Jadrový asketizmus počas vojnového stavu

Päťdesiatročný Vasiľ Antonenko sa 23. februára vybral zo Slavutyča do Pripiati na pravidelnú zmenu. Patria medzi najmladšie ukrajinské mestá, založené počas sovietskeho režimu kvôli obsluhe Černobyľskej atómovej elektrárne. Miestni si pamätajú ich slávu; boli to mestá, ktoré boli vďaka „mierovému atómu“ svetlé, priestranné a bohaté. Pripiať bola mestom energetikov až do katastrofy v roku 1986. Slavutyč sa ním stal po výbuchu reaktora, keď bola Pripiať evakuovaná. Teraz je Pripiať opustené mesto, ktoré priťahuje turistov celého sveta: vypustený bazén, školské zošity, ktoré ostali na lavici, ruské koleso, ktoré nikdy nebolo v prevádzke.

V časti Polessia, kde sa Bielorusko zarezáva do ukrajinských krajín, prekročil Vasiľ bieloruské hranice ako zvyčajne vlakom a potom opäť vstúpil na územie Ukrajiny. Najkratšia cesta zo Slavutyča do jadrovej elektrárne v Černobyle vedie cez Bielorusko a trvá necelú hodinu. Obchádzka zaberie v lepšom prípade šesť hodín.

Vasiľ vedel, že niekde tu na bieloruskom území sa dislokujú ruské vojská. Médiá písali, že Rusi zaútočia na ukrajinské hlavné mesto cez černobyľskú uzavretú zónu. Napriek nebezpečnej úrovni radiácie, ktorá na niektorých miestach niekoľkonásobne prevyšuje normu, je to najkratšia cesta do Kyjeva. Ako ostatní, aj Vasiľ sa bál; presný dátum začiatku vojny sa dal predvídať ťažko. Vojna sa mohla začať včera, ale aj budúcu stredu.

Šiel na dvanásť hodín, lebo následkom radiácie sa v uzavretej zóne dodnes nemožno zdržiavať dlho, a tak sa zamestnanci striedajú. Do tridsaťkilometrovej zóny sa možno ľudia budú môcť vrátiť o päťdesiat rokov. Ale do desaťkilometrovej sa už nevrátia nikdy.

Vasiľ pracuje vo vodárenskej spoločnosti Pripiati, ktorá kedysi zabezpečovala vodu pre novučičké mesto. Teraz už dodávajú vodu len do atómovej elektrárne pre jej potreby a chladenie jadrového paliva. „Čo by sa stalo, ak by sa zastavili dodávky vody? Radšej to neskúšajme,“ smeje sa Vasiľ. Sedíme v jeho byte v Slavutyči. Od rána 24. februára, keď Rusi vtrhli do černobyľskej zóny, uplynul takmer rok.

Časť zoskupenia ruských vojsk sa pohla smerom ku Kyjevu, ktorý je odtiaľ vzdialený viac ako sto kilometrov. Stanovištia na kontrolu radiácie namerali zvýšené hodnoty. Ťažká vojenská technika zrejme rozvírila rádioaktívny prach.

Druhá časť vojsk ostala v zakázanej zóne a už na obed okupanti vstúpili do Černobyľskej atómovej elektrárne napriek tomu, že medzinárodné dokumenty, ktoré regulujú priebeh vojen, obsadenie atómových elektrární zakazujú. Viac ako sto zamestnancov a strážnikov, ktorí elektráreň strážia, sa tak ocitlo v zajatí. Odvtedy až do čiastočnej rotácie personálu, ktorá sa uskutočnila 20. marca, pracovali ľudia 24 hodín denne, niektorí viac ako štyridsať dní za sebou. Spali striedavo na stoličkách, stoloch, na podlahe, varili zo zásob elektrárne a snažili sa ovládať únavu, lebo v práci tohto druhu môže únava viesť k nebezpečným chybám.   

Podľa spomienok mnohých zamestnancov ruskí vojaci vôbec nechápali, čo je v skutočnosti ČAE. Tamojšia lekárka v rozhovore svedčila: elektráreň je monštrum, ktoré neďaleko odpočíva. Všetci sa báli, že ho Rusi môžu zobudiť a preto museli urobiť všetko, aby sa toto monštrum aj naďalej nezobúdzalo.

