Vyhľadávanie
Rasťo Piško pôsobil roky ako zabávač. Humoristické relácie Apropo, Telecvoking, či Pošta Horný výplach, ktorých bol tvorca aj v nich účinkoval, stali sa legendami našej politickej satiry. Vtip a nadhľad nájdeme i v jeho knihách Hačava (Ikar 2010) a v najnovšom románe Bohémska kolonáda (Ikar 2011).
• Je humorista umelec?
– To je otázka! Mnohí si určite povedia, že nie je. Na Slovensku sa zafixovalo, že všetko, na čom sa ľudia smejú, musí byť plytké a nízke. Keď si však vezmeme ľudí, ako Twain, Chaplin, Voskovec a Werich, Allen, Kishon, Horníček, či Lasica a Satinský, musíme priznať, že sú to veľkí umelci.
• Aký humor máte rád?
– Smutný. Možno to znie čudne, ale nemám rád veselých komikov, ktorí len čo sa objavia na scéne, začnú sa rehotať a chrliť jeden vtip za druhým. A vôbec nemám rád vtipy, ktoré sa neustále točia okolo pása a nadužívajú vulgárnosť. Mám rád humor premýšľavý, ktorý diváka nepodceňuje. Komik by mal pokladať publikum aspoň za také inteligentné, ako je on sám.
• Boli ste spoluautorom a účinkujúcim vo viacerých obľúbených humoristických reláciách. Aké to boli časy?
– Zvláštne. Užili sme si slávy a popularity, aj ústrkov a vyhrážok. Ale robili sme humor radi a s plným nasadením. Nie všetko sa vydarilo, ale pri tej kvantite to ani nebolo možné. Každý deň prinášal niečo nové, politici boli ako z divých vajec, celá spoločnosť sa menila. Ľudia to vtedy veľmi prežívali a humor a satira boli jedným z mála prostriedkov, ako sa aspoň trochu dalo uvoľniť obrovské napätie, ktoré vládlo v celej spoločnosti.
• K písaniu románov ste sa dostali pomerne nedávno. Bol to váš tajný sen, alebo náhoda?
– Tak trochu oboje. Po roku 2005 televízia a rozhlas o mňa neprejavili záujem. Humor, respektíve zábava sa otočili úplne iným smerom. Do módy prišli sitkomy a reality šou, čo nie je moja parketa. Mal som odrazu veľa voľného času, a tak som sa rozhodol urobiť to, po čom som už dávno túžil. Napísať všetko, čo si pamätám a ako to s odstupom vidím.
• Prvý román rozpráva príbeh o vojakoch Pohraničnej stráže. Inšpirovali vás vlastné spomienky?
– Spomienky – to bol hlavný dôvod, prečo som napísal Hačavu. Ja totiž nemám rád, keď niekto vynáša súdy bez toho, aby danú problematiku bližšie poznal. Vojaci Pohraničnej stráže, teda tí radoví, veľa možností nemali. Mohli sa dopustiť nejakého priestupku a išli by do basy. Alebo mohli dezertovať, ale ruku na srdce – kto už bol taký odvážny a bezohľadný ako napríklad bratia Mašínovci? Absolútna väčšina z nás sa snažila tie dva roky prežiť v zdraví a tak, aby sme nikomu neublížili. Kniha s touto tematikou chýbala. Ak vylúčime Kráľa Šumavy a niekoľko romantických „hraničiarskych“ noviel a poviedok, nič neexistuje. Navyše väčšina z nich vznikla za socializmu a odohrávajú sa tridsať rokov predtým, ako som k PS narukoval ja. A odvtedy sa aj na hraniciach situácia veľmi zmenila.
• Hačava je smutno-vtipnou reflexiou na absurdnú dobu. Viac ste sa pri jej písaní smiali alebo plakali?
