Chcel by som začať náš rozhovor osobnou spomienkou. Stretávali sme sa často, nielen ako začínajúci autori, ale aj ako dobrí známi, ako priatelia. Spomínam si na dlhé diskusie o literatúre, o dobe, ktorú sme žili, mám pred očami tvoje mladícke odhodlanie byť iným, ako ostatní, byť nekompromisný, byť neúplatný, byť verný sebe, byť verný pravde, písať len to, čomu veríš, o čom si presvedčený – a to napriek všetkým a všetkému. V živote, osobitne v literárnej kritike to nie je jednoduché, takmer sa mi žiada povedať, že je to takmer nemožné. Roky prešli... Čo v tebe zostalo z mladíckeho odhodlania? Podarilo sa ti v živote dodržiavať zásady, ktorým si veril, ktoré ťa formovali?
Častuješ ma silnými a krásnymi slovami, sťa z epitafu Chalupkovho Branka (až na verné ľúbenie národa svojho, lebo ten nemožno mi ľúbiť bezvýhradne), takže aby som to previedol do neromantickej prítomnosti, povedal by som, že z odhodlania sa stal zvyk, čo človeku značne uľahčuje život. Netreba sa už zakaždým odhodlávať, rozhodovať, zvažovať, prežívať mravné dilemy – kedysi dávno, keď ma prvýkrát pokúšali komunisti, na list papiera som si spísal pre a proti a vyšlo mi proti. Odvtedy som teda proti. Ani mi len do päty nedošlo, aby som nad ich ďalšími ponukami, ktoré prišli, vážne uvažoval. Hovorím o komunistoch, lebo to bolo kedysi bez konkurencie najväčšie zlo – a ostalo ním dodnes, aj keď konkurencia značne narástla. Len nedávno som si konečne uvedomil, čo mi na slovenskej demokracii prekáža: že jej spolutvorcami, ba často piliermi sú komunisti. Tí jediní môžu byť dnes spokojní. V šesťdesiatom ôsmom sa im síce nepodarilo vybudovať socializmus s ľudskou tvárou, no o štyri desaťročia neskôr už boli oveľa úspešnejší a na Slovensku vytvorili demokraciu s komunistickou tvárou. Ale ty si sa iste pýtal na vznešenejšie veci. Nuž, možno som v kritike občas aj prižmúril oko, ale to skôr z priateľstva, zo strachu hádam nie, ani z nadbiehania. Spomínam si aj na nejaké iné kompromisy, neprajníci by mi možno pripomenuli ďalšie, no tie asi netvoria hlavné línie toho, čo si nazval zásadami. Napokon ako ateista (i keď s katolíckym korienkom) som sa musel spoliehať len na seba a sám niesť zodpovednosť za svoje skutky, a to je už – ako hovoria Američania – slušná výzva. Veriaci si môžu predtým alebo potom veci „hore“ vybaviť, my neveriaci také zvyky nemáme. Tento rozhovor vyzerá na bilančný (nakoniec, prečo nie v našom veku?), takže keď v tomto zmysle sa mi príde obzrieť do minulosti, tep sa mi nezvyšuje. Veď ako by aj, keď pamäť mám deravú a do diaľky tiež bohvieako nevidím... Napokon aj s tými zásadami to môže dopadnúť všelijako. Ako mladý človek som mal napríklad zásadu nikdy nehovoriť dvakrát tú istú vec, myšlienku, nápad – nie kvôli iným, ale z náročnosti k sebe. Ako však s takou zásadou môže jestvovať učiteľ, otec a starý otec? A tak to skončilo tým, že dnes hovorím stále to isté, iba na sto spôsobov.
Pri spomienkach ešte zostanem: rovnako dobre si pamätám tvoj knižný debut. Najmä preto, že bol prekvapením, keďže si debutoval ako básnik. Zbierka Zvieratko noc
vyšla v roku 1974 a bola prísľubom, bola prekvapením. Zdalo sa, že do poézie vstupuje talentovaný básnik, ktorý bude osviežením už vtedy stereotypnej mladej poézie. Hoci mala zbierka dobrý ohlas čitatelia aj kritika zjavne očakávali, že budeš i ďalej tvoriť poéziu, písať a vydávať básne... Nestalo sa tak, prestal si – až po rokoch si síce uverejnil niekoľko veršov, ale to bola skôr literárna kuriozita. Prečo si prestal písať poéziu? Bolo to len mladícke poblúdenie (a poblúznenie), alebo prílišná pokora pred pani poéziou? A ešte: ako s odstupom času hodnotíš svoju zbierku poézie?