Vedúci zmeny telefonoval do vodární a prikázal nechať všetko tak a okamžite prísť do elektrárne. Vasiľ, strážnik a laborantka sa teda vybrali smerom k ČAE. Vtedy sa už zamestnanci elektrárne, ktorí môžu podľa protokolu opustiť pracovné miesta, spúšťali do protiradiačného krytu. Vasiľ spomína, že všetci boli vystrašení: „Ľudia kráčali so sklopeným pohľadom, zmätení, nikto nechápal, aké majú Rusi plány a načo im elektráreň je.“

Po príchode do elektrárne vedúci zmeny Vasiľa požiadal, aby sa vrátil do Pripiati. Na týždeň. Dátumy hovoril z hlavy, ľudia sa stále snažili plánovať. Do elektrárne bolo aj naďalej potrebné dodávať vodu, aby ochladzovala palivo. Inak sa roztavia ochranné konštrukcie a môže dôjsť k úniku radiácie. Nedopustiť to bola jedna z najdôležitejších úloh.

Tentoraz mesto Pripiať naozaj spustlo. Doteraz tu okrem turistov bolo oveľa viac ľudí, ako by sa zdalo. „Skúste zadať do Googlu požiadavku „byty, Pripiať, rekonštrukcia“. Budete prekvapení,“ smial sa Vasiľ. Kto títo ľudia sú? Hľadači samoty a nových emócií.

V to ráno, keď sa začalo prvé ostreľovanie, do vodárne prišli štyria chlapci. Traja z Dnepra a jeden zo Záporožia, ktorí sa sem zjavne dostali nelegálnym spôsobom. V uzavretej zóne chlapci chceli medzi dvomi šestnásťposchodovými domami natiahnuť lano a prejsť po ňom. Tieto domy stoja vedľa vodárne a domu, v ktorom pred evakuáciou bývala Vasiľova manželka s jej rodičmi.

Natiahnuť lano sa chlapcom nepodarilo, ale títo extrémni stalkeri sa ocitli v pasci. Nevedeli, čo sa deje a čo majú teraz robiť. A tak ich Vasiľ s kolegami vzali so sebou do elektrárne, kde ich vedenie prichýlilo ako pomocníkov v kuchyni. Romantika života v meste duchov už nebola taká lákavá: týmto chlapcom by sa rýchlo minula voda aj jedlo a vybrať sa späť cestou, ktorou prišli, nebolo vôbec bezpečné – nikto nevedel, koľko okupačných vojsk striehne v okolí.

Skôr ako sa Vasiľ vrátil do Pripiati, povypytoval sa chlapcov, ako sa sem dostali. Chcel poznať ich cestu. Možno sa mu to raz zíde.

Vasiľ sa narodil v dedine Stečanka v Černobyľskej oblasti. Jeho rodina patrila k starousadlíkom, ktorí tu žili ešte pred príchodom sovietskej moci. Neprišli sem kvôli elektrárni, aby ju budovali či pracovali v nej. Nepoložili za ňu pozemský život ako mnohí iní dedinčania, ktorí sa zamestnali v ČAE, ako jeho svokrovci z tej istej dediny.

 Stavba elektrárne sa začala v roku 1970 a veľmi rýchlo bolo z dedinského dvora Vasiľovej rodiny vidno ventilačné potrubia elektrárne. Vybudovali sa nové cesty a do domov prišlo svetlo, ktoré v nich doteraz nebolo. Mladí ľudia sa z celého ZSSR a tamojších dedín sťahovali do Pripiati, mesta budúcnosti, ktoré budovali pred očami všetkých: novučičké parky, cesty, školy, priestranné byty. Všetkého tu bolo nadostač, všetci boli spokojní so všetkým, za čo vďačili „mierovému atómu“.

Ale Vasiľ nechcel pracovať v elektrárni – túžil sa stať murárom, chcel sa odtiaľ odsťahovať, chcel vidieť iné mestá a iné krajiny.

Keď sa v roku 1986 stala katastrofa, Vasiľ mal osemnásť rokov. Spolu s inými chlapcami pomáhali evakuovať družstevné kone a kravy. „Hľadali sme ich, zaháňali do stád a viedli k autám, kde potom po plošinách vystupovali na vlečky.“ Práve tak si tieto dni pamätá Vasiľ – krik a plač koní a kráv, ubolené ľudské oči, najmä oči starých ľudí, ktorí nechceli odovzdávať svoj dobytok a ani sami odtiaľ nechceli odchádzať.

Dedinu Stečanka pohltil les a radiácia, a tak sa Vasiľ z armády vrátil do nového domu za hranicami uzavretej zóny. Pre zamestnancov elektrárne, ktorých evakuovali z Pripiati, vybudovali nové mesto – Slavutyč. Čisté, jasné, komfortné. Bola tam práca a dobré výplaty.

