Rozhovor so švajčiarskou prozaičkou, publicistkou a esejistkou IRENOU BREŽNOU

Život pre mňa nie je uzavretý

Hovorí švajčiarska prozaička, publicistka a esejistka IRENA BREŽNÁ

Irena Brežná sa narodila v roku 1950 v Bratislave, detstvo prežila v Trenčíne, zmaturovala v Bratislave. V roku 1968 emigrovala s rodičmi do Švajčiarska. Vyštudovala slavistiku, filozofiu a psychológiu na Univerzite v Bazileji. Pracovala ako psychologička, prekladateľka a tlmočníčka z ruštiny do nemčiny. Dvanásť rokov sa aktívne podieľala na práci Amnesty International. Píše po nemecky, za svoje publicistické a literárne texty získala viacero ocenení. V nemčine jej vyšlo sedem kníh, najnovšia je zbierka esejí a literárnych reportáží z východnej a strednej Európy Die Sammlerin der Seelen. Unterwegs in meinem Europa (Zberateľka duší. Na cestách po mojej Európe, 2003). V slovenskom preklade vyšla knižne próza Psoriáza, moja láska (Archa 1992) a kniha reportáži, esejí a poviedok Tekutý fetiš (Aspekt 2005).

* Pri niektorých vašich prózach som mal silný pocit, že detstvo má na ne silný vplyv. Je to pravda?

– Možno je to aj tým, že to detstvo sa tak náhle skončilo. Prvýkrát som odchádzala z Trenčína trinásťročná, bolo to do Bratislavy, druhýkrát ako osemnásťročná, keď som s rodičmi emigrovala. Bolo to násilné rozhodnutie podmienené okupáciou. Nemala som možnosť voľby a snáď preto sa musím vracať do detstva. Zrazu som bola vymrštená do inej kultúry, do akéhosi vákua.

* Uvedomovali ste si všetky dôsledky svojho odchodu?

– Vedela som, že sa nevrátime. Tá hrôza, že emigrácia nepozná cestu naspäť, bola pre mňa ako smrť. Vtedy som nebola schopná vnímať to ako otvorenie nových horizontov,  z obranného inštinktu som sa uzatvorila do seba. Otvorila som sa jedine nemčine. Nie preto, že by sa mi bola páčila, ale jednoducho, dostali sme sa do nemecky hovoriacej časti Švajčiarska. Najviac ma zasiahlo to, že som stratila rodný jazyk. Už ako dieťa som cítila silnú potrebu jazykovo sa vyjadriť. V rodine sa mi vysmievali za fantastické príbehy, ktoré som si vymýšľala. Keď mali dobrú pointu, tak ma uznávali. A táto skúsenosť – získať si uznanie slovom – mi poskytovala existenčný pocit. V krajine, kde som sa nevedela tak dobre vyjadrovať, to bolo veľmi ponižujúce. Vášeň, ktorá ma neustále núti písať, pochádza tiež zo skúsenosti poníženia. Bola som ako nemá.

* Teda ovládanie iného jazyka a celé písanie boli akousi náhradou za krajinu, kde ste nemohli vyrásť, niečo, čím ste sa potrebovali prezentovať?

– Určite. Je to zákon kompenzácie, ako hovorí psychológ Alfred Adler. Tento zákon ma neustále núti ísť vpred. A viem, že je tam ešte veľa podvedomých skúseností tohto poníženia, tejto rany, ktorú prináša exil. Pretože písať, to nie je len tak. Stretla som veľa ľudí, ktorí takisto chceli písať, ale nevydržali, nevedeli tomu obetovať každý deň, toľko, koľko som bola ochotná obetovať ja. Na to musí byť nejaký zdroj, písanie prichádza z vnútornej nevyhnutnosti, hovorí Ingeborg Bachman.

* Spomenuli ste, že emigrácia nepozná cestu naspäť. Vy sa však na Slovensko neustále vraciate.

– Áno, robí mi dobre – vrátiť sa a takto si udržiavať kontakty s ľuďmi, ktorí sú mi duchovne blízki. Môcť povedať, čo sa s nami vlastne stalo, ako sme žili. Tie prvé roky, keď som sa vracala, som narazila na nezáujem a odpor – ľudia to jednoducho nechceli vedieť. Predstavovali si krásny život, aký sme zažívali. Bolo to bolestné. Preto je pre mňa neuveriteľné zadosťučinenie, že mi v Aspekte vyšla druhá kniha (Tekutý fetiš) a vzbudila záujem. Takisto je pre mňa dôležité vrátiť sa do krajiny, ktorá ma začala formovať. Som šťastná a  cítim sa tu dobre, lebo môžem viesť dialóg – cez písané slovo.

