Vyhľadávanie
,,Ivana Koleniča veru nemožno porovnávať so žiadnym iným básnikom! Zameniť ho či nebodaj spájať jeho básnenie s tvorbou akejkoľvek literárnej skupiny, generácie – škatuľkovať a hermeticky ho stláčať, by bolo priam hriešne! Kolenič je na výsosť jedinečný, jeho poetika je pravá a poctivá. Poctivá je i jeho faloš a škodoradostné úškrny, ktorými nás častuje v nie jednej básni, a jeho výraz neraz zachádza pod kožu a ďalej. Môže si dovoliť všetko, lebo je básnik – tak to i sám tvrdí a zdá sa, inak to ani byť nemôže. V básni sa striedavo ukrýva za mäkké metafory; raz je nežný lyrik, romantický spevák milostných elégií, inokedy vyskočí spoza svojho úkrytu a vystrája ako šašo, komediant. Potom sa halí do hábov tajomna, noci a hriechu, je majstrom trýznivých slovných eskalácií, nešťastných pádov, krvavých lások a mučivých zvestovaní... Ivan Kolenič je básnik, ktorého verše pália a uzdravujú. Čítať ich je takisto nebezpečné, ako všetky tie sonety prežiť na vlastnej koži. Jeho výzva je jasná: ,Ber, alebo zdochni v objatí Krásy!'...“
(Marián Grupač in: Slovenské pohľady 2/2005)
Ivan Kolenič sa narodil 22. januára 1965 vo Zvolene. Napísal a vydal osem kníh básní, ale píše takisto prózu.
Poézia: Prinesené búrkou (1986), Rock and roll (1990), Pôvabné hry aristokracie (1991), Slasti anarchie (1993), Korienky neviditeľnosti (1994), Nespíš a nežne zapieraš (1997), Na výslní (2003), Putovný blázinec (2004)
Próza: Mlčať (1992), Porušenie raja (1993), Ako z cigariet dym (1996, 2004), Jeden úsmev stačí (1999), Daj zbohom básneniu (2004).
* Ahoj, bráško! Teba aj vidieť? Tuto v Pohľadoch píšu, že čupíš vo veršoch a čakáš na svoju ďalšiu korisť. Dovolíš? Aha, tu, po brade ti steká med, na ktorý sa lepí žeravý popol. Aspoň Marián Grupač v Pohľadoch to tvrdí... Aký je to pocit – stávať sa legendou v takom ešte mladom veku, rásť si priam pred očami?
– Normálny človek by rád odpovedal na normálne otázky, a tu zrazu Moravčíkove poézie... Čo sa dá odpovedať kamošovi na také otázky, na ktoré dávno pozná odpoveď? Bolo by fajn, keby so mnou robila rozhovor nejaká mladá babuľa, ktorá ma nikdy nevidela. Možno by som sa odviazal. Moravčík vie o mne všetko a šantí... Že: po brade ti steká med. No čo som lezúň? A ďalej: lepí sa žeravý popol. Čo si sa ma vlastne chcel, bráško, opýtať? Lebo ja na legendy neverím...
* Možno veľa chvál na tvoje šoumenské triky a kúzla je aj na škodu. Skrývaš sa za ornament, fičúrsku parádičku, aby si zakryl holú hanbu nášho, tvojho pa-života? Už si zažil výčitku, že robíš umenie pre umenie? ,,Človek žasne, aké je to dokonalé, krásne, ale keď to dlho čítaš, už ťa to začína nudiť. Aj krásy sa dá prejesť.“ (Slová prísnej čitateľky, mojej manželky.) Nemáš z toho strach? Zunujú sa tie dervišské tanečky, pózy, šoky, prekvapká, kopance do gulí, krv a bitie, žlč... Nie je to všetko len nádherné ondulovanie vzduchu, horror vacui, strach z prázdna? A čo druhý plán, širší, hlbší?