– Ťažko povedať. Písal som si na vojne akýsi denník a ten sa mi zachoval do dnešných dní. Pri jeho čítaní som sa snažil pochopiť vlastné skutky a pocity. Znova som sa ocitol v úlohe dvadsaťročného mládenca a to nebolo vždy príjemné. Povedané s Kunderom: „Keby človek stretol svoj vlastný obraz z mladosti, určite by ho prefackal...“ Smial som sa aj hneval, ale čo sa už dá robiť? Nakoniec som sa nad svojím obrazom a nad obrazmi mojich spolubojovníkov a veliteľov zmiloval. Nechcel som napísať druhých Čiernych barónov. Chcel som zachytiť dobu, politické ovzdušie a motívy konania jednotlivých postáv. A pritom sa so zhovievavým úsmevom pokúsiť opäť vcítiť do ich kože. Dúfam, že sa mi to aspoň trochu podarilo.
• V najnovšom románe píšete o komunite umelcov. Prečo ste si vybrali práve túto tému?
– Lebo som to všetko prežíval s nimi. Časy tesne pred a po Nežnej revolúcii sú beletristicky nezmapované. Bolo to obdobie, aké už pravdepodobne nezažijeme. Všetko sa šmahom ruky menilo. Mnohí to nedokážu dodnes pochopiť. Najmä tí starší, ktorí mali vtedy zhruba päťdesiat rokov, ale aj moja generácia vtedajších tridsiatnikov. Čo sa vlastne v roku 1989 stalo? A ako to prežívali tí, ktorí stáli pod tribúnami a cinkali kľúčmi? Tí, ktorí s úžasom hľadeli na politické a ekonomické zmeny? Tí, ktorí dodnes celkom nechápu, ako a prečo sa to všetko stalo?
• Umelci vždy citlivo chápu dobu, v ktorej žijú. Ako ju vnímajú umelci z Bohémskej kolonády?
– Bola to doba špicľovania, nezmyselných zákazov a cenzúry, často až malichernej. Všetko sa muselo trikrát schvaľovať a potvrdzovať, boli tu byrokrati a karieristi, ktorí prostredníctvom politiky šikanovali ľudí a vybavovali si osobné účty. Ale bola tu aj akási sociálna starostlivosť štátu o občana, pomerne široká, hoci na nízkej úrovni. Fungovali kluby mládeže, záujmové krúžky, festivaly záujmovo-umeleckej činnosti. To všetko pod dozorom štátu, ktorý to financoval. Mám pocit, že toto sa úplne stratilo. A je to asi jediné, za čím mi je z dôb reálneho socializmu ľúto.
• V akej dobe žijú umelci dnes?
– To, čo tvorilo kedysi základ, teda amatérske krúžky a súbory, do veľkej miery zaniklo. Sám som od svojich 16 rokov pôsobil v divadielku malých foriem, kde som sa za pätnásť rokov naučil všetko, čo som neskôr potreboval v mojej profesionálnej kariére. Ak nejaké súbory existujú, tak len vďaka sponzorom, ktorí ich dotujú. S profesionálmi je to podobné. Sponzor, to je dnes kľúčové slovo, ktoré tvorí kultúru. Literatúre dominujú knihy pre ženy, detektívky a rôzne upírske ságy. Divadlo, našťastie, žije, hoci herci si musia zarábať na živobytie hraním v pomerne hlúpych seriáloch a sitkomoch. A veľa talentovaných autorov tie hlúpe sitkomy píše... Výtvarníci sú v podobnej situácii ako ostatní. Ocitli sme sa v pozícii živnostníkov, ktorí ak nepredajú to, čo vytvorili, môžu celé svoje umenie zabaliť. A do toho všetkého je tu minister práce a sociálnych vecí, ktorý sa všetkým umelcom chystá zasadiť smrteľnú ranu v podobe zvýšených odvodov a zrušenia paušálnych výdavkov. Politici nám už nič nezakazujú, ale napriek tomu nám život neustále sťažujú. Už nie umelecky, ale priam existenčne.
• Sú vaše romány autobiografické?
