Rozhovor s literárnym vedcom Fedorom MATEJOVOM

Múzy akoby súčasnosti odopierali svoju priazeň

Rozhovor s literárnym vedcom Fedorom MATEJOVOM

Literárny vedec Fedor Matejov sa narodil 30. 9. 1954 v Bratislave, na FF UK vyštudoval slovenčinu a ruštinu (1979), pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Tatran, od roku 1982 pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Dosiaľ publikoval recenzie v Romboide, Slovenských pohľadoch, postupne sa zameral na interpretáciu slovenskej lyriky po roku 1945. Tieto analyticko-interpretačné texty publikoval v odbornom časopise Slovenská literatúra. Jeho knižným debutom sú Lektúry, ktoré vlani vydal Ústav slovenskej literatúry SAV vo vydavateľstve Slovac Academic Press. Do tejto publikácie autor zaradil jedenásť už predtým publikovaných textov. V úvodnom texte Lyrika ako ,,paradigma“ lektúry, venovanom Milanovi Hamadovi, nastoľuje svojím ,,čítaním“ lyriky viaceré aspekty, ktoré odhaľujú jej zmysel: ,,Inštitúcie literatúry, autora, textu, literárnej historiografie, interpretácie, kritiky sa preskupujú; básne alebo jednotlivé verše zostávajú.“ V ďalších textoch číta a interpretuje básne Jána Ondruša, Jozefa Mihalkoviča, Milana Rúfusa, Ivana Laučíka a neskorú tvorbu prozaika Dominika Tatarku.

* Zostáva lyrika paradigmou, čiže vzorom, a nie hocijakým, ale iniciačným vzorom literatúry? Alebo je lyrika už uzavretou záležitosťou, ako tvrdí súčasný český filozof Václav Bělohradský (,,Domnívám se, že poezie je uzavřený žánr, asi tak jako opera... Stejně tak se uzavřela i poezie, a to někdy koncem šedesátych let. Od té doby je poezie jaksi u konce. Už se dá pouze recitovat, studovat a znovu promýšlet.“) Tento citát ste použili ako motto vstupnej kapitoly Lyrika ako ,,paradigma“ lektúry.

– Aj bez dlhšieho improvizovaného rozhovoru na tému uzavretých alebo uzatvárajúcich sa dejín literatúry či kultúry 20. storočia je nám azda viac-menej zrejmé, že poézia, resp. lyrika od polovice 19. storočia, zvlášť na prelome 19. a 20. storočia, v období moderny, naozaj bola iniciačným, zasväcujúcim médiom a miestom formulovania novej citlivosti, nového jazyka, novej krásy – u nás predovšetkým I. Krasko, tak to ďalej bolo – vzhľadom na slovenské súvislosti – od 20. rokov v literárnej avantgarde v rozpätí od L. Novomeského po nadrealistov 30. a 40. rokov a rovnako s istými posunmi v druhej polovici 50. rokov a v 60. rokoch. Kontrastne voči tomu však takto pociťovanú  a diskutovanú významovú iniciatívnosť dnes už asi ťažko si trúfneme lyrike pripisovať alebo budeme aspoň hodne zdržanlivejší. Isteže, zostáva nie celkom prehliadnuteľnou súčasťou  masívnej aktuálnej literárnej prevádzky, zostáva osobnou záľubou a potrebou svojich adeptov i „starých majstrov“, ako aj verných čitateľov alebo aspoň návštevníkov poetických festivalov, zostáva médiom drobných ľudských ambícií, zároveň však neraz, ba čoraz viac záležitosťou akejsi „znakovo“ spoločenskej kompletnosti v súbehu s ďalšími odbornými, pedagogickými, prekladateľskými záujmami svojich aktérov. Neviem však, či je dnes ešte miestom, kde aspoň skryto prebieha umelecky, esteticky, jazykovo sa fixujúce, z dobovej konverzácie sa potenciálne vydeľujúce dorozumievanie o „veciach ľudských“ – zoči-voči jazyku, druhým a svetu, o hraničnej skúsenosti „nemožného“, čo podľa niektorých interpretov bola explozívne vložená do základov modernej lyriky, už radšej ani nehovoriac. – Zároveň pretrváva možnosť fakticky v istom zmysle uzavretú poéziu čítať, domýšľať, sprostredkúvať – zvlášť v medzičase, keď múzy akoby súčasnosti odopierali svoju priazeň.

* Básnici Ján Ondruš a Jozef Mihalkovič sú akýmsi ťažiskom vašej knižky, pretože im venujete dovedna šesť štúdií. Čím sú zaujímaví a inšpirujúci pre vašu čitateľskú a následne aj literárnovednú a esejistickú lektúru?

