Rozhovor s novinárom a spisovateľom Ľubošom JURÍKOM

Veľké literárne dobrodružstvo

Rozhovor s novinárom a spisovateľom Ľubošom JURÍKOM

Ľuboš Jurík ( 1947) pracoval ako redaktor týždenníka Nové slovo od skončenia Katedry žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1992 – 1997 bol hovorcom predsedu Národnej rady SR, v súčasnosti je šéfredaktorom časopisu Euroreport. Debutoval zbierkou poviedok Na Poľnej ulici (1973), odvtedy vydal knihy poviedok Dlhá namáhavá cesta (1976), Už o tom nehovorme (1986), Keď sa raz nahnevám (1991), Mesto v pondelok ráno (1995), Bratislavské poviedky (2001), knihy rozhovorov Rozhovory (1975), Rozhovory o literatúre (1986), Pražské rozhovory (1987), Americké dialógy (1989). Napísal romány z novinárskeho prostredia Novinári (1984), Spravodliví (1989), kriminálne príbehy zo starej Bratislavy Tri detektívne prípady reportéra AZ (1992), 3x reportér AZ (1993), Posledné kriminálne prípady reportéra AZ (1999), Kriminálne prípady reportéra AZ (2001), Prvé kriminálne prípady reportéra AZ (2005). Svoje pôsobenie vo funkcii hovorcu predsedu NR SR opísal v knihe Pokušenie moci (2002) a s Dodom Šuhajdom je spoluautorom knihy Slovenský bigbít (2008).

Počas výstavy Badensko-Württembersko v Bratisalve, ktorú pripravila Univerzitná knižnica v Bratislave vo svojich priestoroch Barokového nádvoria od 7. do 29. novembra v spolupráci s Literárnym informačným centrom, sa Ľuboš Jurík prezentoval  na večere autorského čítania (19. novembra) so svojím nemeckým kolegom kriminálnych príbehov Wolfgangom Schorlauom.

* V literatúre pôsobíte už takmer štyri desaťročia. Za ten čas ste si vyskúšali mnohé žánre. Začali ste poviedkami, skúsili ste to s románmi, urobili ste výborné rozhovory s poprednými spisovateľmi, zabŕdli ste do kriminálneho žánru s historickými reáliami, vydali ste politologické eseje, oživili ste vo fejtónoch život v Bratislave, napísali ste spomienkovú knihu na účinkovanie vo veľkej politike a knihu o slovenskom bigbíte šesťdesiatych rokov. Z čoho pramení vaše úsilie popasovať sa s rozličnými žánrami?

– Téma, o ktorú sa zaujímam, si sama vyberie žáner. Prakticky celý svoj produktívny život som bol novinárom – okrem šiestich rokov, keď som pracoval v parlamente – a to muselo poznačiť môj prístup k téme a jej spracovaniu. Súčasne som však písal prózu a ako autor beletrie som debutoval už ako 25-ročný. Takže moja tvorba sa usídlila v akomsi dvojdomčeku, v jednej izbe býval novinár-publicista, v druhej prozaik. Jednou z vlastností dobrého novinára by mala byť zvedavosť a druhou vernosť faktom. Vlastnosťou prozaika by zase mala byť schopnosť vymýšľať si, fabulovať, vytvárať nový svet. Keď to všetko zmiešame, vznikne autor, je to aj kľúč k vysvetleniu mojej tvorby.

* Ako rodený Novozámočan ste sa ako dieťa prisťahovali do Bratislavy, na Poľnú ulicu. Tá sa stala akýmsi inšpirátorom vašej tvorby. Pomenovali ste podľa nej svoj literárny debut Na Poľnej ulici (1973), ale aj mnohé postavy vašich ďalších poviedok i románov pochádzajú práve z tejto časti mesta. Aká bola v skutočnosti ulica vášho detstva?

– Poľná ulica a periféria Bratislavy sa stali ústrednou témou celej mojej tvorby. Tá ulica môjho detstva však už nejestvuje, zostala len v pamäti, len v archíve srdca. Moje spomienky na detstvo a na Poľnú ulicu sú milosrdné a láskyplné, aj keď život tam nebol jednoduchý. O Poľnej ulici veľa napísal aj môj dlhoročný priateľ Boris Filan, s ktorým som tam vyrastal v jednom dome. On je prísnejší. Opisujeme takmer identické udalosti, ľudí, zážitky, no on ich vidí drsnejšie. Možno je to aj tým, že ja som považoval Poľnú ulicu za čosi fatálne, čomu nemožno uniknúť a musím sa s tým zmieriť, kým pre Borisa bola Poľná ulica len prestupnou stanicou k inému, prípadne lepšiemu životu. Každá moja próza – okrem kníh rozhovorov a politologických esejí – je zakotvená na Poľnej ulici, aj keď musím podotknúť, že je v nej veľa fikcie, výmyslov až nezmyslov. Na Poľnej ulici, ktorá bola kedysi perifériou Bratislavy, no dnes je súčasťou širšieho centra, žili najmä chudobní ľudia, ale aj zopár zaujímavých, inteligentných ľudí, bola to malá vzorka vtedajšej spoločnosti so vzrušujúcimi osudmi a príbehmi. Aj keby som žil desať životov, tak mi táto ulica vystačí ako nekončiaci zdroj inšpirácie.

