Rozhovor so švajčiarskou autorkou Ilmou RAKUSOU

Literatúra nie je len pekná kratochvíľa

Knihou Ostrov sa slovenským čitateľom predstavuje švajčiarska autorka Ilma RAKUSA, ktorá pri tejto príležitosti poskytla rozhovor Knižnej revue

Ilma RAKUSA (1946) sa narodila v Rimavskej Sobote. Detstvo prežila v Budapešti, Ľubľane a Terste. Vyštudovala slavistiku a romanistiku na univerzitách v Zürichu, Paríži a St. Peterburgu. Žije v Zürichu, v slobodnom povolaní sa venuje písaniu, prekladom a publicistke a zároveň pôsobí aj ako vysokoškolská pedagogička na univerzite v Zürichu. Debutovala roku 1977 básnickou zbierkou Ako zima (Wie Winter), nasledovala novela Ostrov (Die Insel, 1982) a neskôr ešte dve zbierky poviedok Miramar (1986) a Step (Steppe, 1990). Okrem ďalších vlastných básnických a prozaických diel vydala napríklad aj viaceré antológie (Kacíri a klasici – výber z ruskej literatúry, 2003) a v jej prekladoch vyšli diela Michaila Prišvina, Mariny Cvetajevovej, Danila Kiša, Marguerite Durasovej, Imre Kertésza a Petra Nádasa. Za svoju tvorbu získala viacero ocenení, roku 1991 Petrarcovu cenu  za preklad, roku 1998 Lipskú knižnú cenu za európske porozumenie, roku 2003 vyznamenanie od Pro Cultura Hungarica a Cenu Adalberta Chamissa.

* Ako ste prišli na myšlienku napísať knihu o rozchode muža a ženy z mužského pohľadu? Prečo ste sa rozhodli práve pre túto rozprávačskú pozíciu – nebolo pre vás lákavejšie zachytiť život po rozchode z pohľadu ženy?

– Túto otázku mi často kladú, najmä ženy. Myšlienka napísať knihu z mužského pohľadu existovala od samého začiatku. Nemusela som o tom ani len premýšľať, prišlo to do istej miery samo od seba. Patmos, muž po rozchode – to bolo východisko. Pri tom som zostala. Bolo treba už len vyriešiť niekoľko vecí týkajúcich sa rozprávačskej techniky. Napokon som sa rozhodla podať príbeh striedavo v prvej a tretej osobe jednotného čísla. Takáto zmena perspektívy pôsobí osviežujúco, pripúšťa blízkosť aj odstup. Čarovný bol pohľad na ženu: pohľad zvonka, ktorý zahŕňa aj túžbu. A rovnako čarovné bolo pre mňa vcítiť sa do duše muža. Zrejme sa mi to celkom dobre podarilo, lebo kritici muži boli mojím hrdinom (aj knihou ako takou) veľmi nadšení, zatiaľ čo feministky ohŕňali nos a hovorili o zrade.

* Používate montážnu techniku, minulosť sa spletá s prítomnosťou, veľa sa vypúšťa. Rada píšete skicovito? Chcete prenechať viac priestoru čitateľovi a jeho fantázii?

– Skicovitosť patrí k môjmu osobnému štýlu. Som v jadre poetka, čo je vidieť na každej strane na mojej prózy. Epický talent mi úplne chýba, rozprávať veľké príbehy nie je moja parketa. Zaujíma ma detail, ambivalencie a nezlučiteľnosť niektorých prvkov života. Nájsť na vyjadrenie toho jazyk, nie je ľahké, najskôr to dokáže poetický jazyk, ktorý operuje s viacvýznamovosťou a vynechávkami, ktoré sú hmlisté a zároveň intenzívne, skokovité a prekvapujúce. Pre čitateľa je možno niekedy namáhavé, keď nemôže sledovať lineárne rozprávanie. Ak je však otvorený a rozohrá svoju fantáziu, bude aj odmenený. Čítanie je dobrodružstvo.

* Prečo sa hrdina pokúša zotaviť sa a zabudnúť práve na ostrove Patmos?

