Rozhovor s poetkou, prozaičkou a dramatičkou Mariannou GRZNÁROVOU

Rozhovor s poetkou, prozaičkou a dramatičkou Mariannou GRZNÁROVOU

Som rada v anonymite

Marianna Grznárová (1941) si vyskúšala takmer všetky žánre. Na začiatku literárnej tvorby vydala zbierku básní Vstupujte bosí (1966), pracovala ako novinára, písala knihy pre deti (Bosá jabloň, 1980, Dvaja na ceste, 2002, O netopierovi, ktorý nechcel spávať, spolu so Zdenou Vojtkovou 1981), televízne rozprávky (Pán Zametač Silvester, 1974, Rozprávka pre somárika, 1975, Kolovrátok, 1976, Rozprávky z hliny, 1977, Morské rozprávky, 1978, Na polici v hrnci, 1979, Tri priadky), divadelné bábkové hry (Hašterica, 1978, Tri želania s krídelkami,1981) a naposledy publikovala humoristickú prózu Balóny pani Barusovej (2004). Jej hrdinovia Maťko a Kubko sú chronicky známi z rovnomennej knižky (1977) i televízneho seriálu Pásli ovce valasi (1973). Maťko a Kubko sa stala najvydávanejšou a najpredávanejšou knihou uplynulého desaťročia a roku 2001 získala ocenenie Zlatá kniha roka.

* Maťko a Kubko po vyše tridsiatich rokoch... Čo sa s nimi stalo? Dodnes sú známi, vyhľadávaní nielen na Slovensku, ale i v okolitých, ba aj veľmi vzdialených krajinách. Z tohto titulu sa však stala i reklamná značka. Značka, čo priťahuje – a vôbec nesúvisí s kultúrou. Značka syrov, torty, hračkárstva, matematických príkladov, mená rušňov, značka penziónu... Ba text dvojice zneužili i na krátke pornovideo... Je to pravý opak zmyslu tejto knihy i filmu. Čo na to autorka?

– Nič. Tomu sa nedá zabrániť. Napokon, i negatívna reklama je reklama. Nemusím sa aspoň, ako niektorí, natískať bulváru... A keďže internet nemám, ani sa nerozčuľujem. Niežeby mi to bolo celkom ľahostajné – oproti môjmu bytu je predajňa syrov Maťko a Kubko, otvorili ju, samozrejme, bez môjho vedomia. Trestám ich tým, že som si tam ešte nič nekúpila. Horšie je, že ma niektorí ľudia podozrievajú zo spoluvlastníctva... Mňa zastupuje LITA, spolieham sa na to. Právna vymáhateľnosť je vôbec u nás dosť nízka. Nezaťažujem sa tým dnes, tak ako ani v minulosti... Sme malý jazykový okruh, a tak to treba brať. Desať knižných vydaní je na Slovensku dosť. Mne sa skôr zdá, že je „prekubkované.“

* Maťko a Kubko dodnes precestovali riadny kus sveta, desiatky krajín. Ktorú najpozoruhodnejšiu? Bola si niekde i pozvaná?

– Ha, ha! S našimi programami cestovali po svete televízne nomenklatúrne kádre... Neviem, či možno hovoriť o najpozoruhodnejšej krajine, ale pre mňa to bol Nový Zéland, kam sa moji hrdinovia dostali, čo je pochopiteľné vzhľadom na rozsiahle pastviny a tradičný chov oviec.

* A prečo vlastne Pásli ovce valasi?

– V tom čase, v druhej polovici 60. rokov, slovenská redakcia len začínala nakrúcať na Kolibe. Dramaturgička pani A. Minichová mi povedala – len nie o mačkách, myškách, psíkoch, včielkach.... to všetko už máme. Tak som sa spýtala – a ovce? Dobre, ovce ešte nemáme... Napísala som príbeh o baranovi Mariánovi a ovečke Evičke, páčil sa. Nepísaným pravidlom bolo, že seriál má mať buď sedem, alebo trinásť dielov, zrejme podľa kalendára. Navrhla som, že by sa mi lepšie pracovalo, ak by tam mohli byť ľudia – valasi... Napokon v televízii súhlasili. Musím však spresniť, že prvé boli rozprávky v knižnej podobe, ale skôr sa vysielal seriál.

* Ako si spomínaš na výrobu seriálu? Bola to tvorivá spolupráca?

