Vyhľadávanie
Ivan Melicherčík (1944) sa zberateľstvu intenzívne venuje už vyše troch desaťročí. Absolvoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ako zahraničný spravodajca ČTK pôsobil v Belehrade a vo Viedni, v roku 1994 sa stal generálnym riaditeľom TASR a neskôr päť rokov viedol jej zahraničnú redakciu. Svoje zbierky moderného slovenského maliarstva a sochárstva, naivného umenia a afrického kmeňového umenia predstavil na početných výstavách, ktoré sprevádzal a dopĺňal aj knižnými publikáciami Galanda a galandovci, Maliari z Kovačice, Umenie inštinktu, Africké umenie, Socha, O zberateľstve, Obrazy, dvoma monografiami o Martinovi Jonášovi i samostatnými knihami o Zuzane Chalupovej, Jánovi Kňazovicovi a Pavlovi Hajkovi. Za publicistické a zberateľské aktivity mu v roku 1999 udelili Cenu Martina Benku a v roku 2000 Cenu Kovačice. Jeho najnovším dielom je kniha Tvar ducha – moc a krása afrického kmeňového umenia. Jej uvedenie na knižný trh koncom roku 2010 sprevádzala výstava Oltáre Afriky vo výstavnej sieni Klarisky v Bratislave.
• Som pravidelným návštevníkom tvojich výstav a s rovnakým potešením som čítal aj katalógy a knihy, ktoré ich sprevádzali. Osobitne ma zaujala bibliofília O zberateľstve alebo Delirium collectoris. Ako sa u teba zrodilo to delirium collectoris, čo všetko ťa pritom postretlo?
– Všetkému predchádza vnuknutie, vy ste akosi mimo hry. Nosíte však ten bacil od narodenia, máte ho v krvi a spočiatku o tom ani neviete. Ten „spiaci chrobák“ vo vás trpezlivo čaká ako spiaca Ruženka na bozk princa. Odrazu to príde ako blesk z jasného neba a zberateľská vášeň odštartuje. Táto choroba sa prejaví okamžite v akútnom stave a toto štádium už potom trvá navždy. Aj o tom, čo budete zbierať, sa rozhoduje čiastočne mimo vás, téma zbierky sa nedá naordinovať, nájde si vás sama. Určite tomu pomôže aj prímes osobného záujmu, očarenia, vzťahu a aj pocit reálnej dostupnosti objektov zbierania. Nebudete predsa zbierať zuby žraloka či šeliem, keď je more i prales ďaleko, dosiaľ ste týchto predátorov nevideli a navyše sa ich bojíte... Ale raz, ktovie... To, že vás niečo posadlo, poznáte podľa adrenalínu, jeho vysoká hladina vo vašej krvi už nikdy neklesne. Zberateľstvo je adrenalínová kategória. Je zároveň ťažkou diagnózou, ja jej vravím delirium collectoris. Je to chorobopis narkomana, zaslepenca, šialenca, exhibicionistu, lovca. Tak zmýšľajú o zberateľovi psychológovia. Nehádam sa, že v zberateľskom pude neprevažujú negatívne vlastnosti, ale radosť z toho, že okolo vás pribúdajú krásne veci, by mala všetky tie mínusy prehlušiť. Ale čo je krása? Abstraktný pojem. Pre mňa je moja zbierka poklad, iný ju môže považovať za odpad. Každá zbierka je iná, ani jeden zberateľ sa nedá zameniť. Zbierka odhaľuje jeho tvár, charakter, veď zberateľ celý život zbiera seba. Je to samotár, často egoista, hotový bunker. Dokonca niekedy uniká od reality života. Pre rodinu je to problémový faktor. Vo svojej tvrdohlavosti a zaslepenosti ide iba za jediným cieľom – získať a vlastniť to, čo nemá sok. Občas idú bokom aj rodinné väzby. Príbuzní, kolegovia, priatelia ostávajú v tieni mocnej gravitácie zbieraných diel. Zberateľ by sa však mal mať na pozore, aby sa nestal zrnkom prachu vo víre svojej vášne, aby ho tá závislosť nepoložila na lopatky. Môžem však povedať z vlastnej skúsenosti, že zberateľstvo je veľkým a krásnym dobrodružstvom daným rovnako od boha i diabla.