* Dlhé obdobie ste pôsobili v týždenníku Nové slovo, potom ako šéfredaktor v Literárnom týždenníku, venovali ste sa predovšetkým kultúrnej publicistike. Výsledkom vašej práce bola kniha rozhovorov so slovenskými umelcami. Pokračovali ste knihou rozhovorov s českými spisovateľmi a neskôr s európskymi a americkými. Takto ste slovenským čitateľom sprístupnili názory mnohých významných spisovateľov. Skontaktovať sa s nimi v čase, keď ešte neexistoval internet, a presvedčiť ich na rozhovor určite nebolo jednoduché. Akú metódu ste zvolili?

– Nebolo to až také ťažké. Výber bol subjektívny, snažil som sa vybrať si tých autorov, ktorých som mal rád, ktorých diela som prečítal. Potom som sa obrátil na literárnu agentúru, získal adresy a v liste som spisovateľom vysvetlil svoj zámer – totiž, že chcem vydať knihu dialógov o literatúre. Spisovatelia s návrhom zväčša súhlasili, a tak som si starostlivo pripravil okruh tém. Boli to silné zážitky, veľké literárne dobrodružstvo. Niektorí mi odpovedali písomne, no väčšinu som navštívil osobne. Musel som byť veľmi dobre pripravený, pretože spisovatelia sú zväčša samoľúbi a egocentrickí, čo tak trochu vyplýva z podstaty ich práce.

* Rozhovorov bolo niekoľko desiatok. Ktorý spisovateľ na vás najviac zapôsobil a ktorý rozhovor si z novinárskeho hľadiska najviac ceníte?

– Tých rozhovorov boli takmer dve stovky. Môžem povedať, že zo stretnutí so slovenskými spisovateľmi sa mi zachovali najsilnejšie dojmy určite s Milanom Rúfusom, Alexandrom Matuškom či Jánom Smrekom, z českých to boli Jaroslav Seifert, Bohumil Hrabal a Jan Werich, z európskych Louis Aragon, J. M. G. Le Clézio, Anna Seghersová, Günter Grass, Camilo J. Cela či Georges Simenon a potom z amerických Saul Bellow, Joseph Heller, Norman Mailer alebo Lawrence Ferlinghetti. Je medzi nimi päť držiteľov Nobelovej ceny za literatúru. Ale bez ohľadu na ocenenia každý z tých spisovateľov, ktorí sú v mojich knihách dialógov, ma niečím podstatným obohatil.

* Vyskúšali ste si aj na Slovensku neprebádanú pôdu detektívky. Tento žáner u nás nemá dlhšiu tradíciu, až v poslednom čase vyšlo niekoľko zaujímavých detektívok, ale pred dvadsiatimi rokmi ste boli takmer prvolezcom. Vaše kriminálne príbehy sa odohrávajú v medzivojnovej Bratislave a vaším detektívom je reportér bulvárnych novín AZ. Pri písaní zachovávate absolútnu presnosť, popis jednotlivých ulíc, trasy električiek a pod. Vychádzali ste z konkrétnych prípadov, ktoré vtedy hýbali Bratislavou?

– Nie. Všetky príbehy sú od A po Zet vymyslené. Vymyslel som si aj hlavnú postavu, reportéra Antona Zárubu, ktorý píše do novín súdničky, stáva sa nepriamym svedkom zločinu a niekedy aj pomáha zločin odhaliť. Aj keď príbehy sú vymyslené, snažil som sa dôveryhodne vykresliť atmosféru vtedajšej Bratislavy so všetkými autentickým názvami ulíc, viech, kaviarní, vrátane spoločenskej a politickej situácie. Vzniká tak dojem, že príbehy sú tiež skutočné. No nie sú. Krimi príbeh má svoje pravidlá, ktoré by sa mali dodržiavať, aby autor dostal do textu napätie, zločin, lásku i zradu, falošnú stopu, vášeň a nečakanú pointu. Pravdu povediac, nikdy som si nemyslel, že budem písať detektívky, ale povzbudili ma vysoké náklady a pomerne slušný čitateľský ohlas. Veď vyšlo päť dielov týchto krimi prípadov a v každom dieli sú tri novely. Veľmi ma povzbudzoval spisovateľ Ladislav Mňačko, za ktorým sme chodievali s Tiborom Huszárom do Stupavy, kde býval v hoteli Centrum, keď sa vrátil na Slovensko. Tomu sa novely páčili a nabádal ma, aby som pokračoval. Keď píšem tieto bratislavské krimi novely, celkom dobre sa zabávam, len aby sa zabával aj čitateľ. Nechcem to zakríknuť, ale dokonca sa pripravuje až trinásťdielny televízny seriál, akýsi „hříšní lidé města prešporského“.