– V tom čase bratislavská televízia zadávala výrobu animovaných večerníčkov prevažne do Čiech. Ladislav Čapek jej kedysi ponúkol spoluprácu. Uprednostnila ho vtedajšia dramaturgička. Ale ja som študovala aj výtvarnú výchovu a bola by som si vybrala spomedzi slovenských výtvarníkov – Viktora Kubala, Milana Vavru, Ondreja Zimku... V tom čase vyšla v Česko-Slovensku prvá časť encyklopédie Kto je kto (druhú zošrotovali a tretia nevyšla) a tam som ho našla ako autora vysokoškolských skrípt Přímka a čára. Mal taký páčivý výtvarný prejav, že som ustúpila. Hoci, keď som videla prvé obrázky, musela som protestovať – slovenské koliby nemávajú slamené strechy. A doniesla som mu knižku Plickových fotografií. Na pána Kronera si pamätám, prišiel aj s dcérou Zuzkou skvele pripravený a nahovoril seriál bezchybne na prvýkrát, a to s novou zubnou protézou!

* Dvaja valasi predstavujú spôsob života (nie povolanie), po akom sme volali aj pred tridsiatimi, štyridsiatimi rokmi, a od ktorého sa čoraz rýchlejšie vzďaľujeme...

– Vnímam dnešný svet v jeho uponáhľanosti a chaose skôr zvonka, než znútra. Ja som pred vyše dvadsiatimi rokmi dobrovoľne odišla z televízie a zostala na voľnej nohe. Prácu v televízii som však vtedy nevnímala ako záťaž, bola to pohoda, odišla som z iných dôvodov. A hoci sa mi nevodilo ľahko, pocit slobody mi to vynahradil. Myslím, že sme si trochu na vine aj sami – nie všetko musíme mať hneď. A možno ani vôbec...

* Po tejto nesmierne úspešnej sérii prišla nová dvojica, klauni Hugo a Fati – Dvaja na ceste. Kdesi som čítala, že si chcela byť v detstve cirkusantkou... A ešte čím?

– Áno, často sme s kamarátkou Martou cvičili na prašiaku na koberce. Cirkusanti rozkladali šapitó hneď vedľa nášho domu, brali si od nás vodu a predstavenia som mala zadarmo... Bol to čarovný svet farieb a trikov i filtrovaných trikotov... Neskôr som chcela byť redaktorkou. V Šuranoch, kde som prežila detstvo, to znelo zaujímavo a inteligentne. A čuduj sa svete – podarilo sa! Ako absolventka pedagogickej fakulty, pre ktorú sa v Bratislave nenašlo voľné miesto, som nastúpila do redakcie Ľud ako elévka. Môj šéf bol „robkor“ robotnícky korešpondent. Nechali ma písať za honoráre a dočkala som sa aj trvalého miesta. Bola to príma redakcia a dobrá škola. Denník vás naučí písať aj v hluku a strese, aj ako netopier zavesený dolu hlavou... V Mladých letách potom žiadali odo mňa pokračovanie Maťka a Kubka, ale ja som na to povedala, že dobrého by nemalo byť veľa. A napokon som ponúkla tiež príbehy dvoch kamarátov a psa, ale v celkom inom prostredí. Predstavovala som si, že by to mohlo byť z výtvarnej stránky niečo ako secesné retro, ale realita statických figúrok ma znechutila.

* Tak si si na obálku poslednej knižky Balóny pani Barusovej vyrobila „rohožkobraz...“

Obrázok

Zo života vtákov, „rohožkobraz“, textil

– Nie som ilustrátorka a aby som sa ako tak medzi výtvarníkmi uplatnila, musela som si vymyslieť vlastnú technológiu. Mojím obľúbeným formátom, ako hovorievam, sú dvere, a preto mávam s prevozom svojich rohožkobrazov ťažkosti.

* Obálka korešponduje s humornými príbehmi rázovitých ľudkov z dolniakov, pokúšajúcich sa pestovať sóju, ryžu, napokon „hadbábnyka“, vyrábajúcich lavórovicu... Vety i príbehy sú vystavané na kontraste a paradoxe. Niektoré obrazy sú priam filmovými gagmi: senilný dedko tancujúci čardáš na zámotkoch priadky morušovej, pátravý okrskár držiaci dvere od kredenca po výbuchu lavórovice, dedinský blázon skáčuci ako opica „na štrangu...“ Pohľad na slabosti týchto ľudí je ironický, ale láskavý. Zrejme sa tu vyskytuje dosť pôvodných, vďačných typov.

 – Priznávam, ale neprezrádzam. V blízkosti Šurian boli vodné šúry, naozaj sa tam z príkazu zhora pokúšali moji krajania pestovať sóju i ryžu. Niektorí by sa tam aj mohli spoznať, ale neviem, či čítali, chodievam tam už zriedka...

