravil Anton Baláž
