Vyhľadávanie
László Tóth (1949) – venuje sa editorskej a kultúrno-organizačnej činnosti v rôznych časopisoch a vydavateľstvách, žije v Dunajskej Strede. Vydal zatiaľ takmer štyridsať vlastných kníh (z toho trinásť básnických zbierok, knihy pre deti, literárne a divadelnohistorické monografie a knihy esejí). Za svoju tvorbu získal ocenenia v Maďarsku (Cenu Attilu Józsefa) aj na Slovensku (Cenu AOSS Imre Forbátha).
• V literatúre pôsobíte striedavo v Maďarsku a na Slovensku. Mohli by ste priblížiť tieto striedajúce sa etapy svojej tvorby a života?
– Narodil som sa v Budapešti, no po otcovej smrti (1954) sme sa s matkou prisťahovali do Iže, kde žili jej rodičia. Po maturite v Komárne som odišiel do Bratislavy, tam som zažil roky 1968 a 1969. V istom zmysle som sa stal dieťaťom roku ´68 so všetkými dôsledkami. V tomto období som si osvojil etické a estetické názory, ktorých som sa nevzdal ani v husákovskej ére. Preto sa mi v 80. rokoch veľmi zúžil svet, v ktorom som sa mohol pohybovať. Často som sa dostával do konfliktu s prisluhovačmi režimu. Rozhodol som sa presťahovať do Maďarska, kde boli vtedy oveľa priaznivejšie podmienky pre tvorivého človeka. V Maďarsku som pracoval v rôznych redakciách a vydavateľstvách − i sám som založil časopis (Regio) aj vydavateľstvo (Ister).
• Ako vnímate situáciu vo vzájomnom spoznávaní našich susedných kultúr?
– Slovenská literatúra, najmä poézia vytvorená po druhej svetovej vojne sa pre mňa stala takpovediac druhým spisovateľským, básnickým materinským jazykom. V druhej polovici 60. rokov som si totiž osvojil spôsoby a možnosti moderného básnenia pomocou vtedajšej slovenskej − a v istej miere českej a poľskej − lyriky a prekladovej literatúry. V prvom rade mám na mysli básnikov slovenského nadrealizmu (vrátane I. Mojíka), potom M. Krausa, M. Rúfusa, M. Válka a básnikov Trnavskej skupiny, Osamelých bežcov, najmä J. Ondruša, I. Štrpku a Ľ. Feldeka a iných, ktorí vôbec nemali pendanta v maďarskej poézii. To isté platí aj o slovenskej próze, myslím predovšetkým na Ladislava Ťažkého, Dominika Tatarku, Petra Karvaša, Jána Lenča, Jána Johanidesa, Rudolfa Slobodu, Antona Hykischa, Dušana Dušeka a Dušana Mitanu. Keď som v roku 1985 vydal dodnes najväčšiu antológiu slovenskej poézie po druhej svetovej vojne v maďarskom jazyku pod názvom Gyújtópont (Ohnisko), do ktorej som zaradil dvadsaťšesť básnikov, jeden z kritikov v Maďarsku napísal o tomto výbere recenziu pod názvom Európa je v susedstve. Mal na mysli aj to, že v susedstve Maďarska, teda na Slovensku píšu poéziu na európskej úrovni. Podľa mňa súčasná slovenská poézia a próza sú rozhodne zaujímavejšie a lepšie, než aký záujem o ne prejavujú v Maďarsku. Problém je iba v tom, že je to malá a blízka literatúra, teda pre stromy nevidno les. Maďarským vydavateľom a distributérom kníh sa zdajú oveľa zaujímavejšie väčšie a vzdialenejšie literatúry ako slovenská, a keby neboli maďarské vydavateľstvá na Slovensku, ktoré pomerne pravidelne venujú pozornosť aj novinkám zo slovenskej literatúry (hlavne Kalligram, predtým Madách-Posonium), nebolo by ani toľko prekladov do maďarčiny, koľko máme dnes. Ale nebola by pravda pravdou, keby sme nepriznali, že o prekladanie a prezentáciu najnovších titulov súčasnej slovenskej literatúry sa pokúšajú aj niektoré vydavateľstvá a časopisy v Maďarsku (vďaka pravidelnej iniciatíve časopisov Magyar Napló, Nagyvilág).
• Redigujete literárny časopis – komu je určený?
– Od januára 2011 som šéfredaktorom literárneho časopisu Irodalmi Szemle, ktorý je podobného charakteru ako Slovenské pohľady alebo Romboid. Náš časopis vychádzajúci vo Vydavateľstve MadáchPosonium bol založený ešte v roku 1958, teda je druhým najstarším literárnym časopisom na Slovensku, a má predovšetkým úlohu organizovať a reprezentovať maďarské literárno-umelecké dianie na Slovensku. Okrem toho sa však snažíme byť aj bratislavským obzorom celej maďarskej literatúry.
• Vyšlo vám niekoľko zbierok poézie, no vašu tvorbu poznám len z niekoľkých básní v preklade Mily Haugovej a Vojtecha Kondróta, ktoré zazneli na Capaleste v Banskej Štiavnici, alebo sú na vašej webovej stránke. Akým básnickým vývojom ste prešli, kým ste dospeli k sebairónii?
– Sebairónia podľa mňa môže byť aj znakom sebapoznania. Čím ďalej sa dostáva človek na ceste sebapoznania, tým viac sa vyvíja jeho sebairónia. Inak povedané, čím vážnejšie človek berie seba i svet okolo neho, tým ťažšie ho znáša (i sám seba znáša čoraz ťažšie), a práve to protirečenie mu pomáha zrušiť irónia, ironický vzhľad sveta a seba samého.