* Zmenil sa váš pohľad na Slovensko po šestnástich rokoch od revolúcie?

– Je to dvojaký pohľad. Tá mnohorakosť, po ktorej som túžila, tá tu už pomaly je. Cením si mladých ľudí, ktorí sú otvorenejší a samostatnejší. Na druhej strane je hrozivé, ako spoločnosť prepadla konzumu.

* Prečo ste sa rozhodli pracovať pre Amnesty International?

– Po odchode z Česko-Slovenska, som sa odrazu ocitla v úplnej osamelosti. Raz večer som čakala na autobusovej zastávke. Nemala som cieľ, nevedela som, na čo čakám. Odrazu pri mne zastal biely mikrobus, vyšli z neho mladí ľudia a pozvali ma dnu. Ukázali mi video o mučení v Chile. Utkvel mi v pamäti plagát: človek spútaný povrazmi, so zapchatými ústami. Títo ľudia zbierali podpisy proti diktatúre Augusta Pinocheta. Podpísala som, a tým som vstúpila do sveta. Našla som spriaznené duše. V Amnesty International som potom pracovala 12 rokov ako koordinátorka pre skupiny, ktoré sa starali o sovietskych väzňov.

Nezachraňovala som len druhých, ale aj samu seba.

* Tak ako tí ľudia v bielych mikrobusoch nezatvorili oči pred Chile, vy ste ich nezatvorili pred Čečenskom.

– Čečensko pre mňa znamená už desaťročné angažovanie, tú vnútornú potrebu, akú pociťujem pri písaní. Potrebujem o ňom informovať, pretože veľmi málo novinárov o ňom píše. Je to najkrvavejšia záležitosť v Európe a tak málo sa o tom vie. Hoci naposledy som tam bola pred niekoľkými rokmi, stále udržiavam styky s čečenskými aktivistkami za ľudské práva. V rôznych európskych krajinách sme vytvorili veľa mobilných centier pre túto krajinu. Podarilo sa nám získať jednotlivcov i celé skupiny. Spočiatku sme si aj zúfali, výsledky prichádzajú len veľmi pomaly, ako nám povedal jeden muž na zurišskom vystúpení: ,,Nevzdávajte sa, zlo ide hore výťahom a dobro kráča po schodoch. Ono sa to otočí.“ Aj na film Echo vojny o Zajnap Gašajevovej, o mojej priateľke a čečenskej aktivistke ľudských práv, prišlo veľa mladých ľudí.

* Čím sa cítite viac – novinárkou, spisovateľkou, aktivistkou...?

– Istý čas som sa neodvážila povedať, že som spisovateľka. To slovo sa mi videlo také meštiacke – človek, ktorý sedí doma v teple a vymýšľa si. Na druhej strane – novinárka – to je zasa nepokojná osoba, ktorá stále behá po svete a zbiera nejaké nešťastia. A aktivistka – to je tiež niekto, koho priťahujú nešťastia a všade pomáha a zachraňuje. Neviem však povedať, čím sa cítim viac. Pomaly sa dopracúvam k definícii spisovateľky.

* Stotožňujete sa teda so všetkými?

– Asi áno. Teraz som napísala román o svojom slovenskom detstve. Už som ho dokončila a pri príležitosti budúceho frankfurtského knižného veľtrhu vyjde v nemčine. Jana Cviková ho prekladá do slovenčiny a potom na jar by mal vyjsť aj tu. Keď som ho písala, ponárala sa do svojho detstva, hoci som si kopu veci povymýšľala. Ten zašlý svet ožil natoľko, že sa mi zachcelo ísť na nejakú reportáž, žiť zase reálnym životom. Ale určite mi spracovanie detstva pomohlo veľa pochopiť.

Som človek, ktorý žije v rôznych rolách a svetoch, v neustálych metamorfózach. To, kam sa uberiem a čo ma čaká, je dôležité. Život pre mňa nie je uzavretý. Tak ako som objavila pred 20 rokmi Afriku a pred 10 rokmi Čečensko, zajtra možno objavím niečo nové, čo ma zasa chytí na 10 rokov.

Zhováral sa Radoslav Tomáš