Ako veľa iných autorov, prozaikov či básnikov si aj ty začínal ako novinár. Pracoval si v redakciách denníkov Smena a Pravda, neskôr si založil a viedol Gama magazín, v tom čase najrozsiahlejší magazín v Československu. Ako novinárska skúsenosť poznačila tvoju spisovateľskú tvorbu?
Pre spisovateľov, a pre spisovateľov literatúry faktu obzvlášť, je ideálne, keď si vyskúšajú prácu v novinách. Posudzujem to z vlastnej skúsenosti, lebo po ukončení vysokej školy som strávil niekoľko rokov v redakciách vtedy najväčších slovenských novín a bolo to na nezaplatenie. (Pred vysokou školou som rok robil v literárnej redakcii Slovenského rozhlasu.) Najmä práca v denníku naučí novinára rýchlosti a pohotovosti, ale dá mu zároveň dobré základy na to, ako zaobchádzať s faktami. A to je obrovská devíza na písanie literatúry faktu. Netreba sa preto čudovať, že viacerí spisovatelia začínali ako novinári a postupne sa z nich stali dobrí a niekedy až excelentní autori literatúry faktu. Škoda len, že pred tridsiatimi rokmi, keď som robil v novinách, bola spoločnosť tvrdo poznačená ideológiou, ktorá nám stavala pritesné mantinely. Mne sa ich nejakým zázrakom darilo obchádzať, zaiste aj vďaka tomu, že som nevstúpil do komunistickej strany a ani dnes nie som členom žiadnej politickej strany ani hnutia. Kedysi sa chtiac-nechtiach spoločensko-politické pomery odzrkadľovali aj v tvorbe novinárov a napokon, čo si budeme navrávať, aj v tvorbe spisovateľov. Žiaľ, aj tí najšikovnejší sa neraz z politických dôvodov alebo možno z vidiny nejakých výhod, stali prisluhovačmi vládnej garnitúry. No buďme spravodliví a pripomeňme, že vtedajšia žurnalistika bola po odbornej stránke na slušnej úrovni a nejeden novinár bol skutočným majstrom pera. Mám napríklad na mysli viacerých autorov bravúrnych reportáží, besedníc, fejtónov, stĺpčekov či rozhovorov, ktorých kvalitu najlepšie overil spravodlivý a neúprosný kritik – čas. Dnes majú novinári slobodu, o ktorej sme mi iba snívali, nepoznajú cenzúru, ale, žiaľ, ani autocenzúru. Napriek tomu je žurnalistická tvorba obsahovo a žánrovo chudobná, ak nechcem povedať, jednotvárna. Viem o čom hovorím, lebo na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre prednášam okrem iného aj dejiny žurnalistiky a vediem semináre z novinárskej tvorby. Študentom často ťažko vysvetľujem, čo je napríklad besednica, ktorá sa kedysi bežne objavovala v novinách. Dnes by sme ju darmo hľadali v novinách a časopisoch, jednoducho absentuje, čo je obrovská škoda, lebo čím pestrejšie sú periodiká, tým je viac možností na zaujímavé spracovanie témy. Pamätám si, že napríklad v Smene na nedeľu, ale aj v Smene, sme sa predbiehali v tom, kto aký si zvolí žáner, aby bol článok čo najoriginálnejší. A potom sme sa priam vyžívali v jeho spracovaní. Najradšej som mal reportáže a riporty, ale aj poznámky a rozhovory, v nich som mohol byť priamym aktérom udalostí, príbehov, osudov ľudí. Azda tam kdesi treba hľadať začiatok mojej spisovateľskej dráhy, tam sa rodila moja láska k literatúre faktu, ktorá ma drží dodnes a verím, že ma nikdy neopustí. Aj keď spisovateľský chlebík je niekedy horký, mne sa zatiaľ neprejedol. Paradoxom je, že tá dnešná sloboda slova nemá nič spoločné ani so skutočnou slobodou, ani s väznením, o ktorom Jean-Paul Sartre tvrdil, že si ho nesie každý v sebe sám. Všetci so svojou slobodou hazardujeme a nemyslíme na to, že sloboda musí ísť ruka v ruke so zodpovednosťou, ktorá je doménou múdrych, vzdelaných, ale najmä skromných ľudí. Dnes skromnosť veľmi nie je v móde, viac sa nosí sebavedomie, ktoré nás zahaľuje ako kabát, skrývame pod ním nedostatky v nádeji, že si ich nikto nevšimne.
Literárna kritika ťa označuje za „dvojdomého“ autora – a to za autora literatúry faktu a poézie. Kým však budeme hovoriť o tvojich dielach z oblasti literatúry fakty či historiografie, mohol by si aspoň stručne definovať, ako ty vnímaš žáner literatúra faktu? Aké sú charakteristické črty a čím sa z tvojho pohľadu líši od beletrie, resp. historických esejí a štúdií?
