Rozhovor s prozaikom, dramatikom, divadelným, televíznym a rozhlasovým režisérom, šéfredaktorom Rádia Devín Silvestrom LAVRÍKOM

Chystám sa dlho žiť…

Hovorí prozaik, dramatik, divadelný, televízny a rozhlasový režisér, šéfredaktor Rádia Devín  Silvester LAVRÍK

Silvester Lavrík (nar. 1964 v Spišskom Štiavniku) po skončení štúdia slovenského jazyka, literatúry a výtvarnej výchovy na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove (1982 – 1987) pracoval ako učiteľ na rôznych stupňoch škôl. O čosi neskôr zakotvil v reklamnej agentúre na pozíciách copywriter a creative director a dva roky pôsobil ako režisér dramatickej tvorby v Slovenskom rozhlase a Trnavskom divadle. Paralelne študoval divadelnú réžiu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave (1997 – 2000). Bol riaditeľom Mestského divadla v českom Zlíne (2000 – 2003), ako režisér a dramatik spolupracoval a spolupracuje s viacerými divadlami na Slovensku, v Českej republike i Maďarsku (Slovenské národné divadlo v Bratislave, Trnavské divadlo, Astorka Korzo 90, Městské divadlo Zlín, SG Színház Budapešť a ďalšie). Je dvojnásobným držiteľom Ceny Alfréda Radoka (1995, 1997), Ceny Ministerstva kultúry SR za Tvorivý čin roka (1996, 1998), získal ocenenia v súťaži Dráma 2000. Napísal a režíroval hry pre Slovenský rozhlas v Bratislave a Český rozhlas v Brne, režisérsky sa podpísal pod televízny film pre Českú televíziu Oči pre plač (2002). Je autorom dokumentu o Alešovi Votavovi (2003), ktorý vytvoril pre Divadelný ústav v Bratislave. Knižne debutoval roku 2002 zbierkou poviedok Allegro barbaro, nasledovalo knižné vydanie monodrámy Villa Lola (2004), obrazovo-textová publikácia Slovensko v lete (2004) a kniha poviedok Zlodeji (2005). V súťaži Poviedka 2003 získal tretie miesto poviedkou Šólet. V súčasnosti je šéfredaktorom Rádia Devín.

* Poviedku ...a na noc sa pekne zamkni zo zbierky Zlodeji začínate prekvapujúcim „vyznaním“: „Moja žena Petra je to najlepšie, čo ma v živote stretlo. V piatok v noci umrela. Pokazila mi celý víkend.“ Je vám blízka – v textoch i súkromí – podobná forma drsnej úprimnosti?

– Kdeže! Ja som stelesnený anjel. Okrem prípadov, keď som iná šelma. Ale úprimnosť mám rád. Hlavne – nech ma chvália...

* „Keď píšem, vychádzam z konkrétnych udalostí a ľudí.“ Čo ale v prípade, ak sa práve nič konkrétne (a inšpirujúce) nedeje? Ste ochotný dožičiť textu viac fikcie?

– Všetky moje texty sú fikcia – v zmysle možného identifikovania mojich postáv v reálnom živote. Ani jedna z nich nemá plnoformátový predobraz. Konkrétnosťou mám na mysli útržky odpočutých rozhovorov, odpozorované situácie, gestá, pohľady. Zlomky udalostí, osudov skladám do fiktívnych príbehov, ktorým sa snažím rozumieť a veriť a ony, tie príbehy, sa následne pokúšajú byť uveriteľné a zrozumiteľné práve tým, že v mojich postavách čitateľ či divák spozná niekoho zo svojho života.

* Vo Ville Lole konštatujete: „Ak muž a žena hovoria o tom istom, nikdy nehovoria o tom istom. Vraj.“ Chcete tým naznačiť, že muži a ženy komunikujú odlišným jazykom a odlišne chápu význam mysleného a vysloveného?

