Rozhovor s talianskou spisovateľkou Simonou Vinci

Rozhovor s talianskou spisovateľkou Simonou Vinci

Písanie je svedectvo

Simona Vinci sa narodila 6. 3. 1970 v Miláne, žije v Bologni. Po úspešnom debute O deťoch sa nič nevie (Dei bambini non si sa niente, 1997) s témou detského násilia a sexuality nasledovali romány Brother & sister (2003), Izba číslo 411 (Stanza 411, 2006), Okresná cesta tri (Strada provinciale tre, 2007) a zbierka poviedok V každom smere ako láska (In tutti i sensi come l’amore, ako všetky doterajšie knižky vyšla vo vydavateľstve Einaudi 1999). Poviedka Dvor bola publikovaná v slovenskom preklade v prvom čísle košického časopisu Kam. Roku 2007 vydala vo vydavateľstve Ambiente, zameranom na problematiku ekológie, knihu Skaza (Rovina), v ktorej analyzuje postoj talianskej spoločnosti k životnému prostrediu, a o rok neskôr román V bielobe (Nel bianco, vydavateľstvo Rizzoli) o dvoch mesiacoch strávených v Grónsku.

* Po Okresnej ceste tri a Skaze aj v najnovšej knihe dôsledne napredujete v radikálnej kritike ,,pokroku“. Román V bielobe je parodoxná cesta na krajný arktický sever (do malej opustenej dedinky v grónskych horách), ale viac sa prihovára Západoeurópanom a aj sa v nej viac hovorí najmä o Talianoch, o ich znečistenom životnom prostredí. Celou knihou sa tiahne politické varovanie, vyjadrené zánikom vikinskej civilizácie. Mohol by z tohto hľadiska byť román V bielobe považovaný za reakčnú knihu (samozrejme, v dobrom slova zmysle)?

– Štyri roky som sa zaoberala betónom a spustošenou krajinou, už som toho mala dosť, ale zároveň som sa nemohla od týchto tém odtrhnúť. Paradoxne som zatúžila nájsť opak: celkom biele, prázdne miesto, kde je iba ľad a nie sú tam cesty, ani radové zástavby, ani fabriky, ale veľmi dobre som vedela, že ak sa budem pozerať na toto prázdno a opisovať celý tento nedotknutý priestor, nevyhnutne budem naďalej opisovať a pozerať sa na našu ,,plnosť”. Ekologické témy sú často nudné, tým väčšmi, že mnohým ľuďom vyhovuje, keď sa o istých otázkach nehovorí. Taliansko robí celkovo pre ochranu životného prostredia veľmi málo, v tomto smere sme neuveriteľne zaostalá krajina, v porovnaní s ostatnými západnými krajinami sme tí najhorší. Ale len od tohto nového citu pre krajinu, ktorá nás prichyľuje – a o ktorý sa treba starať, prehlbovať ho, podnecovať – sa môžeme odraziť. Mám pred sebou taký zvláštny výjav, že v istom okamihu bude mať planéta po krk nás parazitov a otrasie sa, aby nás striasla z chrbta a oslobodila sa od nás, ako nejaký kôň alebo krava múch či kliešťov. Toto chceme? Aby nás striasla a aby sme zmizli? Možno áno.  

• Váš román má okrem politického aj filozofický význam: cesta ako útek pred vlastným démonom, pred svojím dvojníkom, vyhľadávanie samoty, ktorá nám pomôže dozrieť a zmení náš náhľad na veci. Každá cesta je návratom k sebe. Je tu veľa literárnych odkazov.

– Naplnenie bytia môžeme vnímať, aj keď sme sami, aj keď sme s niekým. Sme však občanmi sveta a obyvateľmi tej istej planéty: nepotrebujem najlepšieho priateľa či pokrvné puto, aby som sa s niekým podelila o okamih. Mali by sme sa všetci naučiť byť otvorenejší k tomu, koho máme – hoci aj náhodou, na krátky čas – po boku. V tomto zmysle je cestovanie veľmi užitočné, ale nemusíte ísť na kraj sveta, stačí nastúpiť na autobus smerom k málo známej zóne nášho mesta: zdieľať tento úsek cesty s ostatnými, pozorovať ich, snažiť sa nadviazať s nimi kontakt, aj to je spôsob, ako sa odpútať od seba, aby sme sa o sebe niečo dozvedeli. Najosožnejšia oblasť, kde sa môžeme niečo naučiť, je hranica medzi nami a druhými, často sa tá hranica stane bariérou. Veľa sa naučíme, ak ju prekročíme.  

* Inuiti sú postavy, nie hrdinovia, ktoré prechádzajú takmer anonymne vašou knihou. Sú úplne vykorenenou populáciou, nielen kultúrne, nemajú ani budúcnosť či perspektívu, ako pôvodní obyvatelia Ameriky, ako všetci európski Rómovia a vo všeobecnosti všetky menšiny vytlačené na okraj. Súhlasíte s týmto názorom a čo si myslíte o nadchádzajúcej samostatnosti Grónska?

– Referendum o nezávislosti Grónska sa konalo predminulý rok a výrazná väčšina je za jeho osamostatnenie. No obávam sa, že krajina taká bohatá na nerastné zdroje a taká chudobná na infraštruktúru a okrem toho aj tak riedko obývaná, si nájde „nového pána“. Iste si predstavujú, že budú zarábať viac a stanú sa slobodnejšími, ale neviem, či sa to naozaj splní.

* Literatúra je podľa vás „most postavený nad priepasťou“. Čo je priepasťou pre Simonu Vinci? Dá sa povedať, že V bielobe je napokon optimistická kniha?

– Snažila som sa čo možno najviac otvoriť nepredvídateľnému. Nepredvídateľným miestam, ľudským bytostiam a príbehom, ktoré obývajú tie miesta. Neviem, či sa tento postoj dá označiť za „optimistický“. Isté je, že sa mi zdá ako jediný rozumný. Písanie je svedectvo, empatický pohľad, ktorý môže hovoriť nielen o sebe, ale aj o druhom. Lebo koniec koncov, tým druhým si ty. Literatúra, ktoré sa uzatvára do svojho vlastného sveta, ma zaujíma čoraz menej. Lepší je nedokonalý pokus o dialóg než úžasný, ale zbytočný monológ.

Pripravila Ivana Dobrakovová