O tých dôvodoch som určite vtedy vedel viac ako teraz. Keby som ich dnes vyratúval, bolo by to skôr vymýšľanie. Môžem si len spomenúť na svoju dávnejšiu, a teda hodnovernejšiu spomienku. Pred vyše dvadsiatimi rokmi som v jednom rozhovore na podobnú otázku odpovedal v tom zmysle, že taká mladícka, „osviežujúca“ a „nestereotypná“ poézia – ako vravíš – môže čerpať len z podobne vedeného života, a to už s pribúdajúcim vekom (ale aj s pribúdajúcou „konsolidáciou“, ktorá ľudí opätovne zaháňala do stereotypov) bolo stále menej možné. Povedzme. A dnes si domýšľam/vymýšľam, že určite ma museli znechutiť aj cenzorské zásahy Jozefa Gerbóca, zodpovedného redaktora mojej knižky, ktorý bol vraj aj básnik, no na mňa pôsobil ako celoživotný úradník. Redaktori kedysi na knihe s autorom spolupracovali, čo bolo iste aj užitočné, no v tých rokoch sa „spolupráca“ stále väčšmi redukovala na cenzúru. Nič politické (a to programovo) v mojej knižke nebolo, no bolo tam (a to spontánne) dosť erotického. A ako všetko ľudské, aj erotika upadla do nemilosti režimu. Z dnešného pohľadu sú to nevinnučké veci, no strach redaktora mal vtedy veľké oči: nesmelo sa tam napríklad objaviť ani slovo lono! Podarilo sa mi vyjednať aspoň zvukovo príbuzné znenie, pravda, za cenu trochu surrealistickej pointy. A tak na konci básničky
Noc o tme píšem, že „vždy ju nájdem teplú v tvojom lome“, hoci lono by mi bolo, pochopiteľne, milšie. Nesmel som sa ani „prezobávať k podbrušku“ , iba „pod hrušku“, hehe. Ale boli aj vážnejšie veci. Komunisti sa báli všetkého, ale najviac tuším Boha, a tak panicky strážili dôstojnosť náboženstva – najistejšie tak, že o tých veciach nesmelo byť ani zmienky. Pôvodnú „svätú čriedu svíň“ sme spoločne dogerbócovali na „zlaté stádo dúm“, čo už nie je ani hehe, čo už je nič. Nechať si doviesť svoje básničky k podobnému nič, to ma asi prestávalo baviť. Pokiaľ ide o to, čo si o zbierke myslím dnes, nedám sa ti veru nachytať! Raz som na to pristúpil a aj som si knižku prečítal, aj si ju pochválil (básnici sú už takí). Dnes mám viac rozumu (kritici sú už takí), takže návrat nebude: začítal by som sa a tento rozhovor by sme do termínu nedokončili.
Opustime teda (dočasne) pôdu poézie a poďme na inú pôdu, rovnako výživnú ako vratkú – pôdu literárnej vedy a literárnej kritiky. Stručná, priama a zdanlivo jednoduchá otázka: prečo si sa rozhodol pre literárnu kritiku?
Vlastne môžem pokračovať v predchádzajúcej odpovedi. V literárnej kritike až tak na každom slove nezáleží, a ak aj áno, cenzorské zásahy človeka tu skôr nasrdia, kým pri poézii to zroní. Asi som si povedal, že nebudem roniť slzy pre tých, čo ma ser...dia, radšej budem „serdiť“ ja ich. Ale to je skôr dnešný výmysel, ako hodnoverná spomienka. Pravda je, že som študoval slovenskú a francúzsku literatúru (vlastne aj jazyk, ale ten až na jeden-dva semestre štrukturálnej lingvistiky, som veľmi neštudoval), čo znamenalo, najmä na slovenskej katedre, okrem čítania literatúry aj uvažovať a vyjadrovať sa o nej. Profesor Ján Števček oboje vedel spôsobom, ktorý nám študentom imponoval. A vedel aj povzbudiť. Na katedre pôsobil aj Milan Rúfus, ako básnika sme ho uctievali (J. Švantner, R. Čižmárik a vtedy ešte aj ja), ale ako učiteľ bol neslaný-nemastný. Katedra vtedy akosi prirodzene žila aj súčasnou literatúrou, a tak som o nej začal písať prvé kritiky a nosil ti ich do Nového slova, kde si už bol redaktorom. Tak vyšli v roku 1973 recenzie na dve knihy P. Jaroša, na J. Pappa, K. Peteraja, A. Chudobu – a nevyšla recenzia na
Horúčku Jozefa Kota. Táto novela spĺňala politickú objednávku (Kot už vtedy úradoval na Válkovom ministerstve kultúry), bolo to vlastne prvé dielo, ktoré sa – ako sa vtedy hovorilo – „kriticky vyrovnávalo“ so šesťdesiatym ôsmym rokom. Bolo zahrnuté povinnými chválami, ja som ho nepochválil. Vieme teda, kvôli čomu, recenzia nevyšla, ty by si možno vedel, aj kvôli komu. Potom si ma ešte vyzval napísať prehľad prózy za rok 1973, ani ten nevyšiel, zrejme opäť kvôli hodnoteniu Kotovej knižky. V tom prehľade som inak písal aj o tvojom debute
Na Poľnej ulici, ak si spomínaš... Potom som si dal s kritikou viac-menej pauzu (pracoval som v nitrianskom Kabinete literárnej komunikácie, kde išlo najmä o vedu, a rok som bol na „vojne“ v Banskej Bystrici), sústavnejšie som sa k nej vrátil až okolo roku 1977, keď už Romboidu nešéfoval „konsolidátor“ O. Grieš, ale oveľa tolerantnejší Marián Kováčik a redaktorom sa tam stal Pavel Vilikovský. Vďaka nemu i ďalšiemu redaktorovi Júliusovi Balcovi sa začalo moje „romboidovské obdobie“, na ktoré si rád spomínam a ktoré pretrvalo vlastne takmer až do pádu komunizmu či presnejšie, až kým som sa nestal niekedy koncom roku 1987 externým redaktorom „prestavbových“ Slovenských pohľadov.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