– To nekonštatujem ja, to hovorí postava z tej knižky. A je to ženská postava. Ako by som si mohol dovoliť hovoriť za ženy? Ja som len sprostredkovateľ, animátor svojich postáv. Ale mám takú skúsenosť, že muži a ženy často reagujú rozdielne na tie isté podnety a v tejto rozdielnosti sa dajú vybadať podstatné tendencie pozdĺž osi deliacej ľudstvo na mužov a ženy. Zažil som jednu zaujatú debatu, v ktorej moja partnerka s chuťou a šarmantnou zaťatosťou oponovala, a aby neoponovala len tak, perlila argumentmi, ibaže nesmierne protirečivými. Po dvoch hodinách som bol so silami aj s argumentmi, ktoré som považoval za rozumné, v koncoch. Pokúsil som sa o posledný výpad. Mária, veď to, čo hovoríš, je to isté, ako keby si tvrdila, že jašterica a veverica sú to isté, lebo sa ich pomenovania končia na -ica, chrapčal som načisto na pokraji zúrivosti. No vari nie sú!?, odvetila. Takže tak.

*Je možné tento fenomén „dvojpohlavnosti jazyka“ demonštrovať v literatúre – na textoch žien-autoriek a mužov-autorov?

– Neviem, či sa vyplatí pristúpiť na takúto debatu. Existuje nejaká „modelová“ literatúra, voči ktorej je písanie žien či o ženách príznakové? Odvodené? Prechýlené ako priezviská žien v niektorých slovanských jazykoch? Je tým modelom „mužské písanie“? Neviem. V naozaj dobrých textoch je rodový fenomén prítomný v polohe príjemného ozvláštnenia, osobitosti výberu a vnímania situácií či tém – napríklad Timrava verzus jej mužskí súčasníci, alebo z inej vrstvy hoci Amelia Nothomb či Jodie Smith verzus Chuck Palahniuk či DBC Piere. Venujú sa porovnateľným témam, pracujú podobnou kompozičnou metódou, obývajú vesmír s totožným estetickým kódom a ich romány sú nesmierne zaujímavo napísané, lenže na prvý pohľad je zrejmé – toto písal muž a toto žena. Tá vnútorná inakosť je rovnomerne rozptýlená vo všetkých vrstvách a výrazových polohách ich diela.

* Stáva sa vám, že si pri písaní literárneho či dramatického textu predstavujete svojho čitateľa, poslucháča alebo diváka? Aký sa vám vybavuje v predstavách?

– Neviem... Myslím, že pri písaní nie. Naplno ma zamestnávajú moje postavy a ich osudy. Sú to strašné potvory, keby som ich na chvíľu stratil z očí, určite by mi niečo vyviedli. Mám však svojich obľúbených čitateľov. To sú tí, na ktorých mienke mi veľmi záleží, lebo ich názor si vysoko vážim. Ale to až po dopísaní.

*Jeden z vašich obľúbencov Hemingway povedal: „O čom písali a píšu spisovatelia na celom svete, to by sme mohli spočítať na prstoch – láska, smrť, práca, boj. Všetko ostatné sa dá zaradiť do niečoho z toho.“ Súhlasíte? Kam by ste sa zaradili vy? 

– Podstatné vzťahy a určujúce situácie v texte majú vo svojom jadre aspoň niektorý z týchto základných fenoménov. Ako autora ma zaujímajú všetky, aj keď napríklad boj je v mojom písaní prítomný asi iba skryto. Možno ešte pocit márnosti – nie ako výsledok, ale ako východiskový moment.

* Na pozvanie Mikuláša Dzurindu ste v lete pred tromi rokmi podnikli s dokumentaristom a fotografom Pavlom Pekarčíkom cestu po Slovensku, ktorej cieľom bolo zviditeľniť projekt obnovy historických a kultúrnych pamiatok, podporiť rozvoj regiónov a turistického ruchu. Z dvojmesačného putovania vzišla obrazovo-textová publikácia Slovensko v lete. Zámery to boli šľachetné, no nezabúdajme, že Slováci sú národ nedôverčivý. Neobávali ste sa, že na vás padne v dôsledku vyššie uvedených skutočností tieň podozrenia z politickej angažovanosti?