 * Si teraz „v štádiu oddychu.“ A viem, že najmä cez leto oddychuješ veľmi aktívne...

– Áno, kedysi som kúpila dvestoročný dom v Štiavnických vrchoch a teraz sa každé leto musím trápiť s údržbou... Ťažko tam zohnať remeselníkov, a tak si musím robiť väčšinu vecí sama, naposledy som vysekávala veraje, aby mohli byť vyššie dvere... Žiadny komfort tam nie je. Iba pokoj a čistý vzduch.

* Na duchovno vtedy niet dosť času?

 – Je, je. Stihnem tam prečítať viac kníh ako za celý rok v Bratislave. Rada by som mala lepší prehľad o súčasnej domácej literatúre, ale je pre mňa takmer nedostupná. Nepostačujú mi na ňu ani financie, ani miesto v knižnici. Nezaujímajú ma však ženské autorky napĺňajúce červenú knižnicu svojimi ,,láskovinami“, ani mužskí autori chrliaci senzácie ako vystrihnuté z bulváru. Zazlievam verejným knižniciam, že sa orientujú práve na takýto druh „literatúry“. Chápem ich snahu o uspokojenie dopytu, ale rátala by som aj s tým, že nenáročný začínajúci čitateľ prejde časom na „vyšší level“. Len veľmi málo verejných knižníc ma v tomto ohľade nesklamalo (často ma tam pozývajú na besedy, takže môžem porovnávať), žiadna z nich sa však nevyskytuje v mojom dosahu a výpožičný systém Univerzitnej knižnice mi nevyhovuje.

* Venuješ sa literatúre aj ako porotkyňa literárnych súťaží. Ako sa vyvíja naša najmladšia generácia z tvojho pohľadu?

– Musím povedať, že veľmi sľubne. Sú to často už celkom zrelí autori, ktorých poviedky by mohli rovno prebrať literárne časopisy. Ich práce sa však, žiaľ, vydávajú len ťažko. Dúfam, že to aspoň tých talentovaných neodradí.

* Počula som, že už si rezignovala na vlastnú tvorbu...

– To nie, píšem už niekoľko rokov pamäti, spomínam najmä na ľudí – spisovateľov, ktorých som poznala. Mohol by to byť príspevok pre literárnych historikov, bez môjho nároku na knižné vydanie či honorár.

* Nechýba ti spoločenský život, debaty s kolegami – spisovateľmi, či inými umelcami, zaujímavými ľuďmi vôbec?

– My, spisovatelia detskej literatúry, sa radi zúčastňujeme na Dňoch detskej knihy spojených s výjazdmi do odľahlejších kútov Slovenska. Úprimne povedané, propagáciu svojich knižiek nepotrebujem, opakujúce sa otázky na besedách ma k ničomu zmysluplnému neinšpirujú, a preto hlavnou motiváciou pre mňa je každoročné stretnutie a vzájomné rozhovory s kolegami. Spoločnosť spisovateľov možno, s nepatrnými výnimkami, označiť za inteligentnú a vtipnú, ktorá navyše dokáže aj počúvať, čo sa o spoločenstvách tzv. celebrít nedá tvrdiť.

 * Aký význam má kniha dnes? Dovidíš do lepšej budúcnosti nebodaj aj slovenskej literatúry?

– Nikdy som nedostala uspokojivú odpoveď na otázku, ako je to s podporou európskych fondov na šírenie literatúry malých jazykových okruhov. Pôvodná slovenská literatúra nie je len okrajová a nekvalitná. Okrajovou ju robí len sťažená možnosť prieniku do svetových jazykov. Stretla som sa dokonca v odborných (!) kruhoch s názorom, že prekladať môže aj „óperka“, ktorá sa po niekoľkých rokoch vrátila z Anglicka. Akurát! Iba ak nohu cez nohu... Neobávam sa o osud knihy, Vždy sa nájde dosť inteligentných ľudí, ktorí si nájdu knihu aj pod lavínou balastu. Vlastne k tomu paradoxne zaženú múdrejších a citlivejších aj brakové televízne programy, ktoré sú už hlboko pod prahom tolerancie i priemerného diváka.

 P. S. Nepodarilo sa mi získať portrét spisovateľky (hoci som mohla cvaknúť mobilom): „Odmietam byť známou tvárou, dávam prednosť anonymite. Cítim sa tak slobodnejšie“.

Adela Demeková

Foto Peter Procházka