Nežiada sa mi teoretizovať alebo opakovať nejaké poučky, nie som literárny vedec, som „iba“ dobrovoľný otrok pera a literatúra faktu je mojím nenúteným väzením. Preto bude môj názor na literatúru faktu zaiste viac subjektívny. Poctivá literatúra faktu, lebo existuje aj nepoctivá, povrchná a menej dôsledná, je podľa mňa jeden z najnáročnejších literárnych žánrov. V literatúre faktu dominujú – alebo aspoň by mali – fakty, reálni ľudia, reálne udalosti, skutočné osudy a príbehy. To všetko by malo byť spracované zaujímavým štýlom, pekným jazykom, či už beletristickým, alebo novinárskym. Literatúra faktu dáva spisovateľovi veľa možností a nesmiernu slobodu, pokojne môže siahnuť po ľubovoľnej forme spracovania témy a vypomôcť si hoci poéziou či drámou. V každom prípade by mal písať pravdivo, iba vtedy presvedčí. Ak to tak nie je, je to o ničom. Dobrej literatúre faktu musí čitateľ uveriť po prvej vete, a ak ho nepresvedčíte prvým odsekom, všetka námaha je zbytočná. Autor literatúry faktu by mal byť skromný, nemal by sa stavať do popredia príbehu. Mal by stáť akoby v pozadí, byť tichým pozorovateľom, zapisovateľom, ktorý rekonštruuje udalosti, objavuje hlavných aktérov, posúva dej a tým sprítomňuje minulosť. Viem, že to by malo platiť všeobecne v literatúre, ale v literatúre faktu dvojnásobne. Spisovateľ je akoby tvárou nad studničkou, a tak ako v čírej vode, aj v jeho knihe sa ukáže, aký je človek. Ak je povrchný, povrchná je aj jeho tvorba, ale ak je poctivý, pracovitý a má rešpekt pred každým napísaným slovom, odrazí sa to v jeho dielach. Literatúra faktu je literatúrou 21. storočia, bude dominovať na literárnej scéne, lebo doba jej mimoriadne praje. Súčasný život je rýchly, nemáme čas na dlhé čítanie, na pohrúženie sa do knihy, na debaty o prečítanom. Potrebujeme, ale aj chceme sa čím skôr dozvedieť nové fakty, preto sú kníhkupectvá plné encyklopédií a ilustrovaných faktografických kníh. Ideálne je, ak sa nové informácie dozvedáme pútavou formou, najlepšie z knihy, ktorá sa nám dobre číta, vtedy si fakty lepšie zapamätáme. To je vhodná parketa pre literatúru faktu. Ako autora i predsedu slovenského Klubu spisovateľov literatúry faktu ma mrzí, že popri hodnotnej literatúre faktu vychádza na Slovensku veľa priemerných kníh tohto žánru. Niektorí autori sa snažia napísať a vydať knihu čím skôr a získať aspoň aký-taký honorár. Neraz sú netrpezliví, s témou sa nevyhrajú, neprežijú, neprecítia ju a bez vnútornej zaangažovanosti chrlia jednu vetu za druhou. Zarážajúce je, že viacerí autori nerobia vlastný výskum, málo chodia do terénu, nevyhľadávajú pamätníkov udalostí, aby dostali informácie, ako sa vraví, z prvej ruky. Takíto autori si myslia, že dobrú knihu literatúry faktu napíšu rovno do počítača, keď sa obklopia dvomi, tromi knihami, pobrázdia po internete a posťahujú, čo sa im hodí. No literatúra faktu nie je o preštylizovaní či prerozprávaní toho, čo napísal niekto iný. Literatúra faktu musí objavovať nové, nepoznané, iba tak rozšíri obzor čitateľa, prinesie mu doposiaľ málo známe alebo celkom neznáme informácie, pomôže mu nájsť súvislosti, zoznámi ho s aktérmi neodhalených udalostí. Žiaľ, toto sa pomaly z našej literatúry faktu vytráca, rovnako ako sa vytráca zo súčasného života cit, z medziľudských vzťahov nezištná pomoc, dobrá rada, spolupatričnosť. Akoby sme sa rútili niekedy ani nevedno kam. A potom stačí jeden neúspech, jedna povodeň, jedno zemetrasenie a všetko je zrazu inak... Literatúra faktu má v porovnaní s inými literárnymi žánrami najbližšie k životu, môže ho spodobiť hneď a teraz, podobne ako reportáž. Preto viacerí dobrí spisovatelia literatúry faktu vzišli z radov novinárov, v redakciách „kalili oceľ“ a získavali spisovateľské ostrohy. Spisovatelia, bývalí novinári, sa odlišujú aj od spisovateľov, ktorí vzišli z radov historikov. Je pravda, že spisovateľ – historik má dobrý základ, vedomosti a skúsenosti s prácou v archíve, ale chýbajú mu túlavé novinárske topánky. Na rozdiel od