• Verejnosť ťa ako zberateľa začala vnímať po prvých výstavách kovačických umelcov. Osobne som oceňoval tvoju zbierku galandovcov, ktorá sa začínala rodiť v čase, keď Laluhu, Kompánka, Paštéku nikto nevystavoval a ich mená postupne mizli aj z odborných výtvarných publikácií a encyklopédií. Čím ťa pritiahli?
– Zbierka obrazov a sôch galandovcov sa u mňa začala profilovať začiatkom 80. rokov a stala sa napokon jednou z hlavných kapitol môjho zberateľského úsilia. Pre moju generáciu, ktorá prišla na svet na konci vojny, sa stali galandovci akýmsi symbolom odporu proti oficiálnosti, proti podlizovaniu sa režimu charakterom umeleckej tvorby. Bolo to vlastne nezakryté odmietnutie socialistického realizmu. Aj tento náboj v diele galandovcov ma priťahoval. Boli to dynamické a výtvarne čisté osobnosti. Zvučnosti ich tvorby neubralo – ba decibely skôr pridalo – jej ignorovanie režimom po roku 1969. Zmenili sa na osamelých bežcov a ako výrazné osobnosti už potom na skupinové záujmy neašpirovali. Poznal som sa dobre so všetkými členmi tohto legendárneho zoskupenia, ale najradšej som mal duchovného vodcu Andreja Barčíka a Milana Paštéku. Kto dal tejto rôznorodej skupine charizmu, kto z nej urobil mýtus? Galandovci ako celok sú chimérou, povedal mi nedávno jeden z nich, Rudolf Krivoš. Skupinu Mikuláša Galandu vymysleli galeristi, teoretici, obchodníci s umením, publicisti, my sme boli pritom iba dobrými kamarátmi, ktorí si občas aj dobre vypili, ale programovo nás nespájalo nič.
• Iste ťa tešilo, že mnohé renomované svetové galérie postupne tiež objavili Martina Jonáša či Zuzanu Chalupovú. Nedávno som náhodou zachytil slovenské vysielanie televízie z Nového Sadu venované Kovačici a nemilo ma prekvapilo, ako sa pôvodná umelecká „nezištnosť“ u viacerých kovačických umelcov zmenila len na umenie pre zisk. Sleduješ tieto tendencie a aký je tvoj dnešný pohľad na Kovačicu?
– V Kovačici som bol najmenej stokrát a dôverne som poznal všetkých protagonistov zakladateľskej generácie chýrneho spolku tamojších slovenských sedliakov-maliarov. Dnes sú, okrem vari dvoch, všetci už na cintoríne. Ale boli to oni, čo túto dedinu dostali do najužšie koncipovaných encyklopédií svetového naivného umenia. Ich tvorba stála na rýdzosti „nedeľného“ umenia. Štetec im viedol vrodený inštinkt, a nie vidina finančného zisku. A práve komercia je to, čo charakterizuje diela väčšiny predstaviteľov druhej a tretej generácie maliarov, ktorí sa tu rátajú na desiatky. Nad ich výtvormi už visí tieň gýču a plagiátu. S pravým insitným umením – česť výnimkám – to už nemá nič do činenia. Za čias „zlatého obdobia“ Kovačice som sa ešte s pýchou považoval za Kovačičana. Za články, knihy a výstavy o tamojších maliaroch som dostal Cenu Kovačice. Ako jediný cudzinec. Dostal ju aj Martin Jonáš, bard kovačickej družiny maliarov, ktorý – a znie to neuveriteľne – predstavil slovenskú výtvarnú kultúru (aj keď ako jej predĺžená ruka) po celom svete. Viac ako Benka, Sokol, Brunovský. Vystavoval na všetkých kontinentoch a jeho obrazy visia v najznámejších galériách, vlastnia ich medzinárodné inštitúcie, veľkí zberatelia po celej planéte, významné kultúrne a politické osobnosti. A naša mladá pyšná výtvarná generácia, ktorej príslušníci sa neraz smiešne pasujú za akési hviezdy, o Jonášovi vo svojej unesenosti samých sebou určite ani nepočula.