– Nazvime tento rozhovor najúprimnejšie, ako sa dá: obhajoba bláznova... Budem hovoriť, ako sa mi chce. Toto nie je otázka, ale esej. Zdrbeš ma v niekoľkých brilantných vetách a potom chceš, aby som bol kráľ! A aby bolo jasné: neskrývam sa za ornament, Štefan, žijem krutý život s ,,parádičkami", žijem asi ináč ako iní ľudia, aj tebe je to čudné, to moje samotárstvo, ale no a čo? Všetci máme svoju čiaru, svoje dokonanie. Nech ma tvoja žena nekára za dokonalosť a krásu... Ako je to možné? Ženám sa predsa páči dokonalosť a krása... Zuza, Pištova žena krásna, odpusť mi, že ťa krásou nudím... A čo mi to vyčítaš, ty buázne, že nemám širší záber, či čo? Naopak! Mám ten najširší záber, ten jediný ľudský: vždy budem písať o láske, o ľuďoch na okraji, o vesmíre a o tebe... Alebo by si chcel, aby som sa vŕtal vo filozofiách mŕtvolných? O veciach, ktoré už zajtra vezme čert?
* Aký je tvoj vzťah k tradícii? K barbarom? Bol to len mladistvý omyl, alebo ti to zastrešenie niečo aj dalo? Prečo ten osteň ostentatívnosti, ako sa dnes tomu zaškatuľkovaniu brániš?
– Nikdy som nebol barbar. Už sa mi to nechce vysvetľovať, som na to alergický. Hlúpe nedorozumenie. Priradili ma k sebe proti mojej vôli. Prečo by som mal byť s niekým a kvôli niečomu, keď sa aj tak celý život cítim strašne sám? Dvaja ľudia nemôžu žiť ten istý život, môžu sa len priblížiť... K barbarom som sa priblížil a nechali vo mne iba smútok. Milovať ľudí je strašne ťažké, najmä ak vieš, že nemáš inú možnosť. Ak chceš, budem barbar, gašpar, solídny intelektuál, maród, zúfalec, hrdina, ak sa ti to páči, prečo nie?
(Mám teraz dobrú frajerku, porozprávam ti...)
* Hráš sólo ako džezmen. Sám!!! Z toho tá vesmírna úzkosť? Odhodlanie žiť bez barličiek – manželstva, rodiny, skupiny, národa...
– Milujem svoj národ, milujem svoju rodinu, milujem všetky komické skupiny, milujem manželstvá, ktoré sú za mnou, hoci bez prísahy pred oltárom...
* Vraj si len imidžista. ,,Veď aj Andy Turan pekne píše, aj Jano Litvák – vypracovali sa k dokonalosti, a je to prázdne. Pripomína mi to vzlety českého básnika Mílu Topinku, čo sa dal vyvážať nad oblaky, aby mal vôbec nejaké pocity, vzruchy, aby vôbec mohol písať básne... Akoby realita bola nič, vzduch.“ Naposledy Topinka vydal knižku s reálnou dierou uprostred, provokuje úboho ako u nás Zbruž...
– Ako myslíš...
* Žiješ výstredne, celý divý, jurodivý, súdiac už z tvojich knižiek. Ako to, že si ešte živý?! Stojí za to len to, čo stojí na britve, na špici, na krvi, na zničení...?
– Samozrejme, áno, áno, stojí za to len TO, čo stojí na britve. Na zničení, no a čo? Chcem sa dotýkať nesmiernych vecí, tých naj... naj... naj...! Nezáleží mi tak na mojom živote, skôr na tom, ako ho premrhať... Až do zničenia, áno, áno, pretože víťaz berie všetko.
* Draho by ťa kúpil, kto ťa nepozná. Viem, že si potmehúd a na mnohé strašidelnosti a vášne sa len hráš. No aj tak – necítiš sa už uhororovaný? Svet ti predsa radí: Daj zbohom básneniu... Raz sa mi zdá, že ideš proti celej spoločnosti, ľudstvu, inokedy je to len noblesné duchaplnčenie a kvetinkovanie, čo ti slina na jazyk priniesla. Čo to má znamenať: ,,V kufri mám uložený mrazený bicykel“ ? Mne to už zaváňa nadrealizmom, Fabrym a svojvoľnosťami nezmyselných párení perál s koninami...
– Tak na čo mám odpovedať? Či píšem koniny, alebo či ma je draho kúpiť? A ja sa na nič nehrám, to k tej úprimnosti. Že dovádzam veci do krajnosti? Až do krvi? Ako inak by som spoznal, o čom je svet? Polovičaté veci? Len tak sa hrať na zomieranie? Nie! Už päť rokov ma po jednom úraze v jednom kuse bolí hlava, myslíš si, že mám ľahký život? Ale čo je to oproti cunami...? Skrátka a dobre, som nadrealista!