Vasiľ sa predsa len vyučil za stavbára a odsťahoval sa preč. Budoval domy na Kryme, ale zistil, že to nie je to, po čom túžil. Nepáčilo sa mu, že na stavbe musel pracovať v daždi, v zime; za žeriavmi a kopami, ktoré vytvorili bagre, scenérie nových miest vidno nebolo.

Keď sa nenašiel v stavebníctve, pokoril sa pred elektrárňou. Po havárii sa ponuka pracovných miest v atómovej energetike neznížila – stále tam platili dobre, lepšie ako inde. „Brat povedal, že je to nové mesto, mesto budúcnosti, roboty je dosť,“ spomína Vasiľ.

Začal pracovať v dielni s turbínovým zariadením – opravovať ho. „Na niektorých miestach je teplota príliš vysoká a nedá sa tam byť bez špeciálneho odevu, podobného ako má kozmonaut,“ vraví Vasiľ a pohybom ruky ukazuje, ako si na tvár nasadzuje pomyselnú masku.

V tejto práci sa nadovšetko cenila rýchlosť. Po čase za jednu minútu práce dávali dva dni voľna. Veľmi rýchlo sa dalo našetriť na celú dovolenku, ktorú Vasiľ trávil na Kryme. „Ibaže, čo je to za minúta, po ktorej treba oddychovať 48 hodín?“

Na dátum 15. decembra 2000 si Vasiľ spomenie najrýchlejšie zo všetkých dátumov, pretože práve vtedy elektráreň odstavili, aj keď v nej ostali tisícky zamestnancov, ktorí ju udržiavali v chode. Takéto objekty sa len tak neopúšťajú – najmä izolované zvyšky jadrového paliva v zničenom reaktore pod oceľovým krytom. Vasiľ sa teda 24. februára ráno ocitol uprostred Pripiati pri vodárni. Na chodbe jeho bytu v Slavutyči sú čižmy, v ktorých strávil najdlhšiu zmenu v živote.

Presne tak vyzerá prázdne mesto. Ticho a tma. Len zvuk vodárenských čerpadiel a Vasiľove pomalé kroky. Keď v celom meste ostal prakticky sám, veľa premýšľal, prečo sa to všetko stalo. Jeho vnútro súhlasilo – tak rozhodol Boh, má sa pred ním skloniť a prekonať všetko, čo ho čaká. Vasiľ je veriaci človek, aktívny v živote cirkvi. Vo svojom živote a v bežných kuchynských rozhovoroch často spomína Boha, biblické citáty či odkazy na Bibliu. 

Vasiľ si teda robil svoju prácu – nastavoval čerpadlá, reguloval dodávku vody, sledoval ukazovatele, hoci sa bál, že ich ruská armáda všetkých zoberie a odvezie preč. Pre každý prípad si zobral do tašky nejaké jedlo – pár konzerv a dva litre vody. Ak by sa Rusi rozhodli všetkých vyviezť, Vasiľ počítal s dobrou znalosťou oblasti. Mohol by sa po cestičkách dostať až k Uhu, rieky svojho detstva, kde sa na samotnom okraji zakázanej zóny nachádza kláštor. Tunajší mnísi by mu pomohli prejsť cez rieku do dediny mimo uzavretú zónu, v ktorej má príbuzných. Štyroch stalkerov, ktorí k vodárni prišli ráno počas výbuchov, sa preto pýtal na ich predvojnové trasy, aby si skontroloval smer. Vasiľ však nemohol s istotou vedieť, či pri kláštore Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu nebudú ruskí vojaci. Pravdepodobne by tam boli.

Prvú noc a nasledujúci týždeň sa Vasiľ prechádzal po miestnostiach sám, len za zvukov čerpadiel a občasného brechotu psov za oknom. O svoju samotu sa delil so štyrmi psami, ktorí žili pri vodárni. Im, ako aj množstvu iných psov v Pripiati, jedlo zvyčajne privážali dobrovoľníci. Teraz ich Vasiľ kŕmil svojimi konzervami a zvyškami z obedov. Aj pred vojnou neraz prichádzali vlci, aby si ulovili niektorého zo psov, ale teraz sa neukazovali. Možno ich výbuchy vystrašili rovnako ako ľudí.

Vasiľ pracuje na „dodávkach vody“, ale to je len odborný termín. Voda sa čerpá pomocou čerpadiel. Vasiľovou úlohu je dávať pozor, aby všetko fungovalo, a zasiahnuť, keď treba. Znepokojený hlas v reproduktore z elektrárne hlási, či treba vodu pridať alebo jej stav znížiť.

