Rozhovor s poetkou, prozaičkou a dramatičkou Ivicou RUTTKAYOVOU

Som stále vďačná za dôveru

Rozhovor s poetkou, prozaičkou a dramatičkou Ivicou RUTTKAYOVOU

Ivica Ruttkayová vyštudovala odbor teória kultúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 1989 pracuje ako redaktorka Slovenského rozhlasu. Venuje sa kultúrnej, spoločenskovednej a umeleckej publicistike, ako aj pôvodnej rozhlasovej dramatickej tvorbe. Knižne vydala básnickú zbierku i zbierku poviedok, má na konte úspechy na festivaloch pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry a najnovšie aj prémiu Literárneho fondu za novinársku tvorbu v roku 2009 v podkategórii publicistika v rozhlase.

* V súvislosti s tvojím dlhoročným pôsobením na literárnej a v širšom zmysle kultúrnej scéne často zaznievajú prívlastky o nenápadnom, o to však húževnatejšom a kvalitnejšom zástoji.

– Ak dovolíš, nebudem hovoriť o svojej nenápadnosti alebo nápadnosti, pretože veľa o tom neviem... Budem hovoriť o šťastí a priaznivých zhodách okolností. Je príjemné, ak sa vám v živote splnia sny, pretože potom často aj následné sklamania viete zniesť ľahšie...

V deväťdesiatych rokoch mi bolo dopriate, že časopis Romboid, vďaka jeho vtedajšej redaktorke poetke Mile Haugovej, publikoval moje básničky. Pamätám si na ten pocit čistej radosti a dodnes si to vážim. V roku 2002 mi kamarátka z detstva Diana Novosedlíková vo svojom vydavateľstve MLLD vydala knižku poézie Anjeličkárka – Komentáre. Bolo to jej priateľské gesto... Ďakujem. Potom ma osobne oslovili vydavateľky z Aspektu Jana Cviková a Jana Juráňová a roku 2007 mi vydali prózy a rozhlasové dramatické texty Marylin miluje literatúru. Som stále vďačná za dôveru. Kniha sa dostala do užšieho výberu na cenu Bibliotéky za príslušný rok.

V literatúre je podstatný publikačný priestor a ja som mala jednoducho šťastie, že som ho dostala... Myslím zároveň na to, koľko tvorkýň, z rôznych dôvodov, osobných, či spoločenských, nemalo šancu publikovať... Nie je až tak veľa tých, ktoré dostali toto privilégium.

Podobne je to aj s mojimi rozhlasovými textami. Za rozhlasovou hrou Dievča na telefón stojí dramaturg Vladimír Fišera, za rozprávkami Osmivnúčik dramaturgička Beata Panáková a za projektom Dekády dramaturgička Viky Janoušková. Opäť som mala obrovské šťastie, pretože obe hry pre dospelých, nepochybne vďaka umeleckému spracovaniu režiséra Róberta Horňáka, boli ocenené významnými cenami na festivaloch rozhlasovej tvorby. Hra Dekády sa dokonca minulý rok umiestnila na 1. mieste v súťaži Festivalu pôvodnej slovenskej rozhlasovej tvorby v kategórii pôvodná rozhlasová hra.

* Čím môže byť pre literatúru podnetná banalita všedného dňa?

– Banalita je, ako všetko ostatné, len kultúrny konštrukt. Je to spoločenská dohoda, čo považujeme za dôležité a čo je banálne. Banalita je rovnako prejav myslenia a konania, ako hocičo iné... Je to ako smetisko, kde nájdete stopy po skrytých súvislostiach. Len treba naozaj pohľadať.

* Nie je nebezpečné alebo minimálne nepohodlné až tak hlboko preciťovať „bezhappyendovosť“ hrdiniek?

