Vyhľadávanie
V čase, keď vznikal náš prvý rozhovor – a to bolo poriadne dávno! – sme hovorili najmä o tvojej poézii a tvojich vynikajúcich prekladateľských aktivitách. Kde tie lanské snehy sú! Zaiste, o poézii aj o prekladoch budeme v našom rozhovore hovoriť, ale tento dialóg by som chcel začať inou témou, možno neveľmi príjemnou. Mám na mysli tvoje rozhodnutie odísť z Bratislavy do Prahy, zo Slovenskej republiky do Českej republiky, po tom, ako si sa dostal do sporu s prekladateľom, spisovateľom a vtedy už politickým činovníkom Dušanom Slobodníkom. Nejde ani tak o politické a ľudské pozadie tohto sporu, ale skôr o tvoje sklamanie, rozhorčenie, trpkosť... z vývoja na Slovensku. Rozhodnutie to iste nebolo ľahké. Mohol by si podrobnejšie povedať, prečo si sa rozhodol „emigrovať“ zo Slovenska, aké si mal dôvody?
Nijaké. Jednoducho som to urobil. A zase som sa vrátil – miesto slovenského spisovateľa môže byť ťažko niekde inde ako na Slovensku. Vtedy, keď som to (v roku 1995) urobil, som to urobil možno hlavne zo zvedavosti, aké pocity mal môj otec, keď si v roku 1962 pobalil kufre a chcel urobiť to isté, ale zabránila mu v tom smrť. Zomrel 30. decembra 1962, 56-ročný, dorazilo ho väzenie – bol jedným z obžalovaných v žilinskom lekárskom procese s protištátnou skupinou Kauzál a spol. Zhodou okolností v čase vzniku tohto rozhovoru (október 2010, pozn. aut.) si pripomíname 50. výročie toho procesu.
Žiada sa mi povedať, že vždy si bol rebel, aj keď nie legendárny „rebel bez príčiny“ Jamesa Deana, resp. Arthura Millera a Eliu Kazana. Príčina na rebéliu tu vždy bola... k tomu sa ešte vrátime. Ale sympatická a nesmierne odvážna bola tvoja novembrová rebélia roku 1989. Vtedy si sa jednoznačne postavil na stranu tých, ktorí žiadali zmenu režimu, bol si nekompromisným iniciátorom týchto zmien. Nech si kto chce hovorí čo chce, vtedy to bola obrovská občianska odvaha, doslova si niesol kožu na trh, ktovie, možno si riskoval aj život. Ako sa vraví, nesedel si za pecou ako množstvo neskorších politikov... Vráťme sa teraz v čase späť do toho napätého obdobia: ako si sa zapojil do hnutia Verejnosť proti násiliu, ako vnímaš to obdobie a tvoju úlohu v ňom?
Neuviazol som v spomienkach na nežnú revolúciu, našťastie ma stále baví práca, takže na nejaké uviaznutie v spomienkach ani nemám čas. A už vonkoncom nemám sklon k hrdinským spomienkam. Mohlo sa síce v tom Novembri ´89 prihodiť aj niečo tragické – ale vtedy by sa to prihodilo každému, nielen vépéenkárom, ale aj Dubčekovi, a nielen ľuďom na tribúnach, ale aj a hlavne ľuďom na námestiach. Keď na stranu nežnej revolúcie prebehlo niekoľko redaktorov Pravdy (Áč, Polakovič, Valo, Janík), rozprávali, že po chodbách redakcie Pravdy chodí akýsi fanatik a vykrikuje čosi o potkanoch, ktoré prvé opúšťajú loď a o tom, že treba vydržať – o chvíľu to vraj prevalcujú tanky. Ale nestalo sa to. Takže kto má nárok na to, aby dramatizoval spomienky na nežnú revolúciu? Iba ak pozostalí Viliama Šalgoviča. Objektívne najtragickejším okamihom tých dní bola totiž jeho samovražda. Ak jeho jedinou chybou bolo, že prikázal rozsvietiť svetlá na letisku, keď v auguste 1968 prilietali ruské lietadlá, tak taký krutý trest sám od seba si nezaslúžil. Čo sa mňa týka, nikdy som nemal nijaký talent na politickú kariéru, a načo by mi aj bol, keď som mal iný? Moja účasť v nežnej revolúcii bola iba krátkym výletom do politiky, podobným tomu krátkemu výletu do Prahy. Ale, pravdaže, aj na taký krátky výlet musí byť človek trochu pripravený. Niektorí ľudia vtedy hovorili, že hnutie Verejnosť proti násiliu vytvorili tí, čo dobehli prví na tribúny. Vtipné to možno je, no nie je to presné. Tí, čo dobehli prví na tribúny, tam dobehli prví preto, že už predtým boli rozbehnutí.
Aj ty si bol už predtým rozbehnutý?
