Vyhľadávanie
Dielo Franza Kafku sa dá čítať stále dokola. Pripomína tak trochu filozofický traktát, v ktorom je možné každú stranu neustále nanovo analyzovať, no súčasne nám niečo dáva najavo, že to, čo čítame, má bližšie k poézii než k traktátu. Nadšenie z tohto jedinečného spôsobu vytvárania textu sa u mňa po prvýkrát prejavilo na začiatku vysokoškolského štúdia a neopustilo ma ani po rokoch. Keď som sa počas doktorátu z filozofie dostal na dva roky do Prahy, môj vzťah ku Kafkovi sa ešte viac zintenzívnil. A to ani nie kvôli Prahe samotnej, ale najmä preto, že som často navštevoval malé kníhkupectvo Spoločnosti Franza Kafku.
Asi pri dvadsiatej návšteve sa ma jedna z pracovníčok kníhkupectva opýtala, či by som si nechcel pozrieť Kafkovu knižnicu. Znelo to ako sen. „Knihy samozrejme nepatrili Kafkovi, ale sú to, až na pár výnimiek, presne tie isté vydania, ktoré čítal aj Kafka“, povedali mi na upresnenie a ja som len odvetil, že veľmi rád. Prešli sme kníhkupectvom a dostali sa na malý vnútorný dvor, na jeho konci boli dvere a za nimi točité schodisko. Vstúpili sme ním do knižnice. Ako v mrákotách som kráčal cez pomerne veľkú miestnosť, ktorá slúžila na rôzne spoločenské podujatia, k jej čelnej stene, kde stála čierna, presklená knižnica. Pristúpil som k zväzkom. Na ich chrbtoch popísaných vyblednutým ozdobným písmom som lúštil mená, ako Schopenhauer, Kierkegaard, Nietzsche či Marcus Aurelius. Veď tie isté knihy som čítal aj ja, prebleslo mi hlavou. Bol to naozaj zvláštny pocit. Poodstúpil som od knižnice k stolu, na ktorom bola položená akási kniha v čiernom obale. Čo je to za kniha, opýtal som sa, pretože som ju nechcel len tak chytiť do rúk. „To sú Kafkove výpisky a osobné poznámky ku každej z týchto kníh, podľa tohto zoznamu sme všetky knihy zozbierali…“ Zatočila sa mi hlava. Pozbieral som však všetky sily, čo mi zostali, poďakoval sa a vyšiel von. Knihy som sa ani nedotkol.