Počas zmeny sa vo vodárni nespí. Ale v jednej miestností majú zamestnanci skriňu na osobné veci a jednoduchú pohovku, kde si občas na chvíľu ľahnú. „Tá pohovka je tajná,“ hovorí Vasiľ. „Dali ju sem ešte v časoch, keď sa na čistenie vody používal plynný chlór. Je to toxická nebezpečná látka a ak ju niekto náhodou vdýchne, môže mu prísť zle. Vtedy treba človeka uložiť na pohovku, aby si oddýchol. Ľudia sa tam aj ukladali, lebo veď vždy niekto mohol niečo vdýchnuť.“ V tejto miestnosti nocoval Vasiľ všetky nasledujúce dni.

Kanonády, streľba z automatických zbraní, výbuchy ho deprimovali, a tak sa modlil. Celých dvadsaťpäť dní sa počas „pracovného voľna“ – Vasiľ tento výraz počul v ukrajinských Karpatoch a zapáčil sa mu – modlil k Bohu a čítal Bibliu, ktorú si vždy brával so sebou. Ak niekto musel askézu hľadať – táto jeho bola vynútená.

„Jadrová púšť kvôli modlitbe?“ pýtam sa.

„Možno áno, alebo skôr mníšska cela,“ smeje sa.

Na druhý deň k nemu pribudol strážnik. Teraz už boli dvaja. Strážnik neveril v Boha, ale s Vasiľom sa v jednom zhodli – všetko je už rozhodnuté inou vyššou mocou, na ktorú nemáme vplyv, a bude tak, ako má byť.

V prvých marcových dňoch ruské lietadlo bombardovalo centrum Černihova, ktorý Rusi v tom čase takmer obkľúčili, snažili sa ho obsadiť a pokračovať ďalej smerom na Kyjev. Jeden z domov, pred ktorý dopadla bomba, dokončili narýchlo v roku 1986, aby v ňom ubytovali evakuovaných ľudí z Pripiati. V tomto dome na prvom poschodí dostala maličký byt aj rodina Vasiľovej manželky. Bomba dopadla práve pred jej okno, ale všetci zázračne prežili, hoci východ z domu bol zavalený troskami.

Občas k Vasiľovi prichádzali ruskí vojaci. Správali sa arogantne, rozprávali povýšenecky a najmä o tom, že prišli, aby obnovili ZSSR. Aj Vasiľ sa narodil v sovietskej Ukrajine, ale tento sentiment nechápal. „Moji starí rodičia tu žili sami pre seba, potom prišla sovietska moc, ktorá im doslova všetko vzala. Nerozumiem tomuto smútku za Sovietskym zväzom.“

Videl a vedel, že Rusi kopú v uzavretej zóne, čím sa vystavujú nebezpečenstvu. Mohol ich na to upozorniť, ale nikto sa ho nepýtal. „V Biblii sa píše, že ak ťa udreli, nastav im aj druhé líce. Ale nehovorí sa nič o tom, že ak ti zabíjajú blízkych, či tiež musíš nastaviť líce alebo udrieť blízkeho človeka.“

Rusi sa čoskoro ukázali vo vodárni, lebo pre ostreľovanie boli v elektrárni už prvý týždeň problémy s energiou. Čerpadlá nielenže nedokázali čerpať vodu, ale nefungovalo vôbec nič. Vasiľ bol nervózny, lebo vodu bolo treba dodávať neustále. Kým sa situácia stane kritickou, ostáva len niekoľko dní. „V elektrárni sú isté zásoby vody, ale nebudú stačiť nadlho. Potom sa palivo začne prehrievať a ochranné konštrukcie sa roztavia.“

Vedúci elektrárne Rusom vysvetľoval, že bez elektriny to nepôjde – nastane katastrofa. V elektrárni boli generátory, ale nebolo čím ich natankovať. Našťastie bol vedúci presvedčivý. Ruské vojská začali vypúšťať naftu zo svojej ťažkej techniky, ktorá ostreľovala Kyjev. Denne počas piatich dní sa Rusi vzdávali takmer polovice svojho paliva, takže niektoré ich tanky už potom nemohli ísť nikam. Samozrejme, robotníci to považujú za svoj príspevok k obrane krajiny.

Jeden generátor priviezli aj do vodárne. Vasiľ začal šetriť palivo aj vodu. Mobilný signál v uzavretej zóne zmizol hneď. Ale ešte v prvý deň Vasiľ stihol zobrať z kontrolnej búdky na vjazde do Pripiati obyčajný telefón skôr, ako tú búdku vykradli ruské vojská.