* Veselo si tancuješ na hrane rozkývaných javov, situácií, o podstate nič, o názore; písanie i láska – všetko plynie len ako z cigarety dym... Tie lkania a výlevy o sladkej slanej štrbinke, to píše každý a nikto z toho nevybočí. (,,Všetko samé duchamornosti, beznádej, a nikto nepíše, čo s tým.“)
Štefan Moravčík:
BEZNÁDEJ
Veselo si tancujem
na hrane rozkývaných javov,
situácií – o podstate nič!
Písanie i láska – všetko plynie len ako z cigarety dym...
Tie lkania a výlevy
o sladkej, slanej štrbinke...
To píše každý, a nikto z toho nevybočí...
Beznádej. A nikto nepíše.
Čo s tým...?
(Prepísal Ivan Kolenič)
* Mne sa páčia tvoje tance-trblietance, vysoký štýl, kde krása klame, vodí za nos, všetko je pri nej dovolené. U teba aj tŕň je ruža. Všetko vyhladíš do prejemnenosti, mágie, nevysvetliteľna, do ničoho (spoločensky boľavého, zlého) nezabŕdneš. Si ako krasokorčuliar, samé parády a parádičky, stále nové a stále tie isté piruety vábenia a mučenia, erotiky a rebelstva. A čo keď vystrieľajú tvoje hormóny pušný prach, o čom to bude? Necítiš ani za mak zodpovednosť za chod sveta? Stačí len gesto buriča, nespokojenca, nekonvenčného dandyho?
– Áno, pri kráse je všetko dovolené!!! Krása je harmónia a harmónia je logická. Vždy sa nám páči to, čo je logické, logické je pekné, krásne... Je logické milovať ženu, napríklad. Je to logické a krásne. Páčia sa ti moje trblietance a nepáčia sa ti moje ,,dandy". Ako dve struny vedľa seba. Nevyhladzujem, neleštím, ja proste pracujem, je to moja robota a chcem robiť veci okázalé, áno, no a čo? Mám rád vysoký štýl, moja mama mala francúzskych predkov, je katolíčka, bol som vychovaný vo veľkom štýle, v harmónii, v kráse... Chcem to všetko podať ďalej, že na, na, berte si to, ja som gestom burič, nespokojenec, nekonvenčný dandy. Môžete ma odsudzovať, ale ja viem, že moje knihy sa vám páčili...
* Tvoja sebazničujúca poklona Poézii, ktorá nemá u nás (a možno ani nikde na svete) obdobu, je znamenitou esejou, rytierskym gestom, veď slovo, krásna pani literatúra, poézia stráca význam, je úplná popoluška, na potupu svetu, ktorý miluje freudovské márne zlato... celebrity... blondínky a večné detinstvo...
– Potichu a s hanbou sa priznávam: poézia je krásna! A so sebazaprením sľubujem, že napíšem niečo nádherné o vycerených celebritách a najmä o blondínkach, o večnom detinstve, o svojom detinstve, ktoré nemá obdoby, keď verím, že bohatstvo ducha nikdy neskoná... (Píšem krásne lyrické esemesky krásnej žene, t. j. poézia nikdy nestratí význam!)
* Panuje názor, že frajersky si zvládol a používaš remeslo, ale ,,skutek utek“. O lásku sa naozaj netrasieš, keď kočky púšťaš k vode ľahko ako kačky... Alebo chceš, ty, Dávid Koprfíld, majster úniku, preliezač čínskych múrov, kráľ efektov, kúziel a trikov ohúriť a potom ukázať holú riť, chceš nám povedať, že aj teba každá vášeň a rozlúčka ničí, bolí?
– Moje podrezané žily, pokusy o samovraždu, to by dokázal aj Copperfield. Vôbec sa mi nechce odpovedať. Nie že ma bolia rozlúčky, mňa bolí celý môj život. Môj vesmír. Moja duša a môj duch. Veľakrát som miloval a veľakrát som bol milovaný, lenže, ach jaááj, so mnou sa nedá žiť ani bývať. Som asi blázon alebo ignorant. Som sám, cítim sa sám, lenže keby som nehral vabank, nikdy by som si nevšimol tie úchvatné, nepredstaviteľné detaily...
* V poriadku: je to egoistická, sebastredná poézia, kto nemiluje seba, nemiluje nikoho. Koho ty ,,berieš“, uznávaš zo slovenskej a svetovej poézie? Máš tam vzory, blízku dušu, kušu v bušu?
– Dostojevského Zločin a trest a Zápisky z podzemia, Bruno Schulz, Corso