spisovateľov – novinárov sú spisovatelia – historici naučení väčšinou sedieť v archívoch a spoliehať sa na to, čo „vyňúrajú“ z dokumentov a kníh. Bývalým novinárom nerobí problém vycestovať aj na druhý koniec republiky, len aby získali nejaké nové fakty. Nepodceňujem prácu v archívoch, je to potrebný zdroj informácií pre spisovateľov, ale nie všetko sa nájde v starých dokumentoch a ošúchaných knihách. A aj to, čo je v nich, treba dodatočne preveriť, nemožno všetko brať za bernú mincu. Často veľmi záleží na tom, kto dokumenty získal a ako ich zaarchivoval. Všetky archívne zdroje nemusia byť správne a dôveryhodné, veď aj okrídlená veta hovorí, že víťaz tvorí dejiny... Na Slovensku bolo v minulosti tiež dosť „víťazov“, ktorí hýbali históriou a chceli ju preonačiť. Pred škatuľami plnými materiálov v archívoch treba byť teda obozretný. Postrehnúť nakoľko sú pravdivé dokážeme iba vtedy, ak máme problematiku naštudovanú aj z iných zdrojov. Osobne mám najradšej kombináciu archívneho a terénneho výskumu alebo naopak. Samozrejme, že záleží na téme a spôsobe spracovania, úplne všetko sa nedá nájsť v teréne. Napríklad dokumenty k starším obdobiam by sme tam darmo hľadali, pri nich sme naozaj odkázaní iba na archívy, literatúru a doterajšie výskumy. Pokiaľ sa však dá, mali by sme robiť vlastný výskum, aj za tú cenu, že veľmi nedoplníme známe skutočnosti, ale ak ich obohatíme o vlastné pocity, zážitky a osobitý pohľad, má náš výskum zmysel. V role spisovateľa práve pocitovými skúsenosťami ozvláštnime prácu a dáme jej nový rozmer.
Chodíš priamo do terénu, aby si získal podklady, aby si sa nadýchal atmosféry...
Áno, v čase, keď vo mne drieme téma, ale aj keď dozrieva, veľmi rád chodím do terénu, aby som na vlastné oči videl, vlastnými rukami „ohmatal“ nielen miesta, kde sa udalosť odohrala, ale aby som tam pozbieral, čo sa ešte dá. Zakaždým som nadšený a šťastný, ak stretnem nejakého očitého svedka udalostí, o ktorých píšem. Mám radosť, keď môžem s ním presedieť niekoľko hodín a otvorene sa porozprávať, to sú moje najväčšie spisovateľské úlovky a najsilnejšie osobné zážitky. Dosiaľ sa mi málokedy stalo, že som z terénu nič nedoniesol. Obohatil som sa už aj tým, že som stál na „mieste činu“ a sledoval hoci len oblohu alebo vietor kníšuci stromy. Na „pľac“ prichádzam najradšej v rovnakom ročnom období, ako sa udalosť odohrala. Atmosféra, ovzdušie, fluidum prostredia, to všetko je na nezaplatenie. A potom, keď si sadnem zoči-voči niekomu, kto zažil, videl, či počul to, o čom píšem, ovládne ma priam detektívne napätie. Nie som psychológ, ale pri takýchto stretnutiach dokážem odhadnúť, kedy mi pamätníci hovoria pravdu a kedy si vymýšľajú. Z ich očí, tváre, gest veľa vycítim, aj keď im zlyháva pamäť a začína väčšmi pracovať fantázia. Najlepšie je, ak navštívim čím viac ľudí a môžem porovnávať, doplňovať poznatky, konfrontovať jeden názor s druhým. Netreba zabúdať, že rovnako ako dotyční, aj spisovateľ ide s kožou na trh, aj on sa odhalí v plnej nahote. Neznámi, najmä starší ľudia, sú citliví, hneď zistia, s kým majú dočinenia a podľa toho sa správajú, buď sú prirodzení, alebo sa štylizujú. Na vlastnej koži som si vyskúšal, že ak chcem pri rozhovoroch uspieť, musia mi moji spoločníci uveriť, musím ich presvedčiť, že som nielen dobrý odborník, ale aj človek. Ak sa mi to podarilo, rozhovor bol príjemný a nemal som nikdy pocit strateného času. Práve naopak, odchádzal som spokojný, aj keď neraz unavený, lebo nasávať životné peripetie a osudy druhých, je veľmi vyčerpávajúce. Na jednej strane som bohatší o nové zážitky, ale na druhej strane zaťažený cudzími problémami. Vždy som rád, keď dotyčných čímsi obohatím aj ja, niekedy vedomosťami, inokedy životnými postojmi a názormi alebo aspoň dobrou vôľou porozumieť im, posúdiť ich počínanie, prijať názor, nezainteresovane zhodnotiť situáciu. Viacerí, ktorých som pri písaní kníh spoznal, boli vďační aj za to, že ich niekto vypočul.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
