Nemôžem inak a nemôžem vari ani lepšie, ako začať náš rozhovor spomienkou na Oravu, kde si vyrastala a kde si dospievala. Narodila si sa síce v Martine, ale celé tvoje detstvo a dospievanie sú spojené s Oravou, jej nádhernou prírodou a jej ľuďmi. Preto začnime spomienkami: ako Orava ovplyvnila tvoje detstvo, ako si na Oravu a jej ľudí spomínaš? A najmä: ako Orava vstúpila do tvojej tvorby?
Na Orave som žila s mamou a svojím mladším bratom. Otec žil v Bratislave. Mama bola učiteľka, v Bratislave nechcela učiť, tvrdila, že sú tam rozmaznané deti papalášov, ktoré budú doma žalovať, keď omylom spomenie Pána Boha. Otec bol komerčný právnik. On zase tvrdil, že na Orave nie je preňho primerané zamestnanie. Posadili by ho vraj nanajvýš za priehradku v banke. Na Orave som bola doma a tak trochu aj v Bratislave. Milovala som svojho otca a každú bratislavskú ulicu, po ktorej kráčal. Často sme za ním chodievali. Otec cez dovolenku prichádzal za nami. Robili sme spoločné túry po kopcoch, spávali sme v senníkoch na čečine, strašil nás medveďmi a vlkmi, nádherne sme sa ich báli, hoci som dodnes nijakého nestretla. Obľúbila som si prírodu aj bratislavské ulice. Viac ako slávni oravskí spisovatelia (Hviezdoslav, Kukučín, Jégé) ma očaril môj ujo. Spomínaných spisovateľov sme mali ako povinnú literatúru, takže Kukučína a Jégého som si obľúbila až neskôr. Na Hviezdoslava som si ešte nezvykla. Je to moja chyba. Ujo bol ako postava z rozprávky. Hovoril a robil veci, čo sa vymykali zdravému rozumu. To o ňom tvrdila moja mama. Ja si dodnes myslím, že bol veľmi múdry. Ešte som nevedela poriadne čítať, keď sme sa spolu naučili všetky mená v kalendári od januára po koniec decembra. Viem ich dodnes. Neskôr ma naučil morzeovku, vrstvy Zeme po latinsky, podrobný životopis Piotra Iľjiča Čajkovského po rusky, internacionálu po francúzsky, od neho viem, ako sa meria nadmorská výška, že jedna tetka z našej ulice bola striga a dozvedela som sa ďalšie užitočné veci. Ujo sa stal poštárom, keď ho ako financa pracujúceho v Bratislave vyhodili, lebo strieľal zo Starého mosta na sovietsku loď. Pred basou ho zachránilo tvrdenie, že si myslel, že bola americká. Nosil ťažké bagan
e bez ponožiek, aby, keď si ich vyzuje, sa mu rýchlejšie prevetrali nohy. Keď som bola smutná, rozveselil ma tak, že si vytrhol zub. Môj ujo rozprával a žil ako spisovateľ, aj keď v živote nenapísal ani riadok. Moja povinnosť je to robiť zaňho.
Po maturite v Tvrdošíne si nastúpila pracovať ako robotníčka v Tesle Orava v Nižnej. Čiže máš skúsenosti aj z prostredia robotných ľudí, ktorí neraz autorovi odkrývajú iné a celkom nečakané dimenzie. Aké máš skúsenosti a spomienky na prácu v Tesle, ako si spomínaš na ľudí, s ktorými sa tam pracovala?
Spomienky na prácu v Tesle som opísala v knihe
Dievča a šťastie. Vo fabrike som montovala do televízorov obrazovky. Stála som osem hodín, niekedy aj šestnásť pri výrobnom páse. Počas práce som fetovala. Na stolíku pod mojím nosom bola miska s denaturovaným liehom a druhá s acetónom na umývanie obrazoviek. Z misiek veľkých ako lavór som vdychovala celkom legálne to, čo je dnes zakázané. Ja som musela, ale časy sa zmenili. Dnes to robí mládež dobrovoľne. Moje kolegyne boli ženičky z okolitých dedín. Chodili si do fabriky oddýchnuť. Tam len vŕtali, skrutkovali, prenášali televízory, zatiaľ čo doma ťažko pracovali na poli, starali sa o kopec detí a nechali sa mlátiť opitými manželmi. Pred šichtou si dvíhali blúzky a navzájom si ukazovali modriny. Tie pod okom mali neustále. Keď modrina zozelenela, potom zožltla a chystala sa zmiznúť, objavila sa nová, čerstvá. Keď som nad tým zdesene krútila hlavou, hovorili mi: „Taký je život. Veď to aj ty raz skúsiš.“
Práve v Tesle si sa zoznámila so svojím neskorším manželom Ľubom Feldekom, ktorý tam v tom čase pracoval ako redaktor závodného časopisu. Mohla by si povedať, aké bolo vaše prvé stretnutie? Žijete spolu dlhé roky, máte päť detí... Rád by som počul, ako hodnotíš takéto pevné a spoľahlivé manželstvo? Aké to je – žiť s umelcom, s básnikom? Ako sa vzájomne dopĺňa a podmieňuje vaša tvorba? Pomáhate si?
Môj budúci manžel prišiel na Oravu do vyhnanstva. V ZSSR nepohodlných posielali na Sibír, na Slovensku na Oravu. Feldekov otec bol v base za účasť v protištátnej skupine, Ľubo v tom čase neprešiel previerkami ako redaktor v Mladých letách. Súdruhovia rozhodli, že sa má zblížiť s robotníckou triedou. Ja som bola robotnícka trieda, takže ich príkaz splnil. Ale aby som bola presná, keď sme sa zoznámili, bola som ešte v maturitnom ročníku. Jedného dňa ho poslali z fabriky presviedčať roľníkov v Dolnom Štefanove do JRD. Vtedy mal na návšteve priateľa z Bratislavy, ktorý poznal našu rodinu. Zdalo sa im príjemnejšie prísť k nám na návštevu, ako agitovať do JRD. V Tvrdošíne vystúpili z autobusu, hodinku u nás posedeli a odišli. O desať dní som oslavovala svoje sedemnáste narodeniny. Neviem ako sa to dozvedel, nikto ho nepozval, a prišiel aj s Jánom Johanidesom. V priebehu oslavy ma požiadal o ruku. Pri tejto príležitosti sme si potykali a tykáme si dodnes. Je o sedem rokov starší, mne sedemnásťročnej pripadal ako starší pán. Keďže som bola dcéra učiteľky, naučená starším neodvrávať, s navrhovaným manželstvom som súhlasila. Ako hodnotím naše manželstvo? Sme manželmi sotva päťdesiat rokov a je predčasné sumarizovať. Doteraz to bolo fajn. Manželstvo je aj o prispôsobovaní. Ja mám pocit, že som sa prispôsobovala viac, on si iste myslí opak. Môj muž má rád kaviarne, divadlo, neodmieta pozvania do spoločností, navštevuje rôzne akcie. Ja som si na začiatku manželstva predstavovala, že budeme spolu chodiť do prírody na túry, prespávať v stane a báť sa medveďov a vlkov. Počas svojho manželstva sme prírodu navštívili len raz, aj to v oravskom skanzene. Mne sa tak často na podujatia chodiť nechce. Najradšej som doma v posteli s dobrou knihou, hoci dlhé vyčkávanie naňho aj v pohodlnej posteli ma nenapĺňa šťastím.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