* Máte nejaký vzor medzi autormi detektívok?

– Mám rád dobré detektívky a tých vzorov je veľa. Na prvom mieste je určite Arthur C. Doyle, autor slávneho Sherlocka Holmesa, ktorého môžem čítať donekonečna, milujem americkú drsnú školu na čele s R. Chandlerom či Rexom Stoutom a jeho fenomenálnym Nerom Wolfom, ale aj Agathu Christie a Georgea Simenona, rád čítam čínske príbehy Roberta van Gulika. Pokiaľ ide o filmové spracovanie, neprekonateľný je poručík Colombo a Hercule Poirot.

* Veľký úspech dosiahla vaša kniha Slovenský bigbít. Mapovali ste v nej 60. roky v slovenskej populárnej hudbe. Čo vás priviedlo k nápadu spracovať práve túto tému?

– Nebol to môj nápad. Prišiel s tým Dodo Šuhajda, bývalý rocker a bigbiťák, spevák skupiny The Buttons. Navrhol mi, aby sme spolu napísali knihu o slovenskom bigbíte a o šesťdesiatych rokoch. Bol to veľký projekt, ale zapáčil sa mi. Začali sme zbierať materiál, Dodo zbieral podklady, ja som ich spracovával do literárnej podoby, po čase sa k nám pridal režisér Dušan Rapoš a súbežne s knihou vznikal aj 12-dielny televízny seriál. Šesťdesiate roky boli najplodnejším obdobím minulého storočia, bolo to veľké vzopätie ducha a intelektu. Nič podobné sa potom už neudialo. Prišla nová vlna filmu, filozofie, publicistiky, literatúry aj politiky, bol to čas hippies a detí kvetov – ale aj vojny vo Vietname, študentských nepokojov a politického odmäku. Bol to aj čas rocku a beatu, Elvisa Presleyho, no najmä Beatles a Rolling Stones. Moja generácia, vtedy šestnásť až dvadsaťroční, sme mali šťastie, že táto úžasná doba nás našla čistých a otvorených. Stotožnili sme sa s beatom, pretože to bola sloboda. Bola to pre nás individuálna aj kolektívna vzbura, potreba voľnosti a nonkonformnosti. Táto pre nás nádherná éra sa skončila dramaticky, takmer v Shakespearovom štýle: okupáciou Československa v auguste 68. Všetko to, čo dnes v pop-music vzniká, má základy v hudbe 60. rokov, lenže s podstatne menšou kvalitou a nápaditosťou. Aj český a slovenský beat bol porovnateľný so svetovým, spomeniem len také mená, ako Marián Varga, Pavol Hammel, Peter Lipa, Jožko Barina, Meky Žbirka, Janko Lehotský... Boli sme silná generácia, po nás prišli už len celebrity.

* Ako novinár pôsobíte už vyše 40 rokov, boli ste elévom, radovým novinárom a v súčasnosti ste šéfredaktorom. Vyskúšali ste si aj funkciu hovorcu predsedu NR SR. Hrdinami niekoľkých vašich diel sú často novinári. Aké je podľa vás poslanie novinára a ako hodnotíte súčasný stav slovenskej žurnalistiky?

– Neviem, či mi prislúcha hodnotiť úroveň slovenskej žurnalistiky. Je našťastie iná ako voľakedy. Lepšia i horšia. Pod úroveň slovenskej žurnalistiky sa nedobre podpísal bulvár, ktorý nerešpektuje takmer žiadne etické normy, škandalizuje, vyrába falošné autority a demoralizuje spoločnosť. Na druhej strane si vážim prácu poctivých novinárov v niektorých denníkoch a týždenníkoch, ktorí si s vysokou profesionalitou plnia svoju úlohu, napĺňajú poslanie novinára – totiž, kontrolovať moc, zastať sa ukrivdených, odhaľovať podvody úradov a zlodejov, nebáť sa samoľúbych politikov, vyslovovať slobodné názory bez ohľadu na mienku väčšiny. Takým novinárom držím palce, tých ostatných sa pokúšam nevšímať si. Je to vec slobodnej voľby.

* A ešte tradičná otázka na záver. Na čom teraz pracujete?

– Píšem a píšem. Nie že by ma to ktovieako bavilo, ale nemôžem inak. Ide mi to pomaly, keďže stále mám povinnosti ako šéfredaktor Euroreportu. Dokončil som televízny scenár o smrti a poprave Vladimíra Clementisa – v týchto dňoch by sa malo začať nakrúcanie. Už niekoľko rokov píšem spoločenský román, ktorý som nazval Všetci sme potomkovia Kainovi, snažím sa dokončiť druhý diel knihy literatúry faktu Pokušenie moci (premenoval som ho na Poučenie z moci) zo zákulisia vysokej politiky a nedá mi, aby som nepokračoval v písaní detektívok.

            Ján Bábik