Odpovedá príbehmi

Keď sa na niečo opýtate Milana Zelinku (1942), odpovedá príbehmi. Vyberá si ich a podáva ďalej – predovšetkým svojimi zbierkami poviedok, novelami, románom. Pred rokom sme mu gratulovali k cene Anasoft litera za románovú novelu Teta Anula. V tom čase už jestvovala rukopisná zbierka poviedok Volanie osudu – inšpirovaná novou rodinou, ktorú Milan Zelinka získal, keď sa zo západného Slovenska priženil na východné. Najmä o týchto poviedkach a novele je rozhovor, ktorý sa odohral tam, kde to mnohí dobre poznajú, hoci tam jakživ neboli – stačí len čítať knihy Milana Zelinku. Jeho knižný Makov, to je reálny Papín. Ale pozor, Zelinkov Papín, ten je magický...

Knižné vydania jeho próz: Dych (1972), Smädné srdce (1974), Belasé ráno (1978), Slamienky z Makova (1980), Kvety ako drobný sneh (1982), Mechanici (1983), Povesť o strýkovi Kenderešovi (1985)Z Havranieho dvora (1988), Krajina (1993), Príbehy z Karpát (2005), Teta Anula (2007), Ten nevyspytateľný svet (2009).

Rozhovor s prozaikom Milanom ZELINKOM

Odpovedá príbehmi

Keď sa na niečo opýtate Milana Zelinku (1942), odpovedá príbehmi. Vyberá si ich a podáva ďalej – predovšetkým svojimi zbierkami poviedok, novelami, románom. Pred rokom sme mu gratulovali k cene Anasoft litera za románovú novelu Teta Anula. V tom čase už jestvovala rukopisná zbierka poviedok Volanie osudu – inšpirovaná novou rodinou, ktorú Milan Zelinka získal, keď sa zo západného Slovenska priženil na východné. Najmä o týchto poviedkach a novele je rozhovor, ktorý sa odohral tam, kde to mnohí dobre poznajú, hoci tam jakživ neboli – stačí len čítať knihy Milana Zelinku. Jeho knižný Makov, to je reálny Papín. Ale pozor, Zelinkov Papín, ten je magický...

Knižné vydania jeho próz: Dych (1972), Smädné srdce (1974), Belasé ráno (1978), Slamienky z Makova (1980), Kvety ako drobný sneh (1982), Mechanici (1983), Povesť o strýkovi Kenderešovi (1985)Z Havranieho dvora (1988), Krajina (1993), Príbehy z Karpát (2005), Teta Anula (2007), Ten nevyspytateľný svet (2009).

* Čítala som viacero rozhovorov s vami, no dosiaľ som sa nedozvedela, a bola by som na to zvedavá, odkiaľ máte toľko talentov. Okrem toho, že viete písať – aj keď teraz krútite hlavou – študovali ste spev na konzervatóriu a ešte predtým hrávali ochotnícke divadlo a dokonca sa usilovali aj o profesionálne. Zdedili ste to po niekom, bolo to vo vašom rodinnom prostredí?

– Moja mama vedela naspamäť celé básne, pekne spievala, mala naozaj pekný hlas a myslím si, že keby bola študovala, tak by mohla spievať operetu alebo aj operu. V našej rodine sa stále spievalo, mali sme pianíno a keď sme sa zišli, jeden hral na pianíne, jeden búchal na prázdny kufor ako na bubon a všetci sme spievali. Táto tradícia sa udržiavala aj v širšej rodine. A ochotnícke divadlo hrával strýko, Lacibáči alias Daniel z Tety Anuly, takže to tiež bola rodinná tradícia. Divadlo som spoznával v pondelky z rozhlasu, keď dávali hry, ako Othelo, Romeo a Júlia alebo Schillerových Zbojníkov. Keď sme sa presťahovali do Cífera, tam pôsobil, myslím od roku 1941, krúžok Jána Palárika a hrával Stodolov Čaj u pána senátora a tak ďalej. Ako desať, dvanásťroční chlapci sme pokračovali v tejto tradícii, keďže ma to ťahalo k  divadlu. A keď som počul takých brilantných spevákov, ako bol Bohuš Hanák, ktorý spieval Pieseň tuláka v rozhlase, alebo ruských basbarytonistov, nádherné hlasy, tmavé, ale pritom zvonivé, navnadil som sa a išiel som týmto smerom. Slovenčinu mi nenapadlo študovať, lebo životopisy autorov ma akosi nebavili, radšej som si prečítal poviedku Maškarný ples od Jesenského, ktorú som potom aj recitoval, neskôr i na vojenčine mala veľký úspech. Bola to tradícia.