– Neobával, ale rátal som s tým. Pre úplnosť – je veľa takých čitateľov, ktorí Slovensko v lete prijali s veľkým nadšením. A nie sú to nijakí zamindrákovaní hlupáci. Čo ma prekvapilo, bola zúrivá znevažujúca kampaň a podpísali sa pod ňu ľudia, ktorých postoje a názory som si dovtedy vážil. Napríklad Peter Breiner sa unúval až spoza oceánu a dokonca bez toho, aby si knihu bol prečítal. Jeho zlostná reakcia vyšla už tri dni po uvedení knihy na trh. Väčšina negatívnych reakcií na ňu bola od ľudí, ktorí ju odsúdili a priori. Bez prečítania. Prekážalo im na nej to „politikum“. Som presvedčený, že tváriť sa „apoliticky“ je luxus, aký si nijaký rozumný človek nemôže dovoliť. A pokiaľ ide o tú knihu, mne sa páči taký zorný uhol – hľadanie sympatického obrazu Slovenska. Je zaujímavé, že práve toto na knižke najviac prekážalo tým, ktorí si ju prečítali a neprijali ju. Akoby o láske k vlasti mohli hovoriť iba ubiedení, ukrivdení alebo delegáti Matice. Alebo zakysnutí pseudointelektuáli, ktorí sa boja vyjsť za Michalskú bránu, lebo tam už na nich číha vidiek.

* Podľa vás ľudia nie sú zvyknutí zverejňovať svoj názor a už vôbec nie si za ním stáť. Znamená to, že vy s tým problém nemáte, t. j. chodíte s kožou na trh aj za cenu prípadných negatívnych reakcií?

– Klebetenie po kútoch a dudranie pri pive nemožno považovať za zverejňovanie svojho názoru. Ak chcem, aby moje postrehy, poznámky a predstavy, alebo kritické výhrady niekto bral vážne, musím si za nimi nielen stáť, ale ich aj predniesť tam, kde ich má kto vypočuť. Nestačí čakať na vyzvanie s trpkou vráskou pri ústach. Treba byť aktívny. Nie som tu na to, aby som sa páčil. Chcem byť vždy a všade predovšetkým za seba. Ak to niekedy narazí na nepochopenie, odpor či vyvolá to nervozitu, je mi to ľúto, ale to neznamená, že vymením svoj názor za falošný komfort bezproblémovosti. 

* Rozhlasová a divadelná hra predstavujú dva svety, ktoré si vyžadujú dodržiavanie istých špecifických pravidiel. Akú podobu má základný kameň, na ktorom ako autor staviate (v prvom i druhom prípade) svoj text?

– Aj v prípade divadelnej hry, aj v prípade rozhlasovej hry sú základnými kameňmi dramatické situácie a charaktery postáv, z nich vyplývajúci logický, no pokiaľ možno nesamozrejmý, aj keď uveriteľný vývoj udalostí, ktorý sa stáva nositeľom príbehu. Aj pokiaľ ide o jazyk a jeho hutnosť či konkrétnosť, nároky na temporytmus jednotlivých častí a kompozičné postupy, sú tieto dve polohy dramatického textu podrobované tým istým nárokom a očakávaniam. Jediný zreteľný rozdiel medzi nimi je, že rozhlas má „iba“ zvuk. To ale vôbec nie je obmedzujúce. Zvuk má silný a špecifický asociačný potenciál. A potom je tu jeden podstatný rozdiel pri percepcii. Ten treba mať na pamäti už pri písaní. Kým divadelná hra je adresovaná divákovi, ktorý ju prijíma a tak dotvára v priamej a kolektívnej interakcii, rozhlasová hra je jediný dramatický útvar, ktorému neprospieva kolektívne vnímanie. Je adresovaná poslucháčovi, podobne ako napríklad román, v osamotení. Len poslucháč a hra, a najradšej potme.

* Ako režisér ste mali príležitosť pracovať v rámci amatérskeho i profesionálneho divadelníctva. Čo vám jedna i druhá forma divadla dala, prípadne vzala?

