Vyhľadávanie
Michal Jedinák je autorom poviedok v žánri fantastiky, Rozprávok, prekladateľom a autorom komiksov. vo vydavateľstve Ikar mu práve vyšla knižka Najmenšia rodina na svete.
Rozprávky nestarnú. Takže návrat po ôsmich rokoch. Prichádzajú hňatliakovci k čitateľovi úplne rovnakí ako v knižke nie celkom rozprávky (Ivan Aľakša-Fantázia 2004)? Čo, kto ťa vlastne podnietil k návratu?
Impulzom na oživenie Hňatliakovcov bol rozhovor s pani Šikulovou v Ikare. Hovorila mi, že vydavateľstvo má záujem o pôvodnú tvorbu, a dodala mi odvahu ponúknuť knižku na vydanie vo väčšom náklade a v novej úprave. Príbehy som teda oprášil, sem-tam niečo ubral alebo pridal a spolu s pani redaktorkou Ďurinovou sme Hňatliakovcov zbavili „detských chorôb“, ktorými som ich nechtiac nakazil pri prvom pokuse. Hoci názvy (vrátane knihy) sa zmenili, obsah je viac-menej zachovaný. Aj rozprávky zostali rovnaké, ibaže sú uhladenejšie. Najväčší rozdiel je v grafickej úprave – Najmenšia rodina na svete je oveľa bohatšie ilustrovaná.
V novom vydaní už nie sú tvoje ilustrácie, hoci sa venuješ aj kresleniu a komiksu – prečo?
Kreslenie je skôr môj koníček, iný spôsob vyjadrenia, keď si chcem oddýchnuť od písmeniek. K rozprávkovým knižkám však treba pristupovať inak, a aj pre množstvo potrebných obrázkov sme chceli osloviť profesionálneho, skúseného ilustrátora. Voľba padla na Katarínu Gasko, a len čo sa mi do rúk dostali prvé výsledky jej práce, videl som, že to bolo správne rozhodnutie. Ilustrácie sú prekrásne, pani ilustrátorka dokonale vystihla moje predstavy.
V posledných rokoch sa profesionálne zaoberáš prekladaním (medziiným série Hry o život Suzanne Collinsovej, Meno vetra Patricka Rothfussa). Ktorý z doteraz preložených titulov ti najviac prirástol k srdcu a prečo?
Hovorí sa, že na prvú lásku človek nezabudne, a zdá sa, že to platí aj o preklade. Meno vetra od Patricka Rothfussa mi z hlavy len tak nevyfučí. Pred ním som prekladal ešte zaujímavú detskú encyklopédiu o pirátoch, no Meno vetra bol môj prvý (a hneď poriadne hrubý) román. Okrem toho mi autor „sadol“ štýlom písania a tiež ma presvedčil, že fantasy literatúra mi môže ponúknuť aj niečo viac než jalovosť zabalenú do ozdobného papiera, s ktorou som sa dovtedy často stretával, a že podstatný je autor, nie žáner. Práve vyšiel druhý diel Rothfussovej trilógie, Strach múdreho muža, a už sa neviem dočkať, ako to celé dopadne.
Prinajmenšom v kruhoch priaznivcov fantastiky si známy poviedkovou tvorbou, publikoval si prózy v časopise Fantázia, finálových zborníkoch ceny Gustáva reussa a ceny Fantázie, v poslednej menovanej si roku 2011 za poviedku Števko získal druhé miesto a dva roky predtým si sa stal držiteľom ceny Bibliotéky. Nerozmýšľaš nad vydaním poviedkového výberu? Prípadne by si mohol pridať niekoľko snov…
Pred niekoľkými rokmi som dostal ponuku na vydanie poviedok, no časom sa kamsi vytratila. Táto myšlienka ešte celkom nezapadla prachom, zatiaľ však nedostala konkrétnu podobu. Keby k tomu prišlo, fanúšikovia sa o tom určite dozvedia z mojej autorskej stránky na Facebooku. Sny neprezradím, šetrím si ich na noc.
Čo nové píšeš a plánuješ?
Na vlastnú tvorbu si hľadám čas ťažšie ako kedysi. Väčšinu energie pohltí prekladanie a na ďalšie súboje so slovami veľakrát už ani nemám chuť. V poslednom čase ma k písaniu vyburcovala iba Cena Fantázie. Mozog však nedrieme, v hlave si neustále píšem príbehy – často bláznivé, ako pán Hňatliak z knižky. Len tak, aby predstavivosť neležala ladom. Väčšina z nich sa do počítača nedostane, ale keď ich raz budem potrebovať, viem, kde ich nájdem.
