Rozhovory Jána Štrassera s Tomášom JANOVICOM

Z knihy rozhovorov Jána Štrassera s jubilujúcim Tomášom JANOVICOM humor ho!

Viem narábať so slovom, ale rozhodne nie s kladivom

Pri príležitosti okrúhleho jubilea aforistu, textára a scenáristu, básnika a prozaika, autora pre deti, prekladateľa a veľkého priaznivca literatúry, ktorý sa o svoj čas a žičlivé slovo ochotne podelí s kolegami pri uvádzaní ich kníh do života, ... jednoducho k sedemdesiatinám Tomáša JANOVICA vydal Albert Marenčin vo Vydavateľstve PT knižný bonbónik. Je ním knižka rozhovorov, ktoré s jubilantom vedie skvelý partner Ján Štrasser. Do série kníh rozhovorov s Milanom Lasicom a Zdenou Studenkovou tak zaradil tretí opus s Tomášom Janovicom. Dialóg približujúci najdôležitejšie životné rozhodnutia či osudové náhody dopĺňajú básne, epigramy, aforizmy a smutné anekdoty Tomáša Janovica, ako aj výber zaujímavých fotografií z jeho súkromného archívu. Z jubilantovej bonmotiéry ponúkame aj vám, aby ste pri čítaní týchto krátkych ukážok oslávili s Tomášom Janovicom jeho okrúhle jubileum.

·        Ako si sa ocitol na tomto svete, konkrétne 22. mája 1937 v Bratislave?

–        Môj budúci otec kurizoval istej mladej panej, ktorej manžel odišiel z Bratislavy do Čiech na protest, že jej rodičia s ním neboli spokojní. Mladá pani však mala mladšiu sestru, osemnásťročnú, a tá môjho budúceho otca svojej staršej sestre jednoducho prebrala. Tá mladšia sestra bola moja budúca mamka.

·        Kedy to bolo?

–        V roku 1934. O rok mali svadbu.

·        Aká bola rodina tvojho otca?

–        Sčasti typicky židovská.

·        Prečo sčasti?

–        Otec môjho otca bol krčmár v Tuhári. To je dedinka v Novohrade. Potiaľ by to bolo typické. Z druhej časti bol alkoholik. Neviem, či to, čo mal v krčme, vypil všetko, alebo len sčasti. Stará mama sa s ním rozviedla a on kamsi zmizol. Doslova. Otec ho už nikdy viac nevidel a nevedel, čo je s ním. Vyrastal ako polosirota s matkou.

·        Ako sa dostal do Bratislavy?

–        V Bratislave bol jeho strýko a ten s dvoma spoločníkmi založil firmu na výrobu kachličiek, ktorá sa volala Terrazzo. Spolumajitelia boli jeden luterán Slovák, pán Peteraj, strýko Kamila Peteraja, a jeden katolík Maďar, pán Vadkerty. No a táto nesvätá trojica pribrala môjho otca za spoločníka.

–        Takže z tvojho otca sa stal podnikateľ?

–        Môj otec bol srdcom ľavičiar, mal silné sociálne cítenie. To sa s podnikaním nevylučovalo, aspoň vtedy nie. Na druhej strane – ako chlapec z chudobnej rodiny prepadol čaru pekných vecí. Dával si šiť obleky, kupoval si módne kravaty, rád sa, na rozdiel odo mňa, pekne obliekal.

·        Firme sa darilo?

–        Terrazzo bola veľmi úspešná firma. Ich kachličky držali v kúpeľniach a na záchodoch dlhé roky. V osemdesiatych rokoch som raz popíjal v bratislavskom klube novinárov a v dobrej nálade som odtiaľ zavolal otcovi: ,,Otecko, tá vaša firma bola naozaj dobrá, práve som ju ocikal.“

·        Firma bola úspešná, ale myslím, že Tisova Slovenská republika mala na podnikanie tvojho otca a jeho strýka trochu iný názor...

–        Keď sa slovenskí občania židovského pôvodu stali na Slovensku štvancami vo vlastnej krajine, všetci štyria majitelia Terrazza sa dohodli, že pán Peteraj a Vadkerty prevezmú celú firmu na seba. A tí dvaja tú dohodu korektne dodržali.

