Vari ani nie je možné začať tento rozhovor inak ako témou boľavou, nezahojenou a ustavične prítomnou vo vedomí človeka i ľudí, jedinca i spoločnosti: o represiách v päťdesiatych rokoch. O týchto časoch sa veľa popísalo, veľa diskutovalo, vznikli filmy, knihy, eseje, články, rozhovory – no nič nenahradí trpkú ľudskú skúsenosť, osobnú bolesť, beznádej. Tebe sa to prihodilo: v roku 1953 ťa obvinili z protištátnej činnosti, a hoci si bol iba študent trenčianskeho gymnázia, odsúdili ťa na osemnásť rokov väzenia! Prepustili ťa po siedmich rokoch na základe amnestie v roku 1960. Chcel by som ťa teda požiadať, aby si sa v spomienkach vrátil do tamtých smutných čias, aj keď si o tom hovoril veľakrát... Aký bol „dôvod“, pre ktorý ťa obvinili a potom odsúdili? Čo ti zostalo v pamäti z väzenia v jáchymovských baniach? Akých si tam spoznal ľudí? Aké je pre teba – ale aj, a najmä, pre mladú generáciu, poučenie z toho obdobia?
Priznám sa, že nerád spomínam na túto moju životnú etapu, napriek tomu sa nevyhýbam rozhovorom na túto tému. Je to čosi ako pohľad z výšky, pri ktorom sa človeku zatočí hlava. Nevieš, či ustojíš svoj vlastný pohľad na vlastnú biedu a zároveň sa z nej chceš vyzliecť ako z tesnej košele, ktorej sa chceš definitívne zbaviť. A pri tom vyzliekaní zistíš, že ti to oblečenie prirástlo k telu. Na samom počiatku môjho „protištátneho“ pôsobenia bola skautská organizácia Junák. Skautom som sa stal niekedy po druhej svetovej vojne, asi v roku 1946. Veľa som si však skautingu neužil. Spomínam si na stráženie Božieho hrobu počas Veľkej noci a na jedno prázdninové táborenie v neďalekom lese. Po zrušení, vlastne zákaze Junáka pre jeho imperialistický triedny pôvod, náš oddielový vodca rozhodol, že budeme pôsobiť ilegálne. Roky 1949/50 boli priam nabité udalosťami, proti ktorým sa muselo nejakým spôsobom protestovať. Býval som na dedine, moji rodičia boli katolíci, dediny v tom čase žili Katolíckou akciou, veriaci strážili fary a kňazov pred zatknutím, biskupi sa ocitli pred súdom. Mal som pätnásť rokov, keď som držal v ruke prvý tzv. protištátny leták. Spomínam si na jeho insitný text: Panenka Mária ochraňuj nás pred komunizmom. Neskôr boli ďalšie letáky, v jednom bola napr. výzva k žandárom, aby neposlúchali vrchnosť. Potom k roľníkom, aby nevstupovali do JRD. Atď. Tie letáky som nevyrábal ja, rozširoval som ich vo vlaku alebo na železničnej stanici, zakaždým smiešne množstvo, možno 10 – 15 ks. Posledný leták, ktorý som v r. 1953 držal v ruke a rozširoval, bola karikatúra Stalina a Gottwalda, ako sa smažia v pekle. Insitná, bez štipky umeleckej ambície, aj bez štipky úcty k dvom zomrelým štátnikom. Už som naň zabudol, keď mi ho v decembri 1953 pripomenula Štátna bezpečnosť. A v auguste 1954 na súdnom pojednávaní som zistil, že v prípade nie sme zainteresovaní len my – skauti –, ale aj starší občania Dobrej. Malý syn jedného z obžalovaných (asi piatak) týždeň pred Vianocami doniesol leták do školy a pán učiteľ sa zrejme zľakol a vec oznámil bezpečnosti. Náš domček z karát spadol a my sme sa ocitli v komfortnejšom bývaní vo „Februárke“ v Bratislave. O komforte hovorím preto, lebo väčšina obžalovaných (vrátane mňa) pochádzala z chudobných pomerov, sprchu alebo splachovacie WC dovtedy zažili iba v továrňach, v ktorých boli