– Nejestvuje identifikovateľná hranica medzi týmito dvoma „prevádzkovými“ definíciami divadla. Lebo to nie je teatrologické vymedzenie, iba sociálne. Osobitne u nás sa navzájom intenzívne inšpirujú, prestupujú a ovplyvňujú. Mnohí význační divadelníci na Slovensku vzišli spomedzi ochotníkov či amatérov, mnohí so špecifickou profesionálnou prípravou pracujú najmä s amatérmi. Jedno i druhé divadlo sa tvorí podľa tých istých zákonitostí. Ak je raz zvolený inscenačný princíp, treba ho dodržiavať. Je tu však jeden psychologický a sociálny moment, ktorý výrazne modeluje prístup k divadlu. Amatéri majú to šťastie, že divadlo robiť môžu, profesionáli majú tú smolu, že ho robiť musia. Alebo nemusia a potom ani nemôžu. To je ten istý rozdiel, ako keď ide dieťa s rodičmi v sobotu na kolotoče. Veľmi dôležité je, či je tam za odmenu, alebo za trest. Ale to už trošku žartujem.

*Neraz sa ocitáte v dvojrole autora i režiséra súčasne. Považujete za výhodu, ak režírujete hru, ktorú ste si sám napísali?

– Každý má vlastný spôsob prístupu k inscenačnému procesu. Mne vyhovuje tento. Neviem, či je to objektívna výhoda, ale za hendikep to nepovažujem. Viem, že tu hrozí tá chutná situácia, v ktorej je smutným hlavným hrdinom Jasam – vymyslím, napíšem, zrežírujem, zahrám a zatlieskam – všetko ja sám. Súdny režisér musí tak či tak narábať so svojím textom tak, akoby jeho autorom bol niekto úplne iný. Hra je literatúra, inscenácia je divadlo. Je to transponovanie z jedného druhu umenia do druhého, každý z nich má svoje zákonitosti a zbytočné láskavosti a nedôslednosti sa vždy vypomstia. Vo svojom texte škrtám oveľa smelšie, než v cudzom.

* Píšete knihy, divadelné a rozhlasové hry, filmové scenáre. Režírujete, maľujete, šéfujete Rádiu Devín. Zabudla som na niečo? Ktorá z týchto aktivít vám dáva najväčší pocit slobody?

– Iba všetky dohromady. Navzájom sa ovplyvňujú, korigujú, vzdelávajú. Keď sa môžem venovať zmysluplnej tvorivej činnosti, som vo svojom živle.

... A čo pre vás znamená spojenie „cítiť sa slobodný“?

– Konať tak, aby som bol ochotný niesť zodpovednosť za svoje činy a mať z toho radosť.

* Vašu tvorivú univerzálnosť dopĺňajú básnické texty. Zdá sa mi, že verejne sa nimi veľmi nechválite. Nanajvýš ich zašifrujete do niektorej zo svojich divadelných hier. Vari si v tomto smere menej dôverujete?

– Sú texty, ktoré chcem adresovať čitateľom či divákom, a sú také, ktoré si nechávam pre seba a pre svojich blízkych. Alebo pre svoje postavy. Dospelý chlap nemá čo písať básne.  A keď sa už nezdrží, nech nimi aspoň neotravuje verejnosť. Poéziu treba žiť. Výnimku tvoria básnici. Aj to len niektorí.

* Poznačí programovú štruktúru Rádia Devín to, že v kresle šéfredaktora sedí človek so širokým umeleckým zameraním?

– Dúfam, že dokážem byť vnímavý voči všetkým jeho programovým polohám a v spolupráci s kvalifikovanými kolegami dokážeme toto skvelo vymyslené rádio posunúť ešte ďalej.

* V autobiografii uvádzate zaujímavú myšlienku: „Mojím hlavným zamestnaním bude najskôr hľadanie pokoja.“ Našli ste ho už, alebo ho ešte stále hľadáte ?

– Chvalabohu, ešte som ho nenašiel. Chystám sa dlho žiť a čo by som potom robil do konca života?

Pripravila Jitka Rožňová