·        Čo to znamenalo?

–        Celú vojnu podporovali svojich dvoch židovských spoločníkov. Hoci to bolo veľmi nebezpečné a mohli za to zaplatiť aj životmi. Predbehnem časový sled udalostí: v roku 1944 po potlačení Slovenského národného povstania, keď sa moji rodičia aj so mnou skrývali v horách pri Čiernom Balogu, posielali do banky v Brezne každý mesiac peniaze pre tých, ktorí nám do bunkra prinášali jedlo. Jedni aj druhí nám tým zachránili životy.

·        Niečo také bolo na Slovensku skôr výnimkou...

–        Tak sa stalo, že otec sa po vojne vrátil do firmy a úspešne v nej podnikal, až kým ho po roku 1948 komunisti neznárodnili. Paradoxom je už len to, že ho znárodnili ako komunistu.

·        Tvoj otec bol komunista?

–        Vstúpil do strany v roku 1945. Ale komunistickú stranu podporoval už pred vojnou. Veď vravím, že bol srdcom ľavičiar. S tým znárodnením sa viaže jedna príhoda. Strýko sedel u nás v ten deň vo februári 1948, keď Klement Gottwald oznámil víťazstvo pracujúceho ľudu a z toho vyplývajúce znárodňovanie súkromného kapitálu. A vtedy môj otec vykríkol hurá! Strýko ho skoro prizabil.

·        Ako ste prežili vojnu na Slovensku?

–        Presťahovali sme sa z Bratislavy do dediny Častá. Odišli sme tam pred bombardovaním, ale skôr je pravdou, že sme sa tam skrývali. Otec našiel ubytovanie u istej pani Adlerovej, veľmi milej panej. Tvárila sa, že nevie, že sme židia. Otec chodieval na týždňovky pracovať do Bratislavy.

·        V auguste 1944 vypuklo Povstanie, Slovensko obsadili Nemci. Ako pokračovalo tvoje šťastné detstvo?

–        Môj otec, na rozdiel od Gustáva Husáka či Laca Novomeského, buď vedel, alebo vycítil, že sa niečo chystá. Odišiel do Banskej Bystrice ešte pred vypuknutím Povstania. Keď sa Povstanie začalo, odkázal mamke, aby sme prišli za ním. Katolícky farár v Častej, ktorý nás dosť často navštevoval, povedal mamke: ,,Ak chcete, vy choďte, ale syna nechajte tu, ja sa oňho postarám.“ Mamka to odmietla, povedala mu, že keď máme zomrieť, tak zomrieme spolu.

·        Koncom októbra 1944 Banská Bystrica padla...

–        ... a my sme sa zbalili a utekali preč. Ešte teraz mám pred očami, ako masa ľudí šliape do hôr.

·        Kam ste šli?

–        Stále do kopca.

·        Nepýtal si sa kam?

–        Nie. Vždy som bol poslušné dieťa. Povedali šliap a ja som šliapal. Dnes viem, že to bolo smerom na Slovenskú Ľupču a Brezno. Cestou sme sa ocitli na jednom kopci. Pod ním bola horáreň, ale otec ta nechcel ísť, mal nejakú intuíciu. Ostali sme hore. A videli sme, ako tú horáreň naraz prepadli Nemci, poliali ju benzínom a zapálili. Ľudia, čo tam boli, zaživa zhoreli. Aj to mám ešte dnes pred očami. O tom je báseň Jeden z úvodu tohto rozhovoru (Jeden Boh / jeden národ / jedna strana / jeden vodca – / a na všetko si mal / iba jeden život.)...

* * *

·        Kedy si napísal prvú báseň?

–        Ešte na osemročenke som napísal zopár básničiek o tom, ako nezamestnaní na Západe trpia.

·        Čo ťa k tomu priviedlo?

–        Básne. Okrem Lajčiaka ešte Majakovskij v českom preklade.

·        Čiže nie život, ale literatúra.