zamestnaní, a ja v škole. „Februárka“ však na rozdiel napr. od Ilavy alebo Leopoldova bola v tomto smere vybavená na úrovni doby. Vo „Februárke“ sme na samotkách pobudli do konca júla. Jún a júl 1954 boli vyplnené učením sa odpovedí na otázky vyšetrovateľov. Asi týždeň pred procesom (11. – 13 augusta 1954 v Justičnom paláci) ma navštívili predseda súdu Uhrín a prokurátor Winter a oznámili mi, že som obžalovaný z velezrady. Pravdupovediac – slovo velezrada mi nič nehovorilo, pokým mi advokát ex offo (prišiel o deň alebo dva neskôr) nepovedal, že ten paragraf znamená minimálny trest desať rokov a maximálny – šibenicu. To ma, priznám sa, vystrašilo. Obžalobu mi však nedoručili, nemal som k dispozícii ani papier a ceruzku, aby som mohol spísať nejakú svoju obranu. Tak som sa odovzdal do vôle Božej. Poznamenávam, že triedny profil zaistených bol takmer ideálny. Výnimkou bol šesťhektárový roľník, ktorého súdili ako kulaka, ostatní boli robotníci, jeden železničiar – posunovač a mládež zložená z vyučených zámočníkov a elektrikárov a dvoch študentov.
Znie to priam neuveriteľne, ale ani v tých najťažších podmienkach vo väzení si neprestal tvoriť, resp. aj z tohto chmúrneho prostredia si prijímal podnety a čerpal inšpiráciu. Kniha Zvony a hroby: príbehy z prítmia vyšla až v roku 2000 a je v nej aj báseň, ktorá evokuje atmosféru z väzenia a je odrazom tvojho vnútorného sveta, aj tvojho rozpoloženia – no zároveň aj viery v Boha, ktorá dáva silu prežiť.
NEODOSLANÝ LIST
Sám s vlastným krížom v chladnej cele
a preďaleko od neba,
písal som domov: Mám sa skvele
a ničoho mi netreba.
Keďže ma strážia stráže bdelé,
nemusím sa báť o seba.
Viem, že to boží mlyn ma melie
a premieňa ma na chleba.
Horúčka, čo mi blčí v tele,
je zase božská pahreba,
aj štyri steny čisto biele
tým čistým Boha velebia.
Naozaj, mama. Mám sa skvele,
len je mi smutno bez teba.
Aj z tejto básne je zrejmé, že v tebe žil básnik, aj keď vtedy asi len živoril a tvoj talent sa mohol rozvinúť až po návrate z väzenia. Mohol by si povedať, či si myslel na poéziu aj vo väzení, či si veril, či si dúfal, že raz budeš básnikom, spisovateľom, či si aj v Jáchymove tvoril? Pomáhala ti myšlienka na poéziu, na umenie, na kultúru prežiť?
V tej básni je naozaj cítiť moje vnútorné rozpoloženie. Samotka je ideálny priestor pre meditáciu, ale túto jej vlastnosť som mohol využívať až po niekoľkých mesiacoch. Spočiatku to bola trýzeň, denné a nočné výsluchy, chodenie od okna k dverám a späť, pretože posadiť sa smieš len ráno, na obed a večer, aj to len na čas potrebný na zjedenie raňajok, obeda a večere. Posteľ, stolík, sedačka sú počas dňa zámkom pripútané k tým „čisto bielym“ stenám. A tak chodíš a chodíš a chodíš... prakticky od šiestej ráno do 22. hodiny večer, keď ti prídu odomknúť posteľ. Pravdepodobne v tých začiatkoch som na poéziu nemyslel. Ani na seba ako na básnika. Veď som dovtedy napísal len zopár básničiek, niektoré z nich mi uverejnila vtedajšia Smena, poslednú až po mojom zatknutí. Bol som doslova začínajúci básnik. Pomohlo mi to akurát k tomu, že po maturite (v júni 1953) som bol prijatý na Filozofickú fakultu UK, odbor slovenčina – ruština. Stretla sa nás tam vtedy dobrá partia: P. Čačko, H. Pifko, J. Čomaj, M. Nadubinský, B. Trnavec, I. Izakovič, A. Kráľ, nejaké dievčatá, ktorých mená si nepamätám (okrem B. Vilikovskej). Stihol som urobiť akurát nejaký zápočet, keď som – ako napísal Tóno Srholec – „...namiesto štúdia umenia básnického bol odsúdený na dlhé roky do prostredia baníckeho...