Rozhovor s Petrom Volekom a Pero Le Kvetom

Sny sú základným zdrojom mojej inšpirácie

Rozhovor s Petrom Volekom a Pero Le Kvetom

Pero Le Kvet pobýva na našom svete už dvadsať rokov, no stretnúť ho, vzhľadom na jeho identitu, nie je jednoduchá záležitosť. Po rôznych patafyzických aktivitách oficializoval svoje miesto v literatúre a umení najmä v poslednom období. Ako dobre natiahnutý hodinový strojček v dvojročných cykloch vydáva knihy textov, ilustrácií a koláží: Ulovené sny (2005), Perózia (2007), Mäsožravé kreslo (2009). Vytvoril ich v recesistickej atmosfére, pôsobia hravo, uvoľnene a invenčne. Napokon som naňho naďabil v Západoslovenskom múzeu v Trnave, kde hovoril o svojej výstave Život a dielo patafyzika. Po chvíli som si však všimol, že neprestáva hovoriť a ani tak ľahko neprestane, lebo sa zrazu ocitol v inom čase. Jeho riavu som sa predsa len pokúsil jemne hatať otázkami: niekedy sa dal a niekedy prúdil o 106. Tu je výsledok, za ktorý nikto neručí.

* S exotickým menom Pero Le Kvet sa spája viacero otáznikov. V našej literatúre momentálne nefiguruje nikto s tak dlhodobo používaným, nazvime to, alternatívnym menom. Zámerne sa vyhýbam termínu pseudonym, ktoré zväčša slúži ako krycie meno. Mám totiž pocit, že Pero Le Kvet sa neskrýva a ani nemá prečo sa skrývať, alebo predsa?

– Pero Le Kvet nie je pseudonymom Petra Voleka. Peter Volek nie je pseudonymom Pero Le Kveta. Pero Le Kvet a Peter Volek sú dve bytosti prebývajúce v jednom tele. Pero Le Kvet tvrdí, že prišiel na tento svet ako 23-ročný v roku 1988. Narodil sa v hlave Petra Voleka len preto, aby mohol pestovať a šíriť patafyziku nielen na tomto svete, ale aj na všetkých ostatných.

Peter Volek tvrdí, že prišiel na tento svet v roku 1965.

Keď sa stal v roku 1988 uvedomelým patafyzikom, prijal patafyzické meno, ktoré si vytvoril ako anagram svojho občianskeho mena. Pero Le Kvet je Petrom Volekom rovnako, ako je Peter Volek Pero Le Kvetom. Možno to trochu pripomína literárnu postavu Dr. Jackyll / Mr. Hyde. Pero Le Kvet sa v Petrovi Volekovi prebúdza podobne ako sa Mr. Hyde prebúdzal v Dr. Jackyllovi. Pero Le Kvet však po sebe nezanecháva mŕtvoly, ale literárne texty, kresby, maľby a koláže.

* Po predchádzajúcej odpovedi sa domnievam, že v histórii Knižnej revue ide o prvý trojrozhovor: vy dvaja plus ja. Toto zdvojenie osobnosti krásne ilustruje aj prebiehajúca výstava (4. 6. – 15. 10. 2009). Zaujala ma tam perokresba Cecaňa, ale napríklad aj inštalácie s vecami, ktoré významne ovplyvnili život vás dvoch a aj tie, ktoré ho významne neovplyvnili (matrioška, korčule atď.). Ako to bolo?

– Výstava v ZsM sa koná pri príležitosti 20. výročia narodenia Pero Le Kveta, preto sú jej súčasťou (okrem vystavených kresieb, koláží a malieb) aj dve inštalácie umiestnené v sklených skriniach. V tých skriniach sú (okrem iného) aj rôzne predmety, ktoré významne (i bezvýznamne) ovplyvnili doterajší život Pero Le Kveta. Pochopiteľne život Pero Le Kveta najviac ovplyvnila „patafyzická biblia“, čiže kniha Skutky a názory doktora Faustrolla, patafyzika – ktorej autorom je objaviteľ patafyziky Alfred Jarry. Keby totiž Jarry nebol objavil a definoval patafyziku, Pero Le Kvet by sa nikdy nenarodil.

!!!

Tu niekde Cecaňa

!!!

* Už viackrát tu padlo to slovo a ako vidno, priamo sa od neho odvíja aj život Pero Le Kveta: patafyzika. Na svedomí má za uplynulých dvadsať rokov projekty, ako Bachor, Mozgomiškár a mnohé ďalšie. Patafyzika teda predstavuje individuálnu akciu, alebo nadobúda aj podobu tajného či oficiálneho hnutia? A aké úlohy rieši v krízovej súčasnosti?