–        Áno. Z ničoho nič som začal písať. Mal som nejakých trinásť-štrnásť rokov. Sám neviem, prečo som jednu z tých svojich sociálnych básní poslal do Pravdy. A tam aj vyšla v detskej rubrike. Otec mi celý nadšený oznámil: Si v Pravde! Podpísaný celým menom – Tomáš Janovic, žiak a pionier.

·        Takže ty si začínal ako schematický básnik.

–        Klasický schematik lajčiakovského typu.

·        Aký si mal pocit, keď to vyšlo?

–        Bol som nadšený. Odvtedy viem, aké je dôležité, aby sa človek dočkal aspoň trocha slávy a uznania.

·        ... Kedy si začal s niekým, ako sa vtedy vravelo, vážne chodiť?

–        Až v Košiciach. V maturitnom ročníku.

·        Kto to bol?

–        Istá Júlia. Mala priateľku, volala sa Eva, chodila do susednej triedy. A s tou Evou sme spolu už päťdesiatštyri rokov.

·        Tak ľahko sa z toho nedostaneš! Ako došlo k tej zmene?

–        Tak, že Júlia sa nechcela bozkávať. A Eva sa chcela.

·        Takže si začal chodiť s Evou.

–        V prvých rokoch to chodenie bolo skôr, dnes by sme povedali, virtuálne. Eva študovala medicínu v Košiciach a ja som bol na filozofickej fakulte v Bratislave. No prakticky každý týždeň som cestoval za ňou do Košíc. Za ňou a za rodičmi. V sobotu večer v Bratislave som nastúpil do nočného rýchlika, ráno som bol v Košiciach a v nedeľu večer som sa vracal z Košíc späť do Bratislavy.

·        Dosť náročná láska.

–        Ale krásna. Posledný rok medicíny Eva dokončila už v Bratislave. Zasnúbili sme sa. Aby boli rodičia spokojní.

·        Dostal si sa na filozofickú fakultu bez problémov?

–        Prijímacie skúšky som urobil, ale boli treba známosti. Istá bratislavská priateľka našej rodiny poznala kádrovníka na filozofickej fakulte. Prišiel sa na mňa pozrieť na prijímačky, nevedel som prečo, ale zrejme bol spokojný, lebo ma prijali. Aj otec hľadal známosti, zavolal Petrovi Karvašovi. Vôbec sa nepoznali, no otec mu jednoducho zavolal, povedal mu, že ma baví literatúra a prispievam do Roháča. A potom som dostal domov oznámenie, že som prijatý...

·        S kým si sa priatelil?

–        S Kornelom Földvárim a s Petrom Petiškom. S Petrom Petiškom som sa poznal ešte zo strednej školy, začali sme spolu chodiť do gymnázia. Tiež veľa čítal, spolu so mnou začal písať epigramy do Roháča, mali sme veľa spoločných záujmov.

·        Povedal si, že Földvári bol tvojím skutočným učiteľom literatúry.

–        Vďačím mu za veľa. Kornel bol odjakživa veľký znalec literatúry a literárny gurmán. Čítal som knihy, ktoré mi odporúčal, chodil som s ním po antikvariátoch...

·        Ako si vyberáš priateľov?

–        Priateľstvo sa nedá naplánovať. Je dobré, keď sa stretnú ľudia, ktorí vysielajú na rovnakej vlnovej dĺžke, a ešte lepšie je, keď sa tak stane v mladosti. To sa mi prihodilo a som za to životu vďačný.

·        Milan Lasica mi povedal: ,,Keby nebolo Tomáša Janovica, s ktorým sa priatelím viac ako štyridsať rokov, mohol by som povedať, že nepotrebujem priateľov. Vystačím si s ním...“Platí to aj naopak?

–        Milan Lasica je jeden z mála mojich najlepších priateľov. Veľmi dobre si rozumieme, dokonca aj vtedy, keď spolu mlčíme pri káve.

·        ... v roku 1959 si debutoval básnickou zbierkou Život je biely holub. Ako sa ti to podarilo v takom mladom veku?

–        SÚV ČSM vypísal súťaž na pôvodnú poéziu a prózu. Poslal som do nej rukopis svojej básnickej zbierky.

·        Nevrav! Kam sa podel tvoj ostych?

