Vyhľadávanie
Mojich prvých sto rokov
Rozhovor s herečkou a astrologičkou Vilmou Jamnickou
Cesta k pani Vilme Jamnickej vedie po dlhých, stupňovito stúpajúcich schodoch, po ľavej strane miniete staré marhule, čo si pamätajú ešte čas, keď tu bola len zeleň, záhrady a ticho. Mraučaním vás vítajú čierne mačky, ktoré sa do záhrady pani Jamnickej nasťahovali bez pozvania. Jednoducho vycítili teplo a pokrm, ochotu pritúliť ich v tom najhoršom čase. Vôbec ich nepozývala, aby sa sem nasťahovali a čakali na obed a večeru. Ako by ich aj pozývala, keď si sama musí všetko zadovážiť aj v poľadovici, keď sa vôkol všetko mení na šmykľavú sanicu a má čo robiť, aby sa udržala na nohách, keď ide do blízkeho obchodu nakúpiť to najnutnejšie. Pre pani Vilmu je tento okršlek zeme akoby daný osudom. Kedysi dávno, keď s manželom Jánom Jamnickým hľadali miesto, kde by ako divadelníci trávili voľný čas, študovali úlohy, naberali slnko a teplo, Jamnický našiel túto záhradu nad Dunajom ako prístav pokoja. Bolo to rok pred vypuknutím druhej svetovej vojny, presne roku 1938. Janova mama povedala, že sa blíži vojna, ktorá zožerie aj ten posledný trpko našetrený halier.
Nepísal by som o záhrade, keby som nevedel, ako pani Vilma veľmi ľpie na istých miestach, na istých veciach, na istých vzťahoch. Patrí to k jej povahe. Vrástla do tejto pôdy tak, ako do nej vrastajú stromy, ktoré vysadila a vysádza bez ohľadu na plynúci čas. Nedávno vysadila mladé marhule. Tým sa tu na slnečnej stráni vždy darilo a darí.
Vediem s ňou rozhovory po dlhé roky. Tento je len pokračovaním minulých a začiatkom budúcich.
,,Do Bratislavy som sa dostala zhodou okolností, keď sa môj otec ako lodný inžinier v Linzi po roku 1918 chcel vrátiť s rodinou domov, do novej republiky,“ začala mi rozprávať svoju cestu nad breh Dunaja.
“Nebolo nič jednoduchšie ako nalodiť sa v Linzi a po Dunaji sa plaviť do Devína, kde sme zakotvili. Otec ako český inžinier nebol už v ovzduší rozpadu monarchie potrebný. Taký bol osud Čechov po skončení monarchie, keď sa hľadal vinník jej rozpadu. Spomínam si, že podobný osud postihol aj skladateľa a dirigenta Oskara Nedbala, ktorý po dlhé roky pôsobil vo Viedni, uvádzal českú hudbu, no ani on nemohol čakať na nijakú vďačnosť tých, ktorí mu po dlhé sezóny tlieskali. Ja som bola mladá, mala som nemecké školy, ale mama sa starala, aby som si uchovala češtinu. Tak som prišla do Bratislavy, kde som na gymnáziu maturovala. Bývala som na internáte, keďže bolo pre mňa vtedy zložité chodiť z Devína do Bratislavy, a tam som sa zoznámila s Mašou Haľamovou, stretla sa so slovenským slovom, so slovenskou poéziou. Človek je v mladosti veľmi vnímavý, môžem povedať, že nebolo pre mňa nič krajšie, ako počúvať reč novej priateľky, pesničky, ktoré večer spievala stojac ako kráľovná na svojej posteli. Vtedajšia Bratislava bola jazykovo pestrá, a slovenčina si len kliesnila cestu do tohto mesta. Ja som smerovala k slovenčine, ktorá mi bola citovo blízka, prežívala som jej hudobnosť, malebnosť i melodickosť. Ak si spomeniete na Mašu Haľamovú, dáte mi za pravdu, že som sa náhle a neočakávane dostala k najrýdzejšiemu prameňu slovenského jazyka. Mohla som si želať viac? Vtedy som si uvedomila, aké dôležité je v živote v istom okamihu stretnúť niekoho, kto človeku otvára nové obzory.“
*Ako sa ďalej utváral váš vzťah k slovenčine a k slovenskej kultúre?
– Čosi ma vnútorne volalo k ľuďom, chcela som sa im priblížiť a pomáhať im. Azda aj preto som si zvolila štúdium medicíny. Bola som taká dobrá v matematike, že by som sa mohla odvážiť študovať aj iné odbory, ale lekárstvo mi učarovalo. Netušila som však, že to nie sú len biele plášte, ale aj krv a výkaly, bolesť a trápenie. Aj to by som zniesla a prekonala, ale nezniesla som pach formalínu v pitevni. V tom pachu som pocítila všetku tú ťarchu, ten boj človeka s chorobou. To bolo nad moje sily.
*Ako ste sa potom rozhodli presedlať do takých sfér, ako bolo herectvo?
– Keď som sa ocitla v tejto kríze, pomohla mi mama. Ľutujem mladých ľudí, ktorí nemajú v rodičoch oporu, keď sa musia osudovo rozhodovať. Moja mama rada chodila do divadla. Najmenej dvakrát do týždňa bola v divadle na druhom balkóne, no zato v prvom rade, aby jej nič nebránilo vo výhľade na javisko. Preto ani nenamietala, keď som sa jej zverila, že by som rada prestúpila na Hudobnú a dramatickú akadémiu. V polovici dvadsiatych rokov minulého storočia herectvo nebolo také vychytené ako dnes. Vtedy sa divadelníci vnímali ako komedianti s neistým osudom a životným zabezpečením. Kolegovia z medicíny sa mi posmievali, že som sa z univerzity a vrátila na strednú školu k Borodáčovi. Vnútorné volanie však bolo také silné, že prekonalo aj možné obavy i posmešné poznámky.
*Čo vám dalo štúdium lekárstva pre ďalšie životné kroky?
– Dve veci prinajmenšom: poznanie ľudskej bytosti a stretnutie s mojím budúcim manželom. Na chodbe lekárskej fakulty som po prvý raz stretla Jána Jamnického. Ani na okamih som nezapochybovala, že on je ten, s kým chcem ísť životom. Aj on sa pokúšal o štúdium lekárstva. Zverila som sa mu so svojím rozhodnutím prejsť na Hudobnú a dramatickú akadémiu. Keď som končila druhý ročník, sám ma oslovil, či by som sa neopýtala Borodáča, že aj on by prešiel z medicíny na štúdium divadla. Borodáč povedal: je to na Slováka inteligent a tých v divadle budeme veľmi potrebovať. Nechala som ho, aby sa rozhodol sám. Záležalo mi na tom, aby aspoň jeden z nás zostal na medicíne. Odpovedal: ak ma u Borodáča zapíšeš, prejdem ta aj ja. Stalo sa - zapísala som ho, Borodáč ho prijal a študovali sme spolu. Jamnický chcel vyhovieť aj rodičom, preto prestúpil na právo a súčasne študoval aj Hudobnú a dramatickú akadémiu. Po štyroch rokoch skončil oboje. Ja som do divadla nastúpila ešte za riaditeľa Oskara Nedbala roku 1929, Jano roku 1932 spolu s Ivanom Lichardom a Štefanom Figurom.
*Ako sa utváral váš vzťah k slovenskému slovu?
– Splynula som so slovenským prostredím, so slovenským slovom, ktorým sme sa v škole i v divadle zaoberali. Bol to vtedy akoby ostrov brúsenia, cizelovania slovenského slova - pestovali sme ho, hľadali sme jeho zmysel i krásu, malebnosť a zvukomaľbu. Jamnický mal bohaté zázemie, reč si niesol zo svojho rodného kraja, vychutnával jej zvuk i čaro, ja som s radosťou a potešením prijímala tieto objavy. Z domu som mala češtinu, z rakúskej školy nemčinu, na gymnáziu som mala francúzštinu. S Jamnickým sme sa slovenčinou zaoberali dôkladne. Veď aj on mal podobné jazykové zázemie, a navyše budoval na ten čas ojedinelú knižnicu. Vtedy to nebolo ako dnes, že idete do knižnice a nájdete tam čo potrebujete. My sme vlastne ani nič iné nemali - len knižnicu. Jano mal knihára, ktorý mu všetko viazal. Bol to náš svet, ktorý nám dával energiu a podnety. Nehľadali sme vonkajší efekt, budovali sme sa dovnútra. Azda to znie starosvetsky, no bolo to tak. Jamnického inscenácie sa potom rodili z týchto prameňov, napájali sa z týchto žriediel. Ja som sa našla v tomto svete krásneho slova.
*Čo obsahovala vaša knižnica?
– Nebudem spomínať autorov - bola by to galéria básnikov, prozaikov a dramatikov. Nechýbali knihy o divadle - v rôznych jazykoch. Mali sme mnoho filozofických kníh, študovali sme východné filozofie, usilovali sme sa pochopiť záhady i tajomstvo sveta i človeka, pozerali sme sa do kozmu, do hviezd, hľadali odpovede na základné otázky života. Malo to vplyv aj na náš život. Smerovali sme k prírode aj tým, že sme jedli len vegetariánsku stravu, ba niekoľko rokov iba surovú. Nevedeli sme, čo je choroba. Ja som sa už potom hviezdam venovala natrvalo. Nedbala som na to, že astrológia bola zaznávaná. Žijeme v kozme, sme jeho súčasťou, nemôžeme byť bez jeho vplyvu na nás. To je dostatočný dôvod, aby sme sa tejto otázke nevyhýbali.
Ako členka Činohry SND som sa venovala slovu na javisku, v rozhlase, v televízii aj vo filme. Našla som si svoje miesto, našla som našťastie aj režisérov. Medzi nimi rada spomínam na spoluprácu s Jurajom Jakubiskom, Franekom Chmielom, Andrejom Lettrichom, Martinom Ťapákom a ďalšími. Ako herečka som dala zo seba všetko, čo bolo v mojich silách, aby som prispela k rozvoju slovenského dramatického umenia. Keď som odišla z aktívnej práce v divadle, mala som viac času na televíziu a film. A najmä na písanie.
*Ako ste sa dostali k písaniu?
– Najprv som si prekladala pre seba z nemčiny alebo z francúzštiny. Iba výnimočne som uverejnila preklad z francúzštiny. Knihy ma sprevádzajú celým životom. Stále nakupujem nové, a to bez ohľadu na to, že čas pokročil. Nastal okamih, keď som pocítila, že by som mala vydať aj svedectvo o svojich zážitkoch. Dlho sa mlčalo o Jánovi Jamnickom. Povedala som si, že azda mám právo ako jeho žena vydať svedectvo o našom živote, o jeho práci, o letách na Liptove a zimách v divadle, o tom, čoho som bola svedkom. Tak vznikla kniha spomienok Letá a zimy s Jánom Jamnickým, ku ktorým ma vyzvali z vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Kniha je vypredaná a kedy-tedy sa mi ju celkom náhodne podarí kúpiť v antikvariáte.
*Prečo ste sa neskôr zamerali na knihy o astrológii?
- Chcela som, aby ľudia mohli nazrieť do seba samých, aby sa odbúrali predsudky voči astrológii. Kniha Astrologické aspekty alebo Vieš čítať vo hviezdach vyšla aj v českom preklade, mala dobrý ohlas dokonca vo Švajčiarsku, kde ma označili na najlepšiu slovenskú astrologičku.
Chcem, aby si ľudia uvedomili, že astrológia im dáva podnety, nikoho do ničoho nenúti, život majú v svojich vlastných rukách. Človek je strojcom svojho osudu a v ňom je sila schopná život vytvárať, meniť a formovať. Som prekvapená, že niektorí ľudia čakajú, že čosi za nich urobia hviezdy. Sama som sa nikdy v živote nezľakla nijakej prekážky. Postavila som si dvakrát dom, aby som mala kde bývať. Zdalo sa mi to celkom prirodzené, že som si budovala hniezda. Aj vtáci, ktorí lietajú po mojej záhrade, si ich stavajú. Neúnavne lietajú a zbierajú steblá, hrudky zeme, lepia a ukladajú, krútia a uzatvárajú svoj kryt pre pliagou nečasu a zimy. Iba mačky čakajú, aby ich uchmatli. Vtáci však majú odvahu priletieť a zobať mačkám z misiek. Od vtáčikov som sa učila žiť život. Vo vhodnom okamihu si bez ohľadu na nebezpečenstvo vziať svoj podiel. Lebo minulé storočie bolo ustavičným zápasom, dve strašné svetové vojny, stovky malých vojen, teroristických útokov a únosov... Po prvej svetovej vojne sme si mysleli, že už nikdy nijaká vojna nemôže byť. Ľudia ako by sa nechceli poučiť z prežitých hrôz. Preto som sa obrátila k astrológii, pretože tam sú dobrí a zlí, tam je kostra života. Jej pomocou som si vytvorila svoj vlastný názor. Saturn je síce planéta nedobrá, v staroveku dokonca označovaná ako smrť, ale v každom znamení pôsobí inak. Najmäkší je Saturn znamení rýb, a to je môj znak, to je moja osobnosť tvrdosť v mäkkosti a mäkkosť v tvrdosti. Ak sa ma niekto pýta, aká vlastne som, odpoviem vyrovnaná. Jamnický to šťastie nemal, odchádzal z tohto sveta nezmierený so sebou, ani so svojím okolím.
*Položili ste si otázku, prečo píšete?
– Merkur je symbol pre písanie, Venuša symbol lásky a umenia. Keď stoja spolu v takzvanej konjunkcii, sú symbolom rozumnej lásky alebo láskavého slova. Na najvyššom mieste horoskopu mám toto znamenie. Vzájomné vzťahy hviezd nám naznačujú, že vesmír je absolútna dokonalosť. Ich negatívny vzájomný vzťah sa odráža na tomto svete ako negatívny úkaz. Keďže som činorodý typ, ktorý nemôže zostať nečinný, tak píšem. Mám radosť, že to ľudia čítajú.
Pripravil Ladislav Lajcha