* Ale stali ste sa mechanikom telefónnych ústrední, čo vyzerá ako veľké skrútenie kamsi inam. No tiež na to treba talent.

– Keď som bol malý a bývali sme ešte v Senci, tak nám pán Jaráš chodil opravovať poistky a vypínače. Obdivoval som ho, lebo prišiel, niečo urobil a už svetlo svietilo. Elektrina ma priťahovala odmalička. Ako trojročný som mal úraz, elektrina mi vypálila ústa, takže je možno aj môj osud. Neskôr som strýkovi opravoval auto, na ktorom mu večne vypadávali smerovky a nesvietili svetlá. Maturoval som z fyziky. Na vojenčine som bol spojár, morzeovku som chytal aj vysielal, tak som si urobil druhú triedu rádiotelegrafistu. Po vojenčine som sa zamestnal v Montážnom podniku spojov v Bratislave a dostal som sa na montáž najprv do Žiliny, potom do Humenného a do Ružomberka, potom som sa spoznal s manželkou a ostal pri tom.

* Kde ste sa stretli so svojou manželkou Helenou, ktorá pochádza z východného Slovenska a hrá dôležitú úlohu aj vo vašich literárnych textoch?

– Montovali sme v Humennom štátnu telefónnu ústredňu. Na poštu sme si chodili po zálohy a tam na chodbách sme stretávali tie pekné mladé dievčatá, východniarky. Nebol som jediný, ktorý sa priženil na východ. Zoznámili sme sa v januári a 8. augusta 1964 sme mali sobáš.

* A odvtedy ste východniar.

– Áno.

* Vyjadrili ste sa, že východ vo vás prebudil spisovateľa. Ako si to máme predstaviť?

– Bol som týmto krajom očarený. Je pravda, že keď som sa zoznámil s budúcou manželkou, napísal som niekoľko básní, ale tie boli veľmi tradičné. Ešte predtým na západnom Slovensku som napísal aj jednu novelu, ale videla sa mi slabá, tak som ju roztrhal a vyhodil. A je pravda aj to, že som sa zaujímal o estetiku. Cez akademický týždeň som sa neučil, ale čítal som si štúdiu O estetickom vzťahu umenia ku skutočnosti, kde Černyševskij polemizuje s Heglom o tom, čo je krásno. Na západnom Slovensku som mal iné ciele – byť spevákom. Na východnom som sa zrazu ocitol v svete, ktorý bol pre mňa až exotický. Krásne hory, o akých som stále sníval, všetko neznáme, nové. Papín dýchal starobylosťou, ľudia tu dodržiavali zvyky. Keď svokor išiel na vodu a videl na ceste nejakého človeka, zastal a počkal, kým prejde, aby mu neskrižoval cestu s prázdnymi vedrami. Bola totiž taká povera, že by potom ten človek ostal chudobný. Ale keď sa vracal s plnými, tak sa usiloval naschvál skrížiť cestu človeku, lebo sa verilo, že potom bude bohatý. Tak ako som postupne poznával tento kraj, začal som pozvoľna písať. Najprv som išiel na záhumnie, potom na Slivočkovú cestu, potom k nejakej roklinke, a tak som aj písal – najprv na tretinu, na polovicu strany. Za prvé štyri roky som napísal len pár lyrických impresií a niekoľko rozprávok, balád, povestí, čo vyvrcholilo Zbojníkom Folštýnskym, ktorý bol uverejnený v roku 1968 v Slovenských pohľadoch, a tým sa to skončilo. Zasa som žil niekoľko rokov bez písania, kým som sa dostal k realistickému videniu sveta.

*O próze dvoch Papínčanov, Pankovčínovej a vašej, hovorím ako o východoslovenskom magickom realizme... Ako ste k nemu prichádzali?