– Pracovné záujmy a povinnosti v oblasti poézie 50. a 60. rokov ma synekdochicky, zástupne, v zmysle „časti za celok“, skutočne viackrát priviedli k poézii J. Ondruša a J. Mihalkoviča. Bolo to zároveň aj hľadanie si akokoľvek skromného, ale predsa azda vlastného pracovného terénu na pozadí základných kritických esejí M. Hamadu zo 60. rokov, kritík a interpretácií S. Šmatláka zo 60. a začiatku 70. rokov, teoreticky moderovaných analýz poézie u F. Miku od 60. po 80. roky, napokon na pozadí od 80. rokov v niečom aj paralelnej publikačnej činnosti V. Mikulu a P. Zajaca. Pokúsim sa to radšej konkrétnejšie naznačiť vzhľadom na poéziu J. Mihalkoviča. Napr. báseň Marianna z debutu Ľútosť (1962) ma zaujala tým, ako na pozadí mýtickej alebo folklórnej tradície, kde za mŕtvymi bratmi trúchli alebo pokúša sa ich oživiť sestra, tu tradične ženskú rolu voči mŕtvej sestre preberá brat, preukazuje jej službu spomienky a nehy, privoláva tak jej zastretú podobu – text si zrazu pre mňa skoro až dojímavo začínal podávať ruku s prózou D. Tatarku Kohútik v agónii z konca 50. rokov, kde brat „rozhovormi bez konca“ privoláva späť do života traumatizovanú sestru, traumatizovanú stratou syna a pocitom viny za to, alebo s prózou V. Šikulu S Rozarkou zo 60. rokov, kde zasa opatrovanie postihnutej sestry bratom fatálne vyústi do komunikačného a vôbec ľudského kolapsu – do jej umiestnenia v ústave... Ďalej by tu mohla byť reč o Mihalkovičových Zimoviskách (1965), inšpirujúcich k úvahám, ako ich básnický svet, jeho významovo zvrstvené utváranie, umožňuje nám ako čitateľom rezonančne si evokovať svoje vlastné, čo aj akokoľvek odlišné, trvajúce či rozvrátené životné „zimoviská“, alebo by tu mohla byť reč o Mihalkovičových fragmentárnych básňach pestovaných od 70. rokov, kde ma oslovovali situácie, keď nie „tieň“ k človeku, ale samotný „človek“ sa hodí k svojmu „tieňu“ na nevľúdne „lepkavej zemi“...Azda to stačí...

* Osamelých bežcov zastupuje básnik Ivan Laučík. Čo vlastne predstavuje tento básnik v kontexte slovenskej poézie, aké nóvum, ako by sa dali pomenovať podstatné znaky jeho poézie vo vzťahu k Osamelým bežcom, ale najmä vo vzťahu ku konkretistom?

– Ivan Laučík (spolu s I. Štrpkom a P. Repkom tvoril skupinu „osamelých bežcov“) koncom 60. rokov zrejme najintenzívnejšie napĺňal osobnostnú a skupinovú predstavu básne ako „životnej akcie“. Boli to trhané, pretržité „pásma“ imaginárne rozvíchrených diaľok, „pásma“ drsne trhané neraz hrubými detailami básnikovej konkrétnej slovenskej biograficko-krajinnej skúsenosti, akcia a extáza neraz vyúsťovali do fragmentarizácie a chaosu. Osobne som cestu k poézii I. Laučíka – ako iste mnohí iní – nachádzal od jeho topograficky a gesticky zoskromnenej zbierky Na prahu počuteľnosti (1988) – s jej básnickými liptovskými horskými výstupmi či jaskynnými zostupmi. Proklamovaná básnická extatická zmyslovosť časti poézie 60. rokov akoby tu dostávala chladivý kontrapunkt v asketizujúcej telesnej námahe a nasadení, príroda nie je premietňou ľudských túžob a svet poľudšťujúcich ambícií, ale stroho či ironicky nám pripomína a navracia našu „konečnú“ ľudskú mieru. Dnes už uzavreté dielo I. Laučíka je tu vzácnou, čistou slovesnou paralelou ku kozmickým, krajinným a telesne asketizujúcim inšpiráciám a prejavom časti slovenského výtvarného umenia od 60. rokov po roky 90.

* Ak bol pred rokom 1989 básnik Milan Rúfus literárnou vedou a kritikou, metaforicky povedané, srdečne vítaný, po roku 1989 bol, keď nie odmietaný, tak určite aspoň relativizovaný, marginalizovaný, niekedy aj „kádrovaný“. Čo pre vás z Rúfusovej poézie zostáva a zostane, napriek všetkým politickým otrasom, ktorými sme prechádzali, prešli a možno ešte prejdeme?