“ K poézii ma vrátil Lermontov. Totiž v tom medziobdobí, keď sa skončilo vyšetrovanie a pripravoval sa proces, nejaký väzenský knihovník núkal vyšetrovancom knihy. Bol medzi nimi aj Lermontov v preklade Z. Jesenskej, nejaká zbierka P. Horova, spisy K. Gottwalda, Lenin (Čo robiť?). Všetko som prečítal, aj Gottwaldove spisy, Lermontova a Horova som sa učil naspamäť. To bola pre mňa zázračná posila, balzam na doráňanú dušu. Na Jáchymovsku som sa fyzicky ako-tak postavil na nohy, pomohli mi k tomu spoluväzni, starí mukli, ktorí dostávali vreckové a z neho si mohli prikúpiť čo to na prilepšenie k strave – salámu, slaninu, sušienky a pod. Po rok trvajúcom pobyte vo väzniciach v Bratislave a v Prahe (Pankrác) som vážil približne 55 kg, a teraz choď na dobývku a vŕtaj ťažkou vítkovickou vŕtačkou do kameňa a vyslobodzuj z jeho objatia čistulinký smolinec, aby bolo čím platiť osloboditeľom za oslobodenie. Poézia bola v nedohľadne, na tej dobývke som si prvýkrát pomyslel, že osemnásť rokov, na ktoré som bol odsúdený, v tom prostredí a pri tej drine nemám šancu prežiť a dožiť sa slobody. Ale opäť aj tam sa Poézii podarilo osloviť ma skrze priateľov Vratislava Vaňouska, Ladislava Jehličku, Emana Zábranu, Jindru Kříža a i. Boli to, až na Vaňouska, starší páni, Jehlička bol, tuším, redaktor (Nakladateľstvo Vyšehrad), Vaňousek zasa neskončený dramaturg, Eman Zábrana (otec básnika a prekladateľa Jana Zábranu) učiteľ, Jindra Kříž kníhkupec v Hradci Králové. Vďaka nim som sa trochu zorientoval v českej literatúre, v poézii zvlášť. Náš tábor sa volal Vojna, bol na Příbramsku, s Jehličkom, Křížom a Zábranom som býval v jednej izbe, spomínal som na nich v eseji Všetci moji otcovia. V tábore nebolo jednoduché niečo napísať, v každej izbe bol bonzák, ktorý číhal na každé podozrivé konanie politických väzňov. Tak napríklad, čítal som Rollandovho
Jána Krištofa a robil som si z neho výpisky. Zošitok s výpiskami som schovával pod slamník. Pri najbližšom „filcungu“ mi ho zhabali a viac som ho nevidel. Vaňousek, ktorý bol pracovne zaradený na „budovanie“ (mukli stavali v meste Příbram banícke sídlisko, kultúrny dom, bývanie pre bacharov a pod.), napísal zbierku básni, nabádal aj mňa, aby som niečo napísal. Tak som sa o to pokúsil. Tiež som napísal zbieročku, ktorú som pomenoval
Akvárium. Nepamätám si z nej ani jeden verš, nieto báseň. V bani sme pracovali spolu s civilnými zamestnancami, niektorí z nich boli našimi sympatizantmi, pomáhali nám „načierno“ skontaktovať sa s rodinou, sprostredkúvali zasielanie kníh a časopisov (napr. Světovou literaturu), ktoré sme potom prepašovali do tábora, naše písomnosti (listy, zápisky) vynášali von a odosielali rodinám alebo známym. Tak som sa i ja po civilnom zamestnancovi pokúsil odoslať spomínaný opus na adresu strýkových svokrovcov. Až po amnestii v roku 1960 som si cestou domov odskočil do Hostomíc pod Brdami k strýkovým svokrovcom, a tam som zistil, že nijakú zásielku odo mňa nedostali... Žiadna škoda. Nebola to nijaká veľbáseň.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