– Začal som sa zaujímať o minulosť mojej manželky aj o históriu Papína. V rodine bol dedko Kušnír, veľmi skúsený človek, môj svokor Ján Ondica bol obecný matrikár, poznal ľudí široko-ďaleko, kedy sa narodili, kedy zomreli. Zaujímalo ma všetko, čo mi rozprávali. Bolo to realistické, aj keď dedo Kušnír, ktorý čítal rozprávky, rád zveličoval, posúval svoje rozprávanie do polohy čarovnosti. A vedel veľmi farbisto rozprávať. Magický realizmus sa nezaobíde bez farebnosti. Keď chce kňaz z Maconda presvedčiť o sile viery, vznesie sa tridsať centimetrov nad podlahu. A keď dedo Kušnír opisoval, ako bol v zajateckom tábore pri Kyjeve, tak veľmi plasticky rozprával. Tábor dostal do prenájmu nejaký Žid a keď mu niektorý zo zajatcov zomrel, musel zaplatiť pokutu päťsto rubľov ruskej vláde, teda sa staral o ich zdravie. Keď začali kašľať a ľahli si k peci, prišiel k nim, položil ucho na hruď a počúval, ako dýchajú. Chcel som o dedovi Kušnírovi napísať román, v ktorom by o jeho živote vypovedali manželka, dcéra a vnučka.

* A prečo ste ho nenapísali?      

– Lebo som si s tým nevedel poradiť. Skúšal som, ale nešlo mi to. Musel som sa uchýliť k tradičnému písaniu – Z Havranieho dvora – ale  to už bolo o niečom inom. A okrem toho, o istých veciach mi rodina zakázala písať. Niečo bolo pre ňu nedotknuteľné. A znovu som to musel posunúť niekam inam, do fantazijných polôh, kde to už nebolo to, čo sa stalo.

* Ale predsa ste uspeli, život ste previedli do literatúry. Podľa mňa za to vďačíme zvlášť kombinácii vášho citu a humoru.

– Máte asi pravdu, lebo bez humoru by som nemohol... Mám takú tendenciu odjakživa. Rodina v Igrame mala vždy zmysel pre humor. V rodine mojej manželky boli tiež časté humorné situácie. Najmä dedo Kušnír bol taký, povedal by som poeticko-humorný človek. Ako krčmár namiesto toho, aby stál za pultom a strážil kasu, sadol si s chlapmi a hral karty a kasa a výčap boli prázdne. Niektorí to zneužívali. Raz prišiel do Humenného po tovar do skladu. Zaplatil zaň a  - nanosil ho na cudzí voz. Keď videl furman svoj voz plný, sadol a davaj preč. Dedo vyšiel a voz prázdny. Také veci sa mu stávali.

* Cit k ľuďom sa rodí, keď ich bližšie spoznávame.

– Ja mám ľudí v podstate rád a chcem, aby ľudia okolo mňa boli šťastní. Aby si vedeli vážiť skutočné hodnoty, aby si jeden druhého ctili a mali sa navzájom radi. Keby ľudia aspoň trochu dodržiavali kresťanský princíp „Miluj blížneho svojho ako seba samého“, bolo by oveľa lepšie na svete. Nespoznávam ľudí preto, aby som to niekedy použil proti nim, ale naopak, aby som ich lepšie pochopil. Moja svokra sa mi na začiatku zdala „kričaca žena“ ako sa vraví po východniarsky, ale potom som zistil, že má mäkké srdce. Svoju novú rodinu som najradšej spoznával pri práci v záhrade, ale aj na krstinách, svadbách a pohreboch. Z manželkinej strany, v ondicovskej vetve, tam bolo veľa nešťastí. Strýkovi sa pri havárii zabil syn s nevestou, ostalo len dieťa. O niekoľko mesiacov na to mu zomrela matka. Jeho brat viezol na bicykli vnuka, narazil na kameň, chlapcovi sa našťastie nič nestalo, on sa zabil. Môj svokor zomrel mladý, päťdesiatšesťročný, a jeho smrť veľmi poznačila celú našu rodinu, navyše švagriná je chorá. Viete, toľko som prežil s týmito ľuďmi, že by som ich nedokázal zradiť. A nebol by som šťastnejší v inom kraji. Už som si ho zaľúbil – aj cez pekné, aj cez tragické veci. Voľakedy, keď svokra na mňa pokričala, tak som sa na ňu aj hneval, a ona to myslela dobre, a dnes – keď je tri roky na cintoríne – by som bol rád, keby na mňa pokričala, ale už nemá kto.

* Vrátim sa k Tete Anule, o ktorej recenzent napísal, že je to kniha, aká sa napíše raz za život. Pre mňa je akoby zaliata slnkom, čo súvisí so západným Slovenskom a detstvom. Volanie osudu zasa – rukopis, z ktorého Slovenský rozhlas nedávno vysielal čítanie na pokračovanie - to je podľa mňa váš sever. S oveľa namáhavejším životom dospelého i s tieňom choroby...