– Vec možno vyhrotiť ešte aj inak.  – Dnešné čítanie a výklad poézie M. Rúfusa predstavuje pomyselne na jednej strane monumentalizujúco koncipovaná monografia z pera nonkonformného protestantského, evanjelického teológa staršej generácie prof. K. Nandráskeho, kde na pozadí biblickej, prorockej tradície je M. Rúfus vykladaný ako „poeta sacer“, básnik Bohu zasvätený, Bohom posvätený a zároveň v tejto zaväzujúcej vydelenosti akoby dvojznačne stíhaný kliatbou, poznačený, a na strane druhej drobná poznámka prozaika R. Slobodu z jeho operatívneho listu zo začiatku 90. rokov, publikovaného posmrtne, kde hovorí na adresu M. Rúfusa a jeho gesta, že vystupuje v role tlačového tajomníka alebo hovorcu samotného Boha. (Spojenie „tlačový tajomník“ alebo „hovorca“ sú novo príznačnými slovami začiatku 90. rokov). Dielo M. Rúfusa už dávno nemá útlu, kraskovsky strohú podobu dvoch kľúčových zbierok Až dozrieme (1956) a Zvony (1968), ale je skôr už akoby hviezdoslavovsky rozsiahle a rozvetvené. Domnievam sa, že istý návod alebo pokyn obsahuje básnikova formulácia-verš z dávnych Zvonov, kde zoči-voči vidieckej „božej muke“ básnik hovorí o „závratnom a nepatrnom krôčiku / z gýča do veľkosti“. Takéto kroky oboma smermi bude musieť absolvovať každý vecný interpret Rúfusovej poézie, pričom ,,v hre“ bude nie len samotný básnik, ale aj jeho interpret a na pomoc privolávané viaceré tradície slovenského umenia alebo myslenia a písania o ňom.

* Jediným prozaikom v tvojej knižke Lektúry je Dominik Tatarka, že by bol aj skrytým lyrikom?
– Mal by som vlastne poďakovať za formuláciu o D. Tatarkovi ako potenciálnom lyrikovi, keďže by mohla zdôvodňovať prítomnosť jediného prozaika v brožúre, o ktorej je tu reč. K viacerým prozaikom, moderným slovenským i ruským, dostával som sa skôr pri improvizovanej sporadickej pedagogickej činnosti než pri vlastnom písaní. Avšak čítanie textov D. Tatarku od študentských 70. rokov vracalo človeka k Tatarkových východiskám v existencializme a surrealizme 40. rokov a zasa v normalizačných 70. rokoch aj k 60. rokom ako k ich potlačenému rubu. Od 80. rokov k tomu postupne pribúdali aj Tatarkove samizdatové alebo exilové edície. Je to aj otázka metodická: ako vyzerá čítanie prózy na pozadí východiskovej skúsenosti s poéziou, zvlášť keď tieto prozaické texty nás svojou autobiografickou extázou, extázou z erotiky, sexuality či telesnosti alebo z mýticky či kultúrne sa vrstviacej krajiny vedú späť k poézii... Je to možno tak trochu neskromne aj celkom osobná záležitosť. Vážený literárny historik prof. M. Tomčík vo svojej mladistvej monografii o nadrealizme z konca 40. rokov v súvislosti s týmto zoskupením o vtedajších prózach D. Tatarku esejisticky hovorí, že jeho „stavba vety“ je „raz náhlivým torzom, inokedy zasneným dlhým túžením“... Vlastné fragmentárne písanie totiž človeku – isteže, na hodne inom poschodí – pripomína oscilovanie medzi „zasneným dlhým túžením“ a výsledným „náhlivým torzom“...

     Azda tu mala byť reč aj všeobecnejšie o interpretácii alebo lektúre poézie dnes. Náhodne objavené verše L. Novomeského, inšpirované situáciou, keď nad „nezbadaným svetom“ fenoménov dreva vo fotografiách M. Martinčeka, preľnul sa v básnikovej obrazotvornosti samorast so sochárskym artefaktom, takto inšpirované verše mohli by posunuto a zástupne poslúžiť aj ako komentár alebo apel k práci nad poéziou:

                „Hádaj! A vyhádaš aj vľúdne slovo pre ňu,

                keď sa ti votrie do citu a tvojmu rozochveniu

                i krásnu v tebe prospeje

                tým, že tu takto stojí, tým, že je.“

Pripravil Jozef Čertík