Vzápätí po skončení Filozofickej fakulty UK v Bratislave (v roku 1972 odbor filozofia a sociológia) si nastúpila pracovať na tú istú katedru filozofie, ktorú si absolvovala – a pôsobíš tam nepretržite až do súčasných dní, hoci teraz už iba externe. Je to vcelku ojedinelý príklad vernosti jednému miestu, jednej „profesii“. Aká bola tvoja motivácia, prečo si chcela študovať sociológiu a filozofiu? Čo ti dalo toto štúdium?
Moja cesta k filozofii nebola priamočiara, predchádzalo jej štúdium matematiky a fyziky, po ňom niekoľko rokov učiteľského pôsobenia na stredných školách, a hoci som oba predmety mala rada, čoskoro som zistila, že som sa v nich tak celkom nenašla. Zdalo sa mi, že nedokážu odpovedať na otázky, ktoré som pokladala za veľmi zaujímavé a dôležité – boli to napríklad otázky ľudskej existencie, jej zmyslu, o mieste indivídua v spoločnosti, smerovanie ľudskej civilizácie... Očakávania, že niekde tie odpovede môžem dostať, ma priviedli k štúdiu filozofie a sociológie. Po absolvovaní som dostala možnosť ostať na katedre filozofie najprv v rámci ašpirantúry (ekvivalent dnešného doktorandského štúdia), vzápätí v pozícii odbornej asistentky. Vzhľadom na predchádzajúce štúdium pôvodnou témou mojej dizertačnej práce boli filozofické problémy fyziky. Mojím školiteľom bol profesor Milan Zigo, popredný odborník na danú oblasť a na dejiny filozofie, zároveň človek so širokým kultúrnym rozhľadom a blízkym vzťahom najmä k literatúre (niekoľko rokov bol členom redakčnej rady Slovenských pohľadov, do ktorých sám prispieval brilantnými analýzami filozofických a literárnych diel). Postupne som sa však preorientovala na teóriu poznania, po nástupe na katedru ma poverili vyučovaním tohto predmetu. Aj tému dizertačnej práce som napokon zamerala na vzťah zmyslového a racionálneho poznania. Som rada, že som na katedre zažila ešte akademika Igora Hrušovského, významnú osobnosť modernej slovenskej filozofie; profesora Jaroslava Martinku, ktorý tam ešte donedávna pôsobil a bol takisto vynikajúci znalec dejín filozofie; či ďalšie popredné osobnosti našej filozofie. Vďaka nim bola katedra – napriek dobe neprajúcej samostatnému tvorivému mysleniu – podnetným prostredím, kde sa veľa diskutovalo, a to nie iba o akademických otázkach filozofie... Zžila som sa s touto katedrou a desaťročia strávené v kruhu jej kolektívu predstavujú pre mňa odborné i osobnostné obohatenie, a samozrejme, práca s mladými ľuďmi zaujímajúcimi sa o filozofiu, napriek tomu, že je namáhavá, neraz vyčerpávajúca, prináša nemálo radosti.
Kým budeme hovoriť o tvojej literárnej činnosti, najmä o próze a poézii, ako aj o tvojich esejach, treba spomenúť že si sa vo svojej vedeckej a pedagogickej práci venovala teórii poznania, medzi iným vzťahu poznania zmyslového a racionálneho, či empirického a teoretického, ako aj vzťahom medzi vedou a umením. V monografickej práci Teória poznania
(1980, 1987) v ktorej si spoluautorka, si rozpracovala spomínané témy, niektorým ďalším si sa venovala v neskorších rokoch. Mohla by si – aspoň stručne – charakterizovať tvoje výsledky v oblasti teórie poznania? Aké je prepojenie medzi vedou a umením, ako jedno ovplyvňuje a podmieňuje druhé?
Po nástupe na katedru som prebrala prednášky a semináre z teórie poznania a v tejto súvislosti som spolupracovala s profesorom Václavom Černíkom a (vtedy ešte) docentom Jozefom Viceníkom z Katedry logiky a metodológie, ktorí práve v tom čase zamýšľali pripraviť monografiu venovanú problematike poznania a mali už aj premyslenú jej predbežnú koncepciu. Bola to pre mňa veľká príležitosť, že ma prizvali k svojmu projektu a zverili mi rozpracovanie niektorých kapitol, ktoré súviseli s témou mojej dizertačnej práce... Pravidelne sme sa stretávali, čítali si vzájomne texty a diskutovali o nich, výsledkom bola knižná publikácia, ktorá mala slúžiť aj ako východisková literatúra pre študentov filozofie. Jedna z kapitol, ktorá pripadla mne, pojednávala o povahe umenia a o jeho vzťahu k vede. Touto prácou sa pre mňa rozšíril zaujímavý a vzhľadom na moju literárnu tvorbu aj osobne blízky priestor teoretického bádania, ku ktorému som už predtým inklinovala a ku ktorému som sa aj v ďalších obdobiach – vždy s trochu inou optikou a s akcentom na iné aspekty problematiky – rada vracala. V priebehu desaťročí tak vznikali viaceré štúdie či kapitoly v kolektívnych monografiách venované porovnávaniu povahy vedeckej a umeleckej tvorby, vzťahu filozofie a literatúry alebo koncepcii umenia vo filozofickom diele Igora Hrušovského. Medzi vedou a umením existujú prepojenia a vzájomné vplyvy vo viacerých rovinách, v tejto súvislosti možno hovoriť o príbuznostiach oboch, ale nesprávne by bolo zanedbávať pritom ich špecifickosť a nezameniteľnosť. Zmeny po roku 1989 priniesli pre moju výskumnú prácu v oblasti teórie poznania nové impulzy, a to prostredníctvom zahraničných filozofických