– Pero Le Kvet je spoluzakladateľom Spoločnosti pre Pestovanie a Šírenie Patafyziky na Slovensku a Iných Svetoch (SpPaŠPnSaIS), so sídlom v Trnave, ktorá bola činná najmä v rokoch 1988 – 1993. Počas tohto obdobia SpPaŠPnSaIS nielenže vydávala patafyzický samizdat Bachor, ale realizovala aj rôzne výtvarné a divadelné pataakcie a happeningy. Legendárnymi sa stali: Rekonštrukcia Mašiny na miškovanie mozgov v Trnave, Veľká žranica v Bratislave, výstavy patafyzického zoskupenia Deväťrýchlostný oblačný bicykel v Trnave, a zrejme vrcholom celého snaženia SpPaŠPnSaIS zostane asi 20-minútový film Patafunus, natočený v spolupráci so Slovenskou televíziou v roku 1991. Pero Le Kvet je aj zakladateľom Alfred Jarry Group (AJG), ktorá bola činná najmä v rokoch 1994 – 1998. Jedinou náplňou tohto kolektívu počas celej existencie bolo vydávanie patafyzického samizdatu Mozgomiškár. Pero Le Kvet tiež spolupracuje (od roku 1992) s pražskými patafyzikmi združenými okolo časopisu Clinamen, ktorý vychádza dodnes. V posledných rokoch vyvíja Pero Le Kvet najmä individuálne aktivity, ktorých najvýraznejším výsledkom sú jeho knihy a výstavy.

Z patafyzického hľadiska žiadne hnutie (tajné ani oficiálne) nemá význam ani zmysel, preto sa uvedomelí patafyzici nikdy ani nepokúšali nejaké hnutie vyvolať. A to isté platí aj o „krízovej súčasnosti“. Žiadne úlohy riešiť netreba, pretože žiadna svetová kríza nie je, nikdy nebola a ani nebude.

* Áno, vo svojej dobe obehla nielen patafyzický svet fotografia usmiateho Pera na deväťrýchlostnom oblačnom bicykli

!!!

Tu niekde ten bicykel

!!!).

* Ale v súvislosti s predchádzajúcim bohatým výpočtom aktivít sa chcem ako neuvedomelý patafyzik opýtať, či uvedomelý patafyzik za svoju činnosť niečo získava, možno špeciálne vyznamenanie... Lebo ako si máme my, neuvedomelí občania inak vysvetliť toľko pataumenia?

– Keďže dielo Alfreda Jarryho nezostalo bez ohlasu medzi symbolistami, dadaistami, surrealistami a existencialistami, niektorí z nich na jeho počesť založili medzinárodné spoločenstvo patafyzikov – Patafyzické Kolégium, aby pestovalo a šírilo patafyziku v celosvetovom meradle bez ohľadu na národnostné, názorové, fyzické a metafyzické hranice.

Patafyzické Kolégium vzniklo 11. mája 1948 v Paríži, pri príležitosti 50. výročia vydania knihy Alfreda Jarryho Skutky a názory doktora Faustrolla – patafyzika.

Patafyzické Kolégium je od svojho vzniku najvzornejším prejavom patafyziky, preto má svoje stanovy, ktoré sú samozrejme patafyzické, preto má svojich hodnostárov aj radových členov, pričom títo nemajú takmer žiadne povinnosti, skôr naopak, sú oslobodení v každom zmysle a v každom význame slova oslobodzovať a slova zmysel, preto má svoje patafyzické vyznamenania, rady, čestné tituly a hodnosti, preto má svoje patafyzické katedry, preto má svoj znak, ktorým je ubuovská špirála a preto má aj svoj kalendár a letopočet, ktorý sa začal dňom, kedy sa narodil prvý patafyzik – Alfred Jarry.

Patafyzické kolégium je patafyzicky patafyzické na n-tú...

Dúfam, že je z uvedeného jasné, že patafyzické vyznamenania, rady, čestné tituly a hodnosti existujú a uďeľuje ich Patafyzické Kolégium. To však neznamená, že si každý uvedomelý patafyzik nemôže udeliť vyznamenania a tituly aj sám, ak po nich túži. Na požiadanie by však mal uviesť vždy iný dôvod, prečo si ich udelil.

* Týmto sa mnohé vysvetlilo... Ale vážne, už sme sa aspoň dozvedeli, prečo má Pero Le Kvet na svojej portrétovej fotografii v ústach tú záhadnú špirálu

!!!

Pero a špirála

!!!

* Vieme aj to, že patafyzika našla vážny ohlas najmä v avantgarde, ale dnes podľa všetkého žijeme postmodernu, čo sa veľmi neznáša. A keď si tak zalistujem v knihách Pero Le Kveta, nachádzam tam práve avantgardu: nezostávajú náhodou na postmodernej lúke tieto knihy ako osamotené, uschnuté kvietky?

– Keďže uvedomelý patafyzik popiera akékoľvek mravné, estetické alebo iné hodnoty (pretože tieto sú pre neho len názormi), nepotrebuje sa búriť, ani byť poddaný, či poddajný, netúži po žiadnych politických reformách, nehlási sa k žiadnej novej morálke, ani k nemorálnosti a už vôbec nesľubuje nikomu šťastie ani nešťastie, pretože to považuje úplne za zbytočné, lebo v pomere k patafyzike je aj tak všetko rovnaké. Uvedomelý patafyzik sa navonok prispôsobuje rituálom a konvenciám civilizovaného života, ale vnútorne sleduje tento konformizmus s potešením maliara, ktorý si vyberá farby.

