Vyhľadávanie
Milena Michiko Flašar sa narodila 31. 3. 1980 v St. Pöltene. Žije a pracuje vo Viedni v slobodnom povolaní. Vyštudovala komparatistiku, germanistiku a romanistiku. Literárne inšpirácie čerpá z prostredia Viedne, ale aj zo svojich pobytov v Berlíne, Belehrade a z ciest po svete. Ako autorka sa predstavila okrem Rakúska a Nemecka vo Švajčiarsku, Poľsku, Lichtenštajnsku, Srbsku, Iráne, Japonsku a v ďalších krajinách. Za svoje diela získala už viacero literárnych ocenení.
Prvá kniha (Ich bin) (Ja som) Residenz Verlag 2008, obsahuje tri poviedky, ktorých spoločnou témou sú rozchody, pominuteľnosť pocitov a koniec lásky. Vo všetkých troch príbehoch hrdinovia hľadajú odpovede na otázky: Aká je láska, čo to vlastne je? Čím sa odlišuje láska od priateľstva? Prečo sa končí? Autorka rozpráva o vzťahoch a hľadaní seba samého. Vťahuje čitateľa do magického sveta plného zjavných aj neviditeľných znamení. Hrá sa s jazykom, načrtáva obrazy, filozofické úvahy sa striedajú s jasnou, až tvrdou realistickou výpoveďou. Bežné témy zoznámení a rozchodov opisuje citlivo, zvláštnym, poetickým, až ľahko surrealistickým štýlom. Mnohé veci len neurčito naznačuje. A tak vzniká napínavý, dramaturgicky rafinovane vybudovaný text.
Na jar tento rok jej v tom istom vydavateľstve vyšiel román Okaasan – Meine unbekannte Mutter (Okaasan – Moja neznáma matka) o vzťahu medzi matkou a dcérou. Napriek tomu, že sú to najbližšie bytosti, niekedy sa vlastne vôbec nepoznajú. Autorka otvorene hovorí o strachu zo smrti. Franziskina matka pomaly umiera, postupne sa mení a dcéra si uvedomuje, že svoju matku (mimochodom Japonku) vlastne ani dobre nepoznala. Objavuje v nej celkom inú ženu, než tú, čo celý život vnímala – disciplinovanú, presnú, starostlivú, snaživú. Odrazu sa úlohy vymieňajú a dcére sa priamo pred očami umierajúca matka mení na mladé dievča, akým kedysi bola – plná snov, nádejí, túžob a vášní. Po matkinej smrti Franziska zrazu pocíti pálčivú prázdnotu. Nový druh samoty ju núti premýšľať, aká jej matka skutočne bola, pokúša sa vytvoriť si o nej pravdivý, presný obraz. Štylistická suverénnosť a intenzita prežívaných pocitov robia túto knihu mimoriadne príťažlivou. Milena Michiko Flašar pracovala v rámci medzinárodných výmenných tvorivých pobytov v októbri 2010 v Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach.
• Prečo ste titul svojej prvej knihy dali do zátvoriek?– Kniha obsahuje tri poviedky, v každej sa ľudia najprv navzájom predstavia: Ja som ten a ten, Ja som tá a tá... Chvíľu sú spolu, majú pocit, že ich vzťah bude láskou storočia. A po niekoľkých hodinách je už jasné, že to bol omyl a škoda bolo sa stretnúť. Potom sa lúčia, rozchádzajú. Mená akoby ani neboli také dôležité, dôležité je len: Ja som.... Podstatné je bytie ako také. Pre mňa nie je prvoradá súvislá dejová línia, presný tok udalostí. Zachytávam postrehy, vnemy, robím z nich kompozíciu, z ktorej si čitateľ utvorí vlastný obraz. Tento typ rozprávania je mi najbližší. Druhú knihu by som ani neoznačila za román. Pre mňa je román vlastne už tak trošku prežitý žáner, alebo označenie, ktoré nesedí na moje prózy. Ja jednoducho rozprávam. Píšem skôr rozprávania, poviedky, príbehy vyskladané z menších celkov.• Vaše meno, Milena Michiko Flašar, znie trochu nezvyčajne...– Moja mama je Japonka a otec Rakúšan českého pôvodu.• Hovoríte teda aj po japonsky?– Áno, s mamou aj s bratom sa rozprávam vždy po japonsky, japončinu ovládam celkom dobre. Ale knihy nepíšem po japonsky. To písmo je pre mňa predsa len trochu ťažké. Píšem po nemecky. A snívam a premýšľam rovnako dobre v obidvoch rečiach.• Kde sa cítite viac doma, v Japonsku, alebo v Rakúsku?
– Do Japonska chodím raz za dva roky, ale je mi vcelku jedno, či som vo Viedni, alebo v Japonsku. V každej krajine na svete, v každej kultúre sa cítim aj doma, a tak trochu aj ako cudzinka. Všade sú ľudia, s ktorými si veľmi dobre rozumiem, a všade je čo nové objavovať. Mám zmysel pre zmenu, pre iné spôsoby myslenia, postrehy, nové vnemy, páči sa mi spoznávať nových ľudí. Podľa mňa je to úžasné, keď človek môže cestovať a konfrontovať svoj svet s novým, celkom neznámym.• Študovali ste romanistiku a germanistiku a rok štúdia ste absolvovali na univerzite v Berlíne. Kto z nemeckých autorov vás najväčšmi zaujal?
– Mala som veľmi rada najmä Christu Wolf, všetky jej diela. Bolo to náročné čítanie. Mám veľmi rada jej knihu Spomienky na Christu T. Zaujímali ma viacerí autori, zvlášť literatúra bývalej NDR. Na túto tému som písala aj záverečnú prácu.• Ako sa vám páči v Budmericiach?– Človek tu skutočne načerpá novú energiu. Začala som písať ďalšiu knihu – je to opäť skôr rozprávanie. Vďaka pobytu v Budmericiach vzniká však niečo úplne iné, nové. A je to tak správne. Každé miesto má svoj vlastný mikrokozmos. Môžem sa tu úplne ponoriť do práce, sústrediť sa a v pokoji písať. A pritom mám každý deň kontakt s autormi a prekladateľmi, ktorí sú tu na pobyte, teda aj primerané rozptýlenie, ale neodtŕha ma od práce. Nevdojak som si tu spomenula na román Thomasa Manna Čarovný vrch a jeho magickú atmosféru...• O čom bude vaša nová kniha?– Píšem príbeh, ktorý sa odohráva v Japonsku, ale je taký univerzálny, že rovnako by sa mohol odohrávať hocikde inde, v ktorejkoľvek krajine. Hlavnou témou je rodina, samota, a samota v rodine. Pri písaní tejto knihy zisťujem, že je vo mne veľa z japonského myslenia a uvažovania. Samu ma to poriadne prekvapilo. Chcela by som, aby text aj pekne znel, aby plynul ako hudba. Myslím, že literárny text má mať okrem výpovede aj istú pridanú hodnotu.