– No, to je totiž tak. Spôsob, akým čítame literárny text, vypovedá viac o nás samých ako o tom texte. To je stará známa vec.... Ale zrejme si mala na mysli problém žánrov, lebo inak neviem porozumieť otázke. Takže, trochu základnej teórie s vlastnou empíriou. Happy endy, ako sme si pomocne nazvali fenomén, patria neodmysliteľne do oblasti populárnej literatúry. A ja mám populárnu kultúru rada a vnímam ju ako organickú súčasť systému kultúry ako takej. Milujem niektoré televízne seriály a mám pozitívny vzťah k dokumentárnemu rozmeru reality show. Populárna literatúra je v tomto zmysle spotrebná a má svoje jasné pravidlá. Jedno z nich je aj potešiť a utešiť. Už dvadsať rokov sa chystám napísať (a hádam o dvadsať rokov dokončím) esej s pracovným názvom Chvála gýča. Som presvedčená, že gýč, alebo aj predpokladateľné postupy populárnej literatúry sú milosrdným darom a často je naša psychika naň dokonca nastavená. Uvediem príklad: keď som ležala v nemocnici, ženské romány s happy endmi mi doslova zachraňovali život.

Iná časť kultúry, nazvime ju umelecká tvorba, nemá celkom tieto ambície. Chce prekvapiť, možno trochu zneistiť a provokovať k rozmýšľaniu. Rozmýšľanie (ak vás zaň nebijú) totiž nebolí...  

Čítanie je absolútne výberová činnosť. Texty buď komunikujú, alebo nekomunikujú. A obe možnosti sú legitímne.

* Kedy sa v tebe naplno prejavil sklon k analýzam?

– Použila by som skôr výraz kritické myslenie. Kritické myslenie je blízke určitému typu inteligencie. V rámci kritického myslenia prislúchajúcemu mojej inteligencii dokážem rozpoznať aj hranice vlastnej inteligencie. A to je, v každom prípade, povzbudivé....

* Chýba ti v literatúre reflexia tvrdosti dnešného sveta ? Prečo, podľa teba, treba textovo útočiť na konzum, komerciu a vyprázdnenosť?

– Neoznačila by som tento svet ako vyprázdnený, prečo by mal byť? Žijem v ňom ja, žiješ v ňom ty, žijeme v ňom všetci. Konzum a komercia sú rozhodnutia. V týchto rozhodnutiach sme, do veľkej miery, slobodní a slobodné. Literatúra je len súbor jednotlivých kníh a textov. Autori a autorky píšu o tom, čo považujú za podstatné. Ja tematizujem vo svojom písaní okrem iného nespravodlivosť. Považujem to za podstatné. Myslím si, že by bolo rozumné, keby sme jej venovali pozornosť na mnohých úrovniach. Aby sme sa učili byť citlivejší na nespravodlivosť. Pomohlo by nám to všetkým, nielen konkrétnymi obetiam, ale aj celkovej atmosfére spoločnosti.

* Ako vnímaš rozhranie svojej roly poetky, prozaičky a dramatičky ?

– Nevnímam. Je to pre mňa, našťastie, do veľkej miery predovšetkým súkromná osobná hra. Nájsť myšlienke alebo pocitu výraz, ktorý by najlepšie vyhovoval. Stále ma to teší a istým spôsobom saturuje. Chcem dosiahnuť, aby ten výraz bol pre mňa samu originálny a objavný. Aby som sa zabavila hľadaním a potešila (v tom lepšom prípade) nachádzaním. Je to pre mňa rovnaká hra ako písať literárne recenzie. Pridať vlastný text k už vytvorenej množine textov, alebo k množine textov, čo ešte len vznikne. V literatúre sa dá pohybovať naprieč časom, a to jej dáva ďalší rozmer.

V mojom prípade ide o prostú potrebu vypovedať. Artikulovať názor. Nehrozí mi, aby som sa – ako literárna autorka – príliš vžila do roly umelkyne.

* Aké ženské vlastnosti a taktiky sú ti najsympatickejšie?

