Vyhľadávanie
Alena Kanásová (nar. 1969) je, ako to už pri tvorivých ľuďoch zvyčajne býva, trochu zvláštna, jemne uletená a do veľkej miery neopísateľná. Vždy v nej zostáva niečo pre iných nespoznané, aj keď práve tieto tajomstvá dostávajú priestor v jej osobitých lyrických rozprávaniach. Napísala tri knihy bližšie k poézii (Mimo diktát reality, Pravda je dobrá, ale melóny sú sladké, Nechcem) a jednu, zatiaľ poslednú, bližšie k próze: To ide nebo. Na formálnych vzdialenostiach však nezáleží, všetky sú rovnako vnorené do plynúceho mystéria života.
• Prezentáciu najnovšej knižky si začala, tuším, príhodou so svojou mamou. A najmä otázkou, ktorú ti položila, keď ju zobrala do rúk...
– Áno, začala. A ani neviem prečo. Možno podvedome očakávam, že mi nejakým zázrakom príde dokonalá, stručná odpoveď na príčiny rozsiahlej „nevidomosti, nevnímavosti v takzvane najbližšom, či blízkom vzťahu človeka k človeku“.
Mamina, keď som jej podala knižku, sa ma spýtala, prečo to robím, keď z toho nič nemám a že či si o sebe myslím, že som „nejaká“ spisovateľka. Predsa len ma to dosť zaskočilo. Hľadiac von z okna mi hlavou okrem iného prebehlo, že vlastne stále vôbec nevie, kto som a aká som. Zmohla som sa len na odpoveď v otázke, kto je podľa nej spisovateľom a prečo. Zamyslela sa, povedala dve konkrétne mená, spomenula peniaze a smotánku.
Psychologický profil mojej mamy i generačný problém nechám tak.
Vzhľadom na náš, miestami až prekvapujúci osobnostný rozdiel a v kontexte s tým, že som jej nesplnila žiadnu predstavu o dcére, ma však veľmi teší, keď sa o mne vyjadrí, že som dobrá dcéra. Viem, že to je najdôležitejšie, najkrajšie.
Hm, jablko možno nepadlo ďaleko od stromu, ale odkotúľalo sa o to ďalej...
• Tvoje kotúľanie životom prináša texty, ktoré s ním tesne, reálne súvisia. Dokážeš skoncentrovať súvislosti, ktoré sú pre mňa vždy emocionálnou hádankou: a tak sa nad nimi mimovoľne usmievam a zároveň si uvedomujem ich vážnosť. Potom to neviem oddeliť, tak ako v tvojej predchádzajúcej replike: aj som sa na nej zabavil, no zároveň v nej bolo čosi jednoducho hlboké. Páči sa mi to, ale neviem to bližšie vysvetliť, ty vieš?
– Toto je vážne dobrá otázka i spätná väzba. Musím si premiestniť svoj fluidálny rozmer (reálny i umelecký) do hlavy a pohnúť rozumom :-)
Moje texty obsahujú harmonický slobodný rozmer, pocit, hlas, poryv éteru (toto vysvetliť je iná vec), a tým pohyb z rôznych, následne už zastaraných názorov, pohnútok, postojov, stratégií, prevzatých modelov, pohyb niekam ďalej: tam, kde je to vhodné, potrebné v rámci konštruktívneho vývoja. Takže aj banálny jav sa stáva viacrozmerný a nie je len opisom status quo.
Dušu, éter, či vákuum vnímam ako našu spoločnú sieť a akýkoľvek pohyb, ktorý odtiaľ vychádza, je vhodný, konštruktívny pre všetkých a všetko, nie iba pre konkrétnu bytosť, jav. Inak, tento level mi na tomto svete bytostne chýba. Je ho veľmi málo. Väčšinou vidím vôkol seba iba starý, známy pohyb z ega, ktorý je však egoistický, násilný v rôznych mierach.
Môžem sa teraz spýtať ja teba, ako vnímaš toto kvázi bližšie vysvetlenie a v rámci tohto rozhovoru?