• Kedy a čím ťa oslovilo africké umenie?
– Pevná spona k tomuto svetadielu trvá u mňa už od školských lavíc – najzafúľanejšia strana atlasu bola mapa Afriky. Prvé sošky som si kúpil v Keni v roku 1978 a dnes zbierka eviduje okolo 350 artefaktov, no vystriedal sa v nej vari dvojnásobok. Navštívil som desať afrických krajín. Kmeňové umenie – jeho záhadnosť, bizarnosť a jednoduchosť – ma opantalo natoľko, že sa z toho stala akási droga. Pri stavbe zbierky bol pre mňa rozhodujúci výraz masky či sochy, pozoruhodnosť tvaru a sila akéhosi vnútorného signálu. Africké tradičné umenie je anonymné a práve v tom je spravodlivé. Typický zberateľský snobizmus, v ktorom ide o veľké zvučné mená autorov, tu teda neexistuje. Problémom, s ktorým si už nevie rady ani expert, je oddeliť zrno od pliev. V Afrike vzniklo nové priemyslové odvetvie, ktoré produkuje masy falzifikátov, kópií kmeňového umenia. Techniky, ako dodať predmetom punc pravosti, sú už dokonalé. Pôvodné umenie Afriky tvorí jeden z pilierov svetovej výtvarnej tvorby. Stačí spomenúť jeho vplyv na moderné umenie, najmä kubizmus. Jeho historický oblúk sa už takmer uzavrel. Živé rituály, pre ktoré vznikalo, sú dnes už iba výnimkou. Originálne predmety sú čoraz vzácnejšie. K zdecimovaniu počtu autentických diel, ktoré sú predovšetkým z dreva, prispieva agresívna klíma, hmyz, ale aj iné faktory. Medzi ne sa ráta aj príchod kresťanstva, ale najmä islamu. Pohanské náboženstvá stoviek kmeňov pred nimi chcene i nechcene kapitulovali. Africké kmeňové umenie totiž nie je svojou podstatou žiadnym umením európskeho zmyslu. Nie je individuálne, ale spoločenské. Masky a sochy vznikli na účely náboženských kultov. Tieto diela sú rýdzo sakrálnej povahy, akési kmeňové oltáre či svätyne. Sú tvarmi ducha.
• Tak si nazval svoju druhú knihu venovanú kmeňovému umeniu čiernej Afriky. Čo v nej nájdeme?
– Knihu Tvar ducha som koncipoval ako zdroj média, ktoré by čitateľa malo vtiahnuť do vzrušujúceho príbehu umenia ešte stále zahmleného kontinentu. Ako akúsi „bibliu“, rukoväť či páku, čo mu pootvorí bránu do tajomného sveta vecí, ktorým dával kmeň formu ducha. Je voľným pokračovaním publikácie z roku 2008 Africké umenie. Usiluje sa z rôznych uhlov priblížiť fenomén afrického kmeňového umenia. Oslovil som afrikanistov, publicistov, výtvarných umelcov, cestovateľov a zberateľov, ktorí majú k tomuto magickému umeniu blízko. V knihe je reprodukovaných vyše dvesto masiek, sôch či predmetov úžitkového charakteru. Práve o ne sa mi rozrástla zbierka černošského umenia za dva roky, ktoré uplynuli od vydania knihy Africké umenie. Všetky drevorezby i predmety z bronzu či železa sú v knihe publikované vôbec prvý raz. Usiloval som sa na základe vlastných zberateľských skúseností, postrehov z obchodu, z ciest do Afriky a štúdia uchopiť to najpodstatnejšie, čo je v tomto umení zakódované. Nie je to jednoduché, pretože sa vie, že to, čo je na africkom umení najdôležitejšie, je práve to, čo nevidno. Moje uvažovania dopĺňajú však už odborníci, najmä jeden z najuznávanejších českých