– To je dôležitá otázka, rada by som ju rozšírila na celú populáciu. Je mi nesmierne, z celého srdca sympatická statočnosť ako životná taktika. Opakovane sa vraciam k problému, ako je možné, že v danej situácii sa človek rozhodne a zareaguje ako, s odpustením, divá sviňa a iný človek, v tej istej situácii, zostane najslušnejší, ako sa len dá? V tomto zmysle sledujem moment rozhodovania a jeho následkov. Pri svojej publicistickej práci mám možnosť sa denne stretávať s množstvom ľudí a ja si naozaj myslím, že dobro, ktoré ľudia vykonali, je na nich vidieť. Bez tohto, aby boli nejako konkrétne odmenení. Neviem to presne opísať...  Myslím si len, že byť dobrými je dobré.

S úžasom potom pozorujem tých, ktorí sa bez problémov predávajú za povestných tridsať strieborných, a nemusí ich byť často ani len tridsať... Možno ani nechcú vedieť, kým vlastne sú a potom je jednoduché porušiť vnútornú líniu, keď vlastne žiadnu nemajú.

Vraciam sa k príbehom mužov a žien, prenasledovaných vo vojne, alebo perzekvovaných v päťdesiatych rokoch.

Často sa sama seba pýtam, ako by som sa asi zachovala, a neviem odpovedať.

* Podporuje povolanie publicistky empatiu voči osudom iných mužov a žien?

– Táto práca predpokladá schopnosť empatie. Veľmi si vážim respondentov a respondentky, pretože vďaka nim vlastne vznikajú rozhlasové relácie. Vďaka tomu, že sa so mnou chcú rozprávať. Empatia je niečo, čo dokáže, že sa za tých pár minút, ktoré sú nám dopriate na prípravu, naladíme na spoločnú frekvenciu. Na tú danú chvíľu pochopíme svoje myšlienky a budeme mať rovnaké ciele. Keďže ide často aj o citlivé témy, osvedčilo sa mi nič nepredstierať a jednoducho zaslúžiť si dôveru. Neviem si predstaviť, že by som toto mohla robiť bez empatie a istej vnútornej pokory.

Rada sa rozprávam s ľuďmi o problémoch, ktoré ma zaujímajú, a nepochybne som ich myšlienkami ja sama dozrela. Je to pekná práca, a preto ju robím už dvadsať rokov.

* Jestvuje niečo ako zoznam postáv a tém, ktoré by si chcela spracovať, alebo nápady prichádzajú priebežne, v závislosti od momentálnych podnetov?

– Tvorba je proces, kde sa veci len ťažko dajú vopred odhadnúť. Ale irituje ma problematika násilia voči ženách. Je to ťažká téma, vnútorne sa jej ešte stále bránim. Minimálne je však intelektuálne podnetné sledovať, aké spoločné menovatele má násilie páchané na ženách. Kto? Kde? A prečo? Systém viktimizácie. Kľúčové je pre mňa prekonať strach a nechuť a nájsť adekvátny literárny výraz. Ale rovnako budem spokojná, ak sa iní spisovatelia, muži, alebo ženy, budú venovať tejto téme. Je to v našom kontexte viac ako užitočné.

* Máš tendenciu bilancovať, alebo skôr pocit rýchlo bežiaceho vlaku so stále novými aktivitami ?

– Zhodou okolností som minulé leto pre potreby LIC mala napísať svoj profesijný životopis. Bolo až komické, aká som bola bezradná. Takmer nič okolo svojej tvorby som si nepamätala. Pamätala som si, že som roky varila, prala, upratovala, chodila na rodičovské združenia, cestovala električkami, vysielala relácie a niečo som si asi aj medzi tým písala. Tak som teda začala zháňať základné informácie o sebe. Neviem, aká je to vizitka.

Podľa budhistov je dôležitý tento prítomný okamih. Minulosť bola, budúcnosť bude. Snažím sa teda využiť prítomnosť. Život považujem za súhrn našich rozhodnutí, a tak sa pokúšam rozhodnúť sa správne aj v tejto chvíli.

Zuzana BELKOVÁ

Foto Jana HEVEŠIOVÁ