–        Zaujímavé, keď išlo o písanie a publikovanie, nebol som ostýchavý. Takže som zostavil zbierku, poslal ju do súťaže a vyhral som.

·        Čo si vyhral?

–        Zájazd do Moskvy.

·        Bol si?

–        Samozrejme, aj s Ivanom Stadtruckerom, ktorý zvíťazil v kategórii filmové scenáre.

·        V roku 1960 si absolvoval filozofickú fakultu. Bez problémov?

–        Bez problémov. Napísal som diplomovku o svojom obľúbenom básnikovi Františkovi Halasovi. A, ako som už spomenul, v piatom ročníku mi ponúkli miesto redaktora v Roháči.

·        Ako ťa prijali v Roháči?

–        Krásne. Sedel som v jednej miestnosti s veľmi príjemnými, vtipnými, kultivovanými ľuďmi. Šéfkou literárneho oddelenia bola Klára Jarunková a mojimi bezprostrednými spolupracovníkmi Milka Kostrová a Viktor Kubal. A zástupcom šéfredaktora bol výborný satirik Gabriel Viktor, čiže Laco Szalay.

·        Ako dlho si pracoval v Roháči?

–        Odišiel som v roku 1990. Takže celých tridsať rokov.

·        Druhú zbierku básní si síce nevydal, ale tvoja ďalšia knižka nedala na seba dlho čakať.

–        Epigramatika vyšla v roku 1962. Bola to zbierka humoristických básní, bájok, epigramov, aforizmov s ilustráciami Mariána Vaneka a to už bol taký typ knižky, aké v podstate vydávam dodnes. Vydali ju v Havlíčkovom Brode v novozaloženej česko-slovenskej edícii humoru a satiry, kde vychádzali knihy, ktoré boli ocenené v súťaži Haškova Lipnice. O rok nato tam pod pseudonymom Miroslav Kostka vydal knihu svojich humoresiek s názvom Netypické príbehy aj Kornel Földvári.

·        Aký humor máš rád?

–        Založený na potencii jazyka, na viacvýznamovosti slov, na paradoxe. Ako hovorieval Julo Satinský v Soirée svojskou záhoráčtinou: ,,A vtedy sem si uvedomil, jaké je to umení mocné. Že nepoučuje, neusmernuje, len tak jemne človeka pinkne.“ A mňa vždy priťahoval ten pinkajúci humor. Nechcem teoretizovať o humore, uvediem len jeden príklad. Toto je báseň Nočný spev rýb od Christiana Morgensterna.

(obrázok)

·        (...) oženil si sa, narodili sa ti dve dcéry. Aký si bol otec?

–        V živote som poznal dvoch dobrých otcov – Vlada Bednára a Jula Satinského. Obaja dokázali úžasne zaujať svoje deti. Vlado Bednár chodil s deťmi na výlety, vedel sa s nimi rozprávať, hrať sa s nimi. A pritom bol oveľa väčší bohém a flamender ako ja. Aj ja som chodieval so svojimi dcérami na detské ihrisko, ale nebol som ten otec, ktorý by sa svojmu dieťaťu stal správnym partnerom. Dodnes to ľutujem, lebo som ich mal a mám veľmi rád.

·        K dvom dcéram ti pribudli štyri vnučky.

– Najmä tá najmladšia je na mňa veľmi pyšná. V škole sa vyhovára: ,,Nemohla som si urobiť úlohu, lebo bol u nás dedo a rozprávali sme sa.“ Zaťahuje ma do svojich trikov.

·        Netúžil si niekedy žiť niekde inde?

–        Nie. Ja sa cítim dobre tam, kde som si istý. Oveľa radšej sa pohybujem medzi ,,ohmatanými“ priateľmi. Aj preto mi tak záleží na Bratislave a na priateľstve.

·        Ktoré svoje vlastnosti nemáš rád?

– Asi najviac tú, že som nepraktický. Myslím, že viem narábať so slovom, ale rozhodne nie s kladivom či skrutkovačom. O pílke už ani nehovorím. Neviem nič poriadne vybaviť. Nie som veľmi stvorený pre reálny život, čím trpí aj moja rodina.