konferencií a vedeckých prác zo sféry bádania, ktorá bola pre mňa dovtedy úplne neznáma – išlo o feministické epistemológie. Sú to epistemologické koncepcie, ktoré pracujú s kategóriou rodu (gender) ako s teoreticko-analytickou kategóriou umožňujúcou uchopiť také roviny a momenty v procese tvorby, zdôvodňovania, overovania či distribuovania (najmä vedeckého) poznania, ktoré sa v tradičných epistemológiách na jednej strane prehliadali alebo vnímali ako nedôležité, na druhej strane sa interpretovali v neprospech a znevýhodňujúc ženský subjekt. V tradičných filozofických koncepciách sa napríklad postuloval základný rozdiel medzi mužmi a ženami aj v tom, že mužom sa jednostranne pripisovala racionalita a ženám emocionalita a zmyslovosť, z čoho sa vyvodzovali závery o vnútornej spätosti mužského subjektu s kultúrou a ženského subjektu s prírodou alebo závery o menších poznávacích schopnostiach žien, o ich biologicky podmienenom, podstatne menšom zástoji v historickej kultúrnej tvorbe. Feministické epistemológie, kritické voči týmto tradičným náhľadom, nanovo uchopujú napríklad problém objektivity a subjektivity poznania (zdôrazňujúc ich vzájomnú prepojenosť, podmienenosť), problém samotného subjektu poznania (akcentujú jeho sociálnu povahu, situovanosť a vzťahovosť), včlenenosť vedy do sociálneho (ekonomického, politického a pod. kontextu), a samozrejme, tematizujú rodové aspekty poznávacích procesov (v najnovších projektoch, na ktorých sa zúčastňujem, je to napríklad na jednej strane skúmanie postavenia žien vo vede u nás, porovnávanie ich kariérnych dráh s dráhami mužov, na druhej strane skúmanie rodovej povahy samej vedy, odkrývanie falošných predstáv o jej – nielen rodovej, ale napríklad aj hodnotovej – neutralite). Toto sú zhruba aj problémové okruhy, na ktoré sa v posledných dvadsiatich rokoch vo svojej vedecko-pedagogickej práci prioritne zameriavam.
Dlhoročné pôsobenie na Katedre filozofie FF UK ti zaiste dáva právo zamyslieť sa nad úrovňou nielen tejto katedry, ale aj školstva ako takého, resp. študentov, s ktorými prichádzaš do styku. Aké sú v tomto ohľade tvoje skúsenosti, tvoje názory?
S generalizovaním na základe čiastkových skúseností je to vždy trochu riskantné, myslím, že práve také priveľmi zovšeobecňujúce tvrdenia založené na posudzovaní kvality vzdelania prostredníctvom istých vybraných (neraz zúžených) kritérií môžu byť značne neobjektívne, také sa však objavujú (a v niektorých médiách s netajenou zlomyseľnosťou šíria) aj v súvislosti s hodnotením nášho školstva či úrovne vzdelávania v celej SR.... Isté je, že prudkým nárastom počtu študentov (ako i počtu univerzít, pričom mnohé nie sú personálne adekvátne pripravené a vypomáhajú si odborníkmi z iných pracovísk, ktorí síce odučia predpísaný počet hodín, no nestávajú sa organickou súčasťou katedry či univerzity, nepodieľajú sa na jej každodennom živote, neprispievajú k vytváraniu jej špecifickej atmosféry...) sa znižuje miera náročnosti. Nazdávam sa, že súčasný systém financovania školstva zohľadňujúci najmä počet študentov neprispieva k zvyšovaniu kvality vzdelávania. Faktom je, že sú prípady málo kompetentných, rýchlo „vyrobených“ docentov či profesorov, následne aj nekvalitných absolventov – najmä na niektorých novoutvorených univerzitách (vedie k tomu najmä potreba získať garantov, čo, ako sa ukazuje, je značne pomýlená predstava o tom, ako zvyšovať úroveň vysokoškolského štúdia...). Na niektorých našich univerzitách pôsobia však aj vynikajúci odborníci a odborníčky či celé vedecko-výskumné tímy, ktoré majú na základe svojej odbornosti prezentovanej na konferenciách i v publikačnej činnosti renomé nielen doma, ale aj v zahraničí. A sú u nás aj školy, ktoré sú porovnateľné s inými vo svete (aj keď nie s tými špičkovými)... Na to treba myslieť, aby sme neupadali (napríklad po zverejnení niektorých „rebríčkov“ uskutočňovaných našimi alebo medzinárodnými agentúrami) do jednostranných negativistických nálad ústiacich do zakomplexovanosti, ale samozrejme, treba myslieť aj na to, ako dlhodobo, premyslene zvyšovať úroveň školstva, ako vytvárať a presadzovať jeho optimálnu koncepciu, ktorá by sa nemala meniť v závislosti od konkrétneho ministra či celej vlády. Tradične sa naše školstvo vyznačovalo solídnou úrovňou, poskytovalo pomerne široký všeobecný rozhľad, nie vždy mu prospeli (a prospievajú) reformy, najmä pokiaľ ide o implantovanie izolovaných, vytrhnutých prvkov z iných (zahraničných) systémov školstva. Istým dôvodom na optimizmus je známy fakt, že naši absolventi sa väčšinou veľmi dobre uplatnia na zahraničných akademických pracoviskách a dosahujú tam výborné výsledky, pravdou však je, že aj vďaka oveľa lepším pracovným podmienkam (a to nielen v prípade neporovnateľne dokonalejšieho prístrojového a materiálneho vybavenia prírodovedných pracovísk).
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