Asi hej. Len keď to vezmem od roku 1987 – v roku 1987 mi zastavili a zlikvidovali už vytlačenú básnickú zbierku Plakať je krásne vo vydavateľstve Smena. (Po Novembri ju rýchlo vydali s vročením 1990, ale to bola kamufláž, pôvodné vydanie vyšlo s vročením 1987, a preto v bibliografických textoch uvádzam vždy obidve vročenia.) V tom istom roku 1987 som sa pokúsil vydať spolu s Milanom Tokárom antológiu ruskej perestrojkovej poézie Aktívne svedomie. Už vydanú knihu zhabala Štátna bezpečnosť, do predaja sa dostalo len pár kusov. Zastavili aj reláciu o tej knihe, ktorú so mnou nakrútila Slovenská televízia v mládežníckom klube v Dubnici. Televízneho dramaturga Milana Ježíka za to potrestali. Protestoval som písomne proti jeho potrestaniu, neodpovedali mi. Naopak. Ešte potrestali mňa, nemohol som sa už viac objaviť v televízii. V tom istom roku 1987 som vystúpil na zjazde Československého zväzu spisovateľov, kde som žiadal definitívne zrušenie karantény, v ktorej režim držal zakázaných spisovateľov a s ktorou sme bojovali a postupne sme ju decimovali už osemnásť rokov. Na protest proti môjmu vystúpeniu opustil predsednícky stôl zjazdu ideologický tajomník ÚV KSS a čakali ma ďalšie zákazy. Vystúpil som na diskusii Literárneho týždenníka o federácii, nazval som ju kabinetnou a august 1968 neprimeraným zásahom – a nesmel som už publikovať ani v Literárnom týždenníku, hoci som bol v jeho redakčnej rade. Nová scéna chcela uviesť v roku 1988 moju hru Umenie neodísť – pre negatívny posudok sa ešte na generálke nevedelo, či bude premiéra. Napokon hru povolil človek, ktorého poslali na preberačku a ktorý vzal celú zodpovednosť na seba – škoda, že som si nezapamätal jeho meno, zaslúžil by si, aby som ho tu uviedol. Zodpovednosť za povolenie premiéry ďalšej mojej hry Skúška v SND vzal na seba „preberač” Socha. Samozrejme, tie premiéry by neboli možné bez ochoty riskovať, ktorú prejavili riaditelia divadiel – Podmaka na Novej scéne a Petrovický v SND. (Takto slušní ľudia na Slovensku pripravovali pôdu pre nežnú revolúciu – a nemuseli to byť len disidenti.) Ešte v novembri 1988 som sa zúčastnil na okrúhlom stole časopisu Voprosy literatury a požadoval som tam rehabilitáciu Alexandra Dubčeka. (Dubček sa potom na moje vystúpenie odvolával v otvorenom liste Miroslavovi Štěpánovi.) Založili sme Kruh priateľov českej kultúry, predsedom bol profesor Miloš Tomčík, a v klubovej rade sme boli Albín Brunovský, Štefan Svetko a ja. Cez tento klub išli na Slovensko veci zakázané v Čechách. Divadelné predstavenia, výstavy, prednášky. Pod firmou KPČK sa dokonca hrala v Bratislave aj Havlova hra (aj keď nie pod Havlovým menom). A keď – pre Bratislavu nahlas – vyhodili zo zamestnania Laca Snopka, vzali sme si ho do KPČK za tajomníka. V januári a februári 1989 som protestoval proti väzneniu Václava Havla, a v júni 1989 proti masakre na Námestí nebeského pokoja v Pekingu. Bol som aj jedným zo zakladajúcich členov slovenského PEN-klubu – vznikol takisto ešte za socializmu. Zorganizovali sme (ja, Pavel Vilikovský a Andrej Ferko) protestnú akciu proti procesu s Bratislavskou päťkou. Jedným zo signatárov bol aj Miloš Žiak, ktorý to navrhol rozšíriť aj o protest proti väzneniu redaktorov Lidových novín. O všetkých týchto protestoch informoval zahraničný rozhlas. Keď sa nedalo o tom písať na Slovensku, pašoval som tie texty do Budapešti, vychádzali v časopisoch Hitel a Kapu. Áno, bol som členom strany, ale bol som už za všetky tieto svoje aktivity (aj za iné, na ktoré si teraz nespomeniem) navrhnutý na vylúčenie. ÚV KSS to dal príkazom ZO KSS vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. (Hoci som odtiaľ viac-menej nútene odišiel na voľnú nohu už v roku 1986, zostával som v ich ZO.) A prečo ma nevyhodili? Vymenili sme si o tom, už po novembri 1989, s Janom Štrasserom listy. Jano mi napísal, že dostali do výboru ZO KSS ten príkaz, ale on, Ivan Štrpka a Jano Zambor sa postavili proti môjmu vylúčeniu a odmietli príkaz splniť. Odpísal som mu: „Tak mi treba, zaslúžil som si to. Za to, že som tam vstúpil, ste ma potrestali tým, že ste ma nevylúčili.” 21. novembra 1989 v Umeleckej besede a 22. novembra na prvej novembrovej tribúne som potom vystúpil s výzvou, aby sa KSČ vzdala mocenského monopolu. Bol som prvý, kto to verejne požadoval, obletelo to celú republiku, možno aj svet. Takže, aké „prví dobehli”? S takým rozbehom sa nedalo nedobehnúť prvý. Lenže vieme, ako to chodí, už dvadsať rokov každý na každého vyťahuje len zlé a dobré sa zamlčuje. Kto nechce, aby boli dobré veci o ňom zamlčané, musí ich o sebe povedať sám, ako ja teraz. Ale to som sa len tak starecky rozrozprával – pôvodne som sa chcel len poďakovať. Ty si bol totiž prvým ponovembrovým šéfredaktorom Literárneho týždenníka, za tvojej éry bol najlepší. Usiloval si sa tam publikovať hneď po novembri práve tie veci, ktoré nemohli vyjsť pred novembrom, spomínam si, ako si ma prekvapil tým, že si uverejnil môj protest proti väzneniu Václava Havla aj protest proti masakre na Námestí nebeského pokoja. Poďakoval som sa ti vtedy za to vôbec? Aspoň dodatočne: vďaka.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