* Rozdiel medzi vonkajším a vnútorným spočíva v základoch dvojčloveka Petra Voleka / Pero Le Kveta a aj tvorby. Jej poetika ťaží zo zásadného rozdielu medzi realitou a snom, ktoré sa stretávajú, ako inak, v pásme absurdity – z nej pramení nápaditosť a humor. Celé to vyzerá slobodne až rozšafne, naozaj ako vo sne, ale snívať si len tak je trochu iné, ako prenášať sny do umenia!?

– Sny sú základným zdrojom mojej inšpirácie, to je pravda. Pri písaní, ale aj pri maľovaní a vytváraní koláží vychádzam zo svojich snov, ale aj z rôznych zážitkov a vnemov, pričom sa nechávam unášať svojou predstavivosťou a fantáziou… Proces tvorby je niekedy naozaj náročný a vyčerpávajúci, ale to nie je dôvod, prečo sa mu vyhýbať, najmä ak jeho výsledky potešia nielen mňa, ale aj ostatných.

* Zažíva patafyzik oproti nepatafyzickým umelcom pri tvorbe niečo nezvyčajné, ako napríklad prechod medzi dimenziami, rozhovory s mŕtvymi, prorocké vidiny, levitáciu...?

– Pozor: všetci sme patafyzici, pretože patafyzika zaberá oblasť presahujúcu (aj obsahujúcu) metafyziku, má vplyv na každého jedinca, čo znamená, že každý jedinec je patafyzik. Všetci, ktorí si uvedomujú patafyzickú povahu sveta a seba samého, sú patafyzici uvedomelí. Uvedomelí patafyzici vždy boli a budú v menšine, pretože to tak (z patafyzického hľadiska) musí byť. Všetci ostatní sú patafyzici neuvedomelí, pretože vôbec netušia, že patafyzika má absolútny vplyv na všetko. Žiadny rozdiel hodnoty však medzi uvedomelými a neuvedomelými patafyzikmi nie je. Je medzi nimi len rozdiel stavu, v ktorom sa nachádzajú. Mimochodom, z patafyzického hľadiska prechod medzi dimenziami, rozhovory s mŕtvymi, prorocké vidiny alebo levitácia nie sú ničím nezvyčajným.

* Takéto a podobné javy sa realizujú taktiež v umení. V koláži ide o prekračovanie dimenzií a zákonov v akomkoľvek zmysle, a koexistuje v nich vedľa seba to, čo obvykle spojiteľné nebýva. Pero Le Kvet obšťastnil tento svet niekoľkými cyklami koláží, ako vznikali? Prezradil by Pero Le Kvet, či ho k nejakej z nich viaže osobité puto?

!!!

Muž s ananásovou hlavou

!!!

– Veľmi nenápadne. Ani jeden cyklus som totiž neurobil zámerne. Ja si vždy až po určitom čase všimnem, že moje koláže sa sami „zgrupujú“ do cyklov. Tak vznikli cykly Tučniaci, Krásavice, Čudné bytosti, Mutanti, Krajiny, Intuitívne koláže. Tieto cykly však nie sú uzavreté, sú stále otvorené a pokiaľ budem robiť koláže, otvorené aj zostanú. A určite k nim pribudnú aj ďalšie cykly, ktoré budú rovnako otvorené dovtedy, pokiaľ sa im budem venovať. Aspoň tak to teraz vnímam. Veľmi osobité puto ma viaže ku koláži s názvom Muž s ananásovou hlavou, ktorá je aj na obálke knihy Ulovené sny. Je to totiž môj druhý najobľúbenejší autoportrét.

* Vrátim sa znovu k literatúre, aj tam vidno rôzne kombinácie, najviac asi druhová prítomnosť lyriky a epiky, aj žánrová vo využití básnických žánrov spolu s mikropoviedkou. Presne vymedziť poetiku týchto textov je pre teoretika dobrodružstvom a ako tak čítam, potom asi aj ich písanie...

– Mnohí ma považujú za patabásnika (patafyzického básnika)… Nebránim sa tomu. Mnohí moje literárne texty považujú za básne v próze… Nebránim sa tomu. Mám rád poéziu a mám rád aj prózu. Najviac sa mi páči krátka próza. Takýto spôsob písania mi vyhovuje najviac, ale niekedy prekračujem hranice niekoľkých riadkov… Som si však istý, že nikdy nenapíšem nič rozsiahle. Možno aj preto, že často striedam písanie s maľovaním a lepením koláží. To všetko je pre mňa rovnakým dobrodružstvom.

* Posledná otázka býva zväčša spojená s budúcnosťou. Takže obligátne: ako dopadne Pero Le Kvet?

– Mám chuť robiť to, čo robím na tomto svete až dovtedy, kým ma to bude baviť a tešiť. Dnes ešte neviem, ako dlho to bude trvať. Potom s tým asi jedného dňa prestanem a odoberiem sa pestovať a šíriť patafyziku na nejaký iný svet…

Radoslav Matejov