– Aj vo Volaní osudu je humor a uzmierenie. To, že sa vám zdá predsa len temnejšie, súvisí s tým, že som zostarol a starým som sa stal na východnom Slovensku. Keď chodím na cintorín a vidím hroby svojich blízkych, ktorých som mal rád aj napriek ich chybám, vedel som im odpustiť všelijaké veci, lebo som vedel, čo je ich motívom - keď vidím, ako ten svet odchádza, tak čoraz viac sa vo mne ohlasuje smrť. Možno to vysvetľuje tmavosť tohto rukopisu, že už mám šesťdesiatsedem rokov...

* Takmer toľko ste ale mali aj pri Tete Anule...

– Ale v nej som spomínal na detstvo... Mne sa Teta Anula nevidela až taká optimistická, tam sú tiež všelijaké nešťastia.

* Pozitívne však je, že vaši hrdinovia napriek všetkému, čo prežijú, lipnú na živote. 

– Rozhodne sú to ľudia veľmi húževnatí a optimistickí. Celé roky zavážali obrovský kráter po vybuchnutej bombe, ktorá spadla do našej záhrady, a stále tú jamu bolo vidno. Stopy po vojne nebolo možné zavoziť. To je tiež metafora. A niekedy až dravosť žiť vyústila do groteskných rozmerov. Keď som svojej svokre vyčítal, načo s jej boľavými kolenami ide po pol vreca kukuričných šúľkov, odpovedala, že niekto mal už tri infarkty a ešte chodí.

* Stačí to len napísať – čo je potom na písaní ťažké? 

– Musím to zorganizovať. Musím si vytvoriť nejaký koncept – v hlave, nie na papieri – a keď sa to spustí, to rozprávanie, musím ustrážiť, aby sa nezabudlo na nič z farebných detailov, aby som ľudí charakterizoval cez ich činy, organizujem...

*...zoradiť ľudí je dosť ťažké, nie?  

– Áno, lebo ľudia žijú svojím vlastným životom. Napíšete niekoľko strán a zistíte, že ste chceli napísať, aby nejaký človek robil nejakú činnosť, no on ju odmieta. A ja mu len načúvam v tom toku rozprávania a zapisujem to. To je ťažké, že niekedy sa to dostane aj do inej polohy, vytryskne čosi, o čom som spočiatku ani netušil, že tam bude. Také niečo spontánne, prirodzené. Do humna idú, vyvážajú fekálie dvaja muži, potom sa stratia, a keď sa vrátia na dvor, už sú traja, červení v tvárach, no. Ale mne to tam samo prišlo, ten tretí chlap sa mi tam sám pridal, pretože to je jav, ktorý je typický, častý. Potrebovali nejakého pomocníka.

* Niekedy vám to rozhádžu...

– Nie, nie, to sa nerozhádže, to sa nakoniec usporiada. Ale fakt je, že vyjdú na povrch veci, ktoré sú sporné, alebo sa môžu niekoho dotknúť, alebo môžu byť groteskné namiesto lyrických.

Nepíšem však literatúru faktu, ale fikciu, vždy musím čosi pridať, aby to bolo moje. U mňa nestačí, aby poštár len priviezol poštu do dediny, u mňa musí na začiatku zatrúbiť na trúbku. Alebo napríklad zveličujem vnímanie ticha, až sa z toho stane filozofický problém a groteska, lebo dvaja muži sa kvôli tomu na smrť povadia.

* Ako u koloristov, ktorí prifarbujú na čierno-bielych portrétoch líca naružovo.

– Uznávam prísny realizmus, ale ja potrebujem trochu humoru, trochu grotesky, zveličenie. Vždy som všetko zveličoval. Ak mám čakať desať minúť, čakám tristo rokov. Keď som chytil rybu, ktorá mala štyridsať centimetrov, tak som povedal, že mala šesťdesiatpäť. Keď som chytil dve, tak som povedal, že štyri.

* Takže prínos Milana Zelinku pre slovenskú literatúru spočíva v zveličovaní? A kedy ste uveličený?

– Keď ma prekvapí skutočnosť, o ktorej som predpokladal, že bude horšia. Keď ma život prekvapí pozitívnymi vecami. Keď sa niečo podarí. A ak to, čo ja považujem za hodnoty, ľudia prijímajú. Nie odo mňa, ale iných spisovateľov.

                                                                                                          Ivana Jachymová

Foto © Anna Kornajová, Korzár.