– Sama som dva razy navštívila grécky ostrov Patmos a obidva pobyty zanechali vo mne silné dojmy. Pre Grékov je to „svätý ostrov“, keďže tu podľa tradície sv. Ján napísal svoju Knihu zjavení, tzv. Apokalypsu. Svedčí o tom „svätá jaskyňa“ a veľký Kláštor sv. Jána. V čase, keď som navštívila ostrov, bolo tu ešte cítiť zvláštnu atmosféru. Bolo tam málo turistov, namiesto toho pútnici, ktorí putovali na sväté miesta. Viac ráz som prešla peši celý ostrov a nabrala som do seba jeho drsnú krásu aj archaickosť. Vlastne toto miesto ma inšpirovalo ku knihe.

* Je podľa vás nový, nepoznaný životný štýl správna cesta, ako sa dostať z krízy po rozchode?

– Je veľa možností, ako sa dostať z kríz. Môj hrdina nájde cestu k sebe na ostrove, ktorého jazyk nepozná. Je to viacnásobná výzva: je sám, nemôže sa už spoliehať len na svoju intelektuálnosť, musí sa skôr naučiť jednoduché veci: chodiť bosý, tancovať, vnímať svoje telo. Iný spôsob života ho konfrontuje s jeho vlastnými nedostatkami. Až keď získa odstup od všedného života, na aký bol zvyknutý, dokáže spoznať a nájsť sám seba, ak nechceme povedať, zvonu sa vynájsť. Cudzina je katalyzátorom, a teda šancou.

* Preložili ste diela významných autorov z ruštiny, srbochorvátčiny, francúzštiny aj maďarčiny. Okrem iného sa venujete aj ruskej literatúre. V čom podľa vás spočíva sila alebo výnimočnosť slovanských literatúr?

– Ťažko všeobecne odpovedať na túto otázku. Slovanské literatúry sú predsa veľmi rozdielne, od Ruska po Srbsko, od Slovenska po Bosnu. Môžem len povedať, že ma pálčivo zaujíma, čo sa v týchto krajinách napísalo. Nazdávam sa, že literatúra tu nie je len pekná kratochvíľa, ale čosi existenciálne. To zahŕňa v sebe aj istý pátos. Tento pátos je mi vždy milší než povrchný tón a prúdnicovitosť mnohých v nemčine napísaných kníh, pri ktorých sa človek mimovoľne pýta, načo boli vlastne napísané.

* Narodili ste sa v Rimavskej Sobote, ale už dlho žijete v Zürichu. Vlani ste navštívili Slovensko. Aké boli vaše dojmy z cesty?

– Zanechala na mňa veľký dojem, v neposlednom rade vďaka organizátorom – Goetheho inštitútu v Bratislave a mojej skvelej sprievodkyni Sylvii Kováčovej. Spoznala som kraje a ľudí, a to všetko vo veľmi krátkom čase. Akoby to bol sen, alebo báseň. Vyvrcholením bolo opätovné stretnutie s Rimavskou Sobotou. Nikdy by som si nebola pomyslela, že ma tak priateľsky privítajú. Prijal nás starosta, na čítanie v mestskej knižnici prišlo plno ľudí, aj veľa mladých poslucháčov. Kládli veľa otázok, dostala som knihy a kvety, ukázali mi mesto. Bola som v rodnom dome, prezrela som si miesta, o ktorých mi matka tak často rozprávala. Čo bolo abstraktné, dostalo zrazu farbu a tvar. Potom nasledovalo ešte zaujímavé stretnutie s Petrom Zajacom v Bratislave.

* Ktorých súčasných slovenských autorov rada čítate?

– Slovenskú súčasnú literatúru poznám, žiaľ, len zbežne. Čítala som básne Jána Ondruša, Petra Repku a Mily Haugovej, ako aj prózy Ivana Kadlečíka a Pavla Vilikovského. Všetko v nemeckých prekladoch, lebo moja slovenčina je už len rudimentárna. Ale možno sa ešte doučím.

Pripravila Daniela Humajová