afrikanistov, prof. Josef Kandert. Prispel do knihy esejou, v ktorej sleduje z historického pohľadu tento fenomén až do súčasnosti. Textová časť knihy zahŕňa okrem iných aj osobné vyznania sochára Juraja Meliša a architekta Michala Škrovinu. Je v nej tiež celá séria obsiahlych rozhovorov, napríklad so slávnym nemeckým maliarom a majiteľom už legendárnej zbierky afrického umenia Georgom Baselitzom, s francúzskym sochárom a zberateľom Armanom, s najväčším rakúskym zberateľom Rudolfom Leopoldom a ďalšími osobnosťami, ktorých spája umenie Afriky. Do knihy som vybral aj najdôležitejšie pasáže z najrôznejších publikácií o africkom kmeňovom umení, ktoré vyšli na štyroch kontinentoch. Doslova ozdobou knihy je jej obrazová časť. Okrem vynikajúcich fotografií predmetov zbierky, ktorých autorom je Martin Klimo, je v nej aj množstvo dokumentárnych fotografií z mojich ciest do Afriky a z výstav mojej zbierky. Priam objavnú grafickú úpravu má na svedomí Tomáš Vicen. Nečudoval by som sa, vlastne by ma to potešilo, ak by som zberateľsky nákazlivý „bacillus africanis“ touto publikáciou preniesol na iných...
• Súčasťou knihy sú početné texty, mňa zaujal text Marka Vadasa Živí svedkovia odchádzajúceho sveta o stále živom kulte ochrany pred duchmi zomrelých. Ako vnímaš Vadasov literárny pohľad na súčasné kmeňové kulty Afriky?
– Knihou Tvar ducha som chcel osvetliť pojem africké kmeňové umenie z najrôznejších strán – aj z pohľadu spisovateľa. Nevybral som si Marka Vadasa náhodou. S Afrikou je už osudovo spätý. Píše o nej, cestuje tam, nasáva jej magickú atmosféru v pralese, v osadách kmeňov, zúčastňuje sa na tamojších rituáloch a v Kamerune má už svoje pevné zázemie. Zaradil som do knihy aj jeho poviedku o černošskom rezbárovi a stať Živí svedkovia odchádzajúceho sveta o živom kmeňovom obrade v strednom Kamerune, ktorú doplnil vlastnými fotografiami. Nazdávam sa, že oba texty sú pre knihu nesporným prínosom.
• Tvoja africká zbierka je skutočným zberateľským skvostom – ako a v akej podobe ju chceš uchovať pre potešenie i poučenie ďalších generácií? Aké sú tvoje predstavy – a reálnosť ich uskutočnenia?
– Príde chvíľa, keď zberateľ začne myslieť na to, čo bude s jeho zbierkou po smrti. Je to najsmutnejší úsek zberateľskej kavalkády. Viacerí experti, ktorí videli moju africkú zbierku v sklade, krútili hlavou. Tento vzácny súbor by mal byť predsa trvale vystavený, povedal mi odborník z Holandska. Usilujem sa už niekoľko rokov nájsť partnera, s ktorým by sme otvorili múzeum afrického umenia. Daroval by som celú zbierku (Česi ju pokladajú za medzinárodne významnú), keby sa našli adekvátne priestory na jej trvalú expozíciu. Buď župe, mestu, inštitúcii či firme. Uvažujem však, že zbierku ešte tento rok venujem do zahraničia. Roky planých prísľubov ma utvrdili v tom, že Slovensko si ju vlastne ani nezaslúži. Ostatne jeho hold veľkému africkému umeniu je nulový a v tomto zmysle je to aj vizitka našej kultúrnej periférie či provinčnosti. Pred hodinou som dostal ponuku z Banskej Štiavnice. Počkám ešte do jesene.