– Do značnej miery áno. Vždy, keď vymýšľam postavu, vidím asi ako portrétista konkrétneho človeka. Jednoducho takto sa mi píše lepšie. Niekedy pracujem formou puzzle, zložím hrdinu z viacerých skutočných ľudí. A niektoré osudy domyslím a dopointujem podľa toho, ako sa počas príbehu vyvíjajú. Ale faktom je, že väčšinu mojich hrdinov som skutočne poznal a mnohé situácie z mojich románov naozaj zažil.
• Vo svojich knihách sa vraciate do minulosti. Neuvažujete o literárnom stvárnení súčasnosti?
– Ďalšia kniha, na ktorej som začal pracovať, sa bude odohrávať v období rokov 1998 – 2002. To je síce už minulosť, ale ešte stále veľmi blízka. Je to ako rodinný album s fotografiami... Najprv si zaradíme obrázky z detstva, mladosti, vojny a takto pokračujeme až do staroby. Jednoducho mám pocit, že obdobie roku 1998 bolo svojím spôsobom prelomové a zaslúži si spomienku na to, čo sme prežívali a čo sme získali.
• Má dnes kvalitný humor v médiách svoje miesto?
– To neviem. Televíziu sledujem veľmi málo a starostlivo si vyberám. Ale to, čo som videl z pôvodnej slovenskej tvorby, ma veľmi neoslovilo. Ja mám na kvalitný humor iné kritériá. Keby som to mal povedať jednou vetou: zábavy je dosť – humoru málo. Čo ma však skutočne dokáže rozosmiať, je fakt, že keď si občas večer prepínam televízne kanály, na všetkých vidím tie isté tváre. Neviem prečo, ale silou-mocou sa ma snažia presvedčiť, že sú vtipní. Zrušili im už niekoľko neúspešných relácií, ale oni sa vždy objavia v nejakej inej – novej. Zväčša v ešte horšej ako tá predchádzajúca. To je skutočne komické, zvlášť keď si spomeniem, ako na mňa a mojich kolegov kedysi niektorí z týchto hercov hromžili, že sme veľa na obrazovke! A to sme zo zásady vždy účinkovali len v jednej televízii. V rozhlase je to podobné, stále tí istí ľudia, hlasy a rovnako prízemný, či naopak pseudointelektuálny humor. Ale aby som iba nefrflal, zaznamenal som rozhlasový kabaret Glóbus Európy s prvkami politickej satiry a dobre som sa pobavil. Čo je pozoruhodné, sú to moji dávni kolegovia z amatérskych čias, súbor Divá hus z Nitry. Pôsobilo to na mňa ako dúšok čistej vody – ľudia, ktorí neberú humor a zábavu ako biznis, ale robia ho pre radosť.
• Je satira v ťažkých časoch dobrou barlou?
– Nemusí byť vždy satira, ale humor určite. Nakoniec, čo si budeme nahovárať – život je smutný o to viac, že poznáme jeho pointu: končí sa tragicky našou smrťou. Ak by sme nič iné okrem tohto faktu nevnímali, nemá význam žiť. Ale kým každý z nás dospeje k tomu nezvratnému koncu, prežije kopec vecí, ktoré stoja za to. Smutných a ťažkých, ale aj radostných a zmysluplných. Ak sme šťastní a zdraví, humor veľmi nepotrebujeme, takmer ho nevnímame. Skôr sa zabávame. Ale keď prichádzajú ťažké situácie, v ktorých si nevieme rady, humor je neoceniteľný. A ak ho nedokážeme nájsť sami v sebe, je priam nevyhnutné stretnúť niekoho s takýmto zmyslom. Je veľmi dôležité vedieť odľahčiť situáciu, vysmiať sa z vlastnej biedy, upozorniť toho druhého, že „kým nejde o život ide o h....“ A to sa dá jedine humorom. Bez humoru sa podľa mňa nedá slušne žiť. Život bez zmyslu pre humor – to musí byť veľké utrpenie.
• Ako sa cítite v úlohe spisovateľa?
– Zatiaľ sa mi to celkom páči. Je to oveľa pokojnejšia profesia ako povolanie herca. Napísal som a vydal zatiaľ tri knihy a tú prvú veľmi dávno, ešte v čase, keď ma ľudia vnímali ako humoristu známeho z médií. A tri knihy, to je podľa mňa málo na to, aby sa človek mohol vydávať za spisovateľa. Je síce pravda, že som autorom mnohých rozhlasových a televíznych skečov, napísal som aj divadelnú komédiu a dva filmové scenáre, ale spisovateľ, to je podľa mňa niečo iné. Spisovateľ – to sú predovšetkým knihy, ktoré berie do rúk čitateľ. To je intímny dialóg medzi ním a autorom.
• Je pre vás písanie potreba, závislosť, alebo zábava?
– Pre mňa je to predovšetkým výzva. A každú výzvu, ktorú človek prijme, možno označiť za potrebu. Do istých vecí ideme jednoducho preto, lebo im nedokážeme odolať. Chceme si otestovať svoje sily, túžime zistiť, či to dokážeme. Ale na rozdiel od herca v divadle, ktorý sa výsledok svojho snaženia dozvedá počas procesu tvorby, u spisovateľa je to iné. Spisovateľ je tak trochu horolezec. Je individualista, pracuje sám a bez publika. O jeho snažení vie málo ľudí a mnohí sa ani nedozvedia o tom, či dosiahol vytúžený cieľ. A potom, horolezec a spisovateľ sa málokedy uspokoja s dosiahnutým. Len čo zdolajú vrchol, teda keď dokončia príbeh, okamžite sa vrhajú na ďalší. A všetko sa začína odznova... Takže je v tom určite aj istá závislosť.
• Kto vás najviac ovplyvnil?
– Mal som v živote obrovské šťastie, lebo som v pravej chvíli stretol tých pravých ľudí, ktorí ma postrčili ďalej. Určite to bol môj spolubojovník Milan Hrkal, ktorý vystupuje v oboch mojich knihách pod menom Dr. Miloš Mrkal. Momentálne žije v USA, a keď sme spolu slúžili na vojne, bol pravidelným recenzentom mojich prvých vážnejších literárnych a divadelných pokusov. Už vtedy nosil na vojnu zakázanú literatúru a nabádal ma, aby som v písaní pokračoval. Veľa pre mňa urobil aj môj niekdajší učiteľ dejepisu a zemepisu na ZDŠ Ondrej Bosík. Neskôr pôsobil ako redaktor rozhlasového Banskobystrického sobotníka. Bol to on, ktorý si pamätal moje slohové práce a detské divadelné úlohy a trval na tom, aby som sa venoval humoru. Sobotník bol aj prvý rozhlasový zábavník, ktorý uverejnil moje humoresky a skeče. Práve na základe týchto príspevkov si ma všimol redaktor bratislavského rozhlasu Stano Radič. Začal som písať pre Apropo. A to ostatné už poznáte...
• Kam smeruje vaša ďalšia literárna tvorba?
– Vždy ma zaujímal konflikt človek a doba. Lebo doba sa mení, ale človek je nemenný. Celé veky pozostáva z tých istých cností a nerestí. Doba, politika, médiá, naši najbližší... To všetko, a ešte mnohé iné v nás otvára naše zlé, či dobré vlastnosti. To všetko vplýva na to, ako sa správame v krízových situáciách. To sú veci, ktoré ma zaujímajú. Lebo aj dnešná doba je plná nástrah, kríz a nebezpečenstiev, v ktorých tápeme a hľadáme východiská. A nech už sú naše mravné zásady akékoľvek, verím, že aj ten morálne najslabší hľadá vždy to najsprávnejšie riešenie. Jednoducho dúfam, že všetci ľudia chcú byť dobrí, hoci nie všetci to dokážu. A potom, rád by som niekedy napísal veľký humoristický román. Hoci, priznám sa, zatiaľ neviem o čom...