V situácii, keď v Pripiati nebol mobilný signál, tento telefón umožnil Vasiľovi spojenie nielen s elektrárňou, ale aj s príbuznými. Len zázrakom sa u nich doma ešte zachoval starý analógový telefón, ktorý už mnohí vyhodili. Vasiľova manželka sa tak rozhodla odovzdávať správy z elektrárne tým, ktorí nemali nijaký kontakt s blízkymi. Vasiľ sa zase dozvedel správy z Černihivskej oblasti, ktorú bombardovali Rusi.

Istý čas privážal Vasiľovi obed z elektrárne vodič Voloďa, s ktorým sa dalo trocha porozprávať. Nemohol sa však zdržiavať dlho, aby nedráždil Rusov. Neskôr tamojší generál prikázal, aby Vasiľa privážali na obed do jedálne v elektrárni.

Tak sa raz denne začal objavovať v ČAE. „Bola tam veľká špina, všade sa povaľovali ich odpadky, handry, špinavé oblečenie. Ľudia chodili smutní a unavení. Videl som dievčatá a chlapcov z národnej gardy, ktorí chránili elektráreň. Rusi ich všetkých zajali a oni cítili, že ich tak ľahko nepustia. K niektorým som prichádzal a vravel im: „Počujte, modlím sa za vás. Všetko bude v poriadku.“

Zamestnanci kuchyne ledva zvládali denne variť pre tristo ľudí, ale snažili sa na všetkých usmievať. Porcie jedla museli zmenšovať, aby im vydržali zásoby, ktoré boli v elektrárni ešte z obdobia pred okupáciou. Vasiľ si pamätá, že unavené ženy dokonca pripravili palacinky. Všetci sa snažili podľa možností čo najviac si prejavovať vzájomnú vďačnosť. Vasiľ nezabúdal uchmatnúť niečo zo zvyškov jedla ruských vojakov, aby ich zaniesol psom. Všimol si, že sa nenasýtia a dva silnejšie psy začali útočiť na slabšieho.

Na dvadsiaty štvrtý deň tejto dlhej zmeny v okupácii zamestnancom oznámili, že časť personálu odíde domov – vymenia ich. Ľudí posadili do autobusov a odviezli cez Bielorusko, tou istou cestou, ktorou sa sem Vasiľ 23. februára dostal.

V Bielorusku zamestnancov elektrárne kontrolovali a vyšetrovali tak, akoby všetko, čo Rusi spravili, bolo legálne. Potom cesta viedla cez vodnú nádrž Kyjevské more, ale okupanti  im prepravu cez rieku neuľahčili. Ešte dobre, že sa unaveným robotníkom elektrárne dobrovoľne rozhodli pomôcť dvaja rybári z pohraničnej dediny Mňov. Anatolij a Serhij prevážali ľudí na drevenom člne vlastnej výroby pod drobnohľadom Rusov, ktorí žiadali, aby bol čln odkrytý, bez plachty, ktorá by chránila pred dažďom, a aby sa plavil bez svetla, hoci sa počas týchto chladných dní stmievalo skoro. V takýchto ťažkých podmienkach urobili rybári veslovaním počas dňa 25 trás. Plavili sa opatrne, aby neprevrátili čln do marcovej vody, lebo šírka Dnepra  bola na tomto mieste poldruha kilometra.

Vasiľ hľadel do tmy a cítil hrôzu, lebo čln bol príliš jednoduchý, a bolo zjavné, že nebyť šikovnosti rybárov, šli by ku dnu. Cítil aj nekonečnú vďačnosť Bohu a ľuďom za to, že napriek všetkému sa mu podarilo opustiť nanútenú celu, v ktorej robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby jadrové monštrum aj naďalej spalo.

Viera Kuriko-Ahienko

Ukrajinská reportérka, autorka knihy Ulica zainteresovaných. Černihivský prípad Lukianenka, 2020 (Вулиця причетних. Чернігівська справа Лук’яненка), detskej literatúry faktu Mazepa. Právo na meč, 2021 (Мазепа. Право на шаблю) a Reforma zdravého človeka, 2022 (Реформа здорової людини). Nominantka prémie Kniha roku BBC-2020, laureátka prémie LitAkcent 2020, víťazka súťaží Česť profesie 2020 (Честь професії-2020) v kategórii Reportáž a súťaže v oblasti umeleckej reportáže Očitý svedok (Самовидець) v roku 2019. Aktuálne pracuje na projekte dokumentovania vojnových ruských zločinov na Ukrajine The Reckoning Project: Ukraine Testifies.

Foto: Archív autorky