• Pochopil som, že dopĺňaš tento svet vlastným levelom, dopĺňaš ním to, čo podľa teba chýba. Áno, vždy som mal z tvojej tvorby pocit slobody súvisiaci s tematickým rozletom; lebo napíšeš o všetkom, čo ti príde pod oko, či už vonkajšie alebo vnútorné. Píšeš: „Vidím toho pomerne málo. / Vnímam o niečo viac / a tuším ešte o kus ďalej.“ Kam si sa až cez svoje videnia dotušila?
– V rámci tušenia sa mi vynárajú rôzne skryté súvislosti, čohokoľvek, alebo niekedy vytuším najpravdepodobnejšiu možnú verziu ďalšieho vývinu javu, reakcií, či udalostí v živote človeka. Kontinuálne mi z podvedomia, akoby „podmazovým spôsobom“, vstupuje do vedomia obrazovo i svojbytne verbálne aj existencia iných svetov – ako jedna z najprirodzenejších samozrejmostí. To najsilnejšie a najdôležitejšie tušenie súviselo s premenou k jasnému vedeniu o Bohu. Nikdy som nebola v polohe viery v neho. Najskôr som ako dospievajúca čosi tušila, hoci som bola vychovávaná „ako kresťanka“, teda pokrstená a podobne – ale s tým, že Boh neexistuje, že je to hlúposť, ktorú si vymysleli ľudia, iba je vhodné byť veriacou. Postupne sa mi však tušenie menilo na uvedomovanie. A dokonca aj moja mamina mi nedávno povedala, že na tom Bohu čosi bude, keď som sa jej narodila...
• Podpísal sa pod túto tvoju vnútornú dispozíciu aj kontakt s utrpením, keď si pracovala v nemocnici?
– To nie. K chorobám, utrpeniu i smrti som kedysi mala až podivuhodne „oslobodený“ postoj. No a páčilo sa mi, že sa dá, respektíve, že môžem niekomu pomáhať, keď trpí. Preto som si vybrala zdravotnú školu, to si presne pamätám. A tam ma začala fascinovať aj psychológia, tak som si ju vybrala ako maturitný predmet.
Keď som mala šestnásť rokov, náhle a tragicky zomrel môj otec a spomínam si na to, ako ma lekár z RZP pochválil, že som statočná, keď mame pichal sedatívum a ja som ju, asi hlúpo, ale utešovala. Vedela som to brať ako následok nejakej, i keď neviditeľnej príčiny. Teda len to, že je tu tento fakt a hotovo. Tým sa to pre mňa končí. Počas mojej práce v nemocnici s detičkami bol tento postoj úžasný, nápomocný, pretože som mala stále energiu na hravý, radostný, láskyplný vzťah k nim. A bolo mi tam skvele.
Krátko po mojom odchode z Detskej fakultnej nemocnice, z kožnej kliniky, som prekonala vlastný, nečakaný, vážny zdravotný problém. Potom sa mi začínalo preháňať hlavou, aké sú neviditeľné príčiny utrpenia, náhlej smrti, príčiny – akoby nespravodlivosti života, teda keď sa nato pozeráte „klasickým pohľadom“.
• Teraz sa častejšie asi stretneš s inými „pacientmi“ – pracuješ ako barmanka a vlastne o tom nezriedka aj píšeš: o rôznych ľuďoch, pozorovaniach, tečúcich chvíľach. Čo ťa vie zastaviť, inšpirovať a naplniť?
– Inšpiruje ma asi všetko dookola. Niekedy sa mi život javí ako nekonečná báseň. Zbadáš jednu a hneď za ňou je druhá a potom tretia... Ale na napísanie textu, básne, sa u mňa musí odohrať ešte niečo viac. Prichádza to z éteru, je to fantastické, ale pomenovať to neviem. Hm, a možno sa mi iba nechce...
V kaviarni, kde „svojím polovičným spôsobom“ pracujem, je vykryštalizovaný zaujímavý, nekonvenčný mikrosvet. Teda väčšina stálych zákazníkov sú rôzni umelci, redaktori, aktivisti, ale hlavne nekonfliktní, príjemní ľudia a fungujú tam rôznorodé prepojenia. Pre mňa je to v istej rovine obohacujúce, i informačne a doplňuje mi to „môj spoločenský kaleidoskop“: psychologicko-spirituálny. Ale prichádzajú aj nekonvenční „polobohovia“ a podobne. A to už nie je „bohviečo“
Svoje skutočné zastavenie, naplnenie mám však iba vo svojom vlastnom svätom pokoji, v tichu, sama. To mi je asi najbližšie. Viem byť absolútne sama aj celé týždne. Nateraz zisťujem, že si ten pokoj musím postupne viac a viac ochraňovať pred množstvom vecí, ktoré na mňa zvonka doliehajú, dožadujú sa akcie, keďže pri väčšej akčnosti sa mi stráca kontakt s dušou, ktorá je mojím životným princípom.
• Na svojej vizitke máš túto báseň: Alena Kanásová / literatúra / šperk. Tvoríš šperky ďalším „svojím polovičným spôsobom“, keď ti dochádzajú slová?
– Tvorba šperku je u mňa novší umelecký prejav, i keď teraz mi je jasné, že dispozícia tu vlastne bola už dávno. Inak, nepamätám sa, že by som niekedy čo len trochu chcela byť poetkou, že by som mala podobné ambície, či smerovanie a už vôbec nie v kontexte so šperkmi. Hoci som vždy veľmi rada, veľa a zanietene čítala, poézii som nevenovala ani minimálnu pozornosť. „Až pokým som sa s ňou priamo nezrazila – tvárou v tvár, raz, keď som zmenila kurz...“
Jediné, čo bolo na mne vždy kvázi špecifické, bol vnútorný náboj, že nemôžem žiť a opakovať to, čo zväčša okolo seba vidím, že je toho viac, ako je potrebné... „To ostatné“ sa mi „jednoducho stalo“, respektíve prebudilo sa vplyvom vlastného, nového sebaurčenia. A nesmierne ma to teší :-)
Tvorbu šperku u seba vnímam ako možnosť vyjadrenia, predovšetkým krásy, istou formou, ako možnosť vedieť to z éteru tiež vyselektovať. A povedať: bohatstvo života, tento jeho arzenál krásy je priam nekonečný. Som teda fascinovaná tým, že viem a chcem formovať nielen literárne originály, ale aj výtvarné. Je to pre mňa emocionálna záležitosť vo výtvarnej, abstraktnej forme. Keďže majú zaujímavý, pekný ohlas, tak mám radosti o to viac.
• Akoby si krásou a radosťou neustále skúšala siahnuť kdesi za všednú dispozíciu... Zaznieva to už v názve debutu Mimo diktát reality, no mňa by zaujímalo, ako vznikal jeden z najbizarnejších názvov v našej lyrickej spisbe Pravda je dobrá, ale melóny sú sladké?
– Tak najskôr jedna príhoda. Raz dávno som sedela v kaviarni s jedným známym. Rozhovor nadobudol filozofický charakter, pričom tento človek často konštatoval, že to či ono nemá rád. Na jednu hlbšiu, intímnejšiu otázku mi nakoniec odpovedal takto: nemám rád ovocie, pretože je to zelenina. A nasledoval z jeho strany smiech a zhodnotenie, že táto odpoveď sa mu náhodou, ale priam famózne vydarila. Ihneď som pochopila, čo tým vlastne povedal, i jeho psychické nastavenie. A aj mne sa tá veta náramne páčila. Zároveň to však pre mňa bolo „zastaveniavhodné“.
Potom som zrazu nejaký čas začala inšpiratívne uvažovať v takýchto zaujímavých, alegorických, často paradoxných zvratoch v jednej vete. Vznikli texty s takýmto rozmerom, poézia v próze, ktoré sa objavili v zbierke s bizarným názvom, na ktorý sa pýtaš. A musela som jej po dokončení dať podobný názov, v kontexte s textíkmi. Chcela som to tak. Vtedy som aj najintenzívnejšie vnímala, ako vo svojom vnútri ľudia niekedy cítia, tušia, či vedia identifikovať pravdivý rozmer čohokoľvek, ale preváži ale... Takže tento názov sa ponúkal všade sám. Melóny v ňom predstavujú rôznorodý, pohodlný, sladký, omamný, očakávaný dôsledok, (plod) nejakého ľudského rozhodovania, činov, vzťahov – predovšetkým finančný.
Mrzí ma, že to má mierne sarkastický nádych. A že niektoré básne v zbierke sú trochu sarkastické.
• Keď som tvoje texty zo zbierky Nechcem dávnejšie rozoberal s vysokoškolskými študentmi, povedali, že táto autorka má v sebe dieťa. Boli to dobrí študenti?
– Teraz som sa začervenala... Hm, vhľad do svojho vnútra samozrejme nemám celkom objektívny. Ale ak sa mám v tomto aspekte na seba pozrieť psychologicky, zvonka, a z hľadiska iných pozorovateľov, ktorí čo-to už na margo dieťaťa vo mne povedali, tak na tom niečo je.
Niekedy sa napríklad zachovám, v určitých – pre väčšinu ľudí v dôležitých situáciách, pravdepodobne absurdne. Nelogicky, nerozumne, nepochopiteľne... Dominuje u mňa emócia. Avšak často by som práve chcela byť radšej viac nevedomejšia, či rovno hlúpejšia – „ľahšie“ by sa mi existovalo. Ale faktom je, že tieto dva aspekty v jednej osobe sa navzájom nevylučujú.
Nuž, boli to dobrí študenti :-)
Ozaj, nemá v sebe dieťa každý, ale...?
• A zasa sme pri tom ale. Vlastne s tebou sme pri ňom stále, keďže si časťou seba aj Ale-na. Túto občiansku časť si však v poslednej knihe dosť zredukovala a podpísala si ju len iniciálami. Čo ťa k tomu viedlo?
– V tomto mám trochu neporiadok, rozhodovala som sa už počas písania knižky, ale i ďalej, s príchodom pestrých záchvevov.
Skúsim to poupratovať v čase...V knižke To ide nebo som viac ako dosť, hlboko, priamo odhalená. Je to čiastočne autobiografická knižka, i keď hranice medzi fikciou a autentickosťou vnímam asi len ja. A je prozaická, „v poézii ste v alegórii“. Mávalo to s mojou psychikou už od začiatku pri písaní. Navyše som tam chcela dať fotografie, na ktorých som aj ja (síce menej znateľná, ale ja), takže v rámci „neexihibicionizmu“ bolo pre mňa nevyhnutné čosi skryť. Tie fotografie som tam potrebovala kvôli pocitu kontextu s reálnosťou, autentickosťou, chcela som priniesť komplexnejší zážitok.
Ďalším čiastkovým podielom je zasa iná vec. V denníku SME, v knižných anotáciách napísali: „pseudonym je v literatúre častý, ale keď sa autorka skryje za iniciály, tak asi chce predsa len čitateľa navigovať. Ibaže by aj tie iniciálky boli pseudonymné“.
Nie sú. Ten, kto to komentoval, sa trafil.Inak, začal vo mne pevne hniezdiť aj postoj, že v samej literárnej podstate nie je tak dôležitý autor, ako kniha... Nasledoval trošku úsmevný dôvod: moje priezvisko neznie mäkko, ani ozvučene, Kanász (číta sa Kanás) v preklade z maďarského jazyka znamená pastier svíň. Tak uznaj sám
Pod vlastným menom som síce vydala tri zbierky a týmto som sa vôbec netrápila... Tu ale prichádza ďalší, bezprostredne nadväzujúci, dosť podstatný moment. Po dokončení tejto knihy a dohadovaní väzby, obálky s vydavateľom Petrom Chalupom som zbadala, že by jej to ubralo aj na kráse, že iniciály A. K. sú nielen vhodné (z hľadiska všetkého, čo som teraz spomenula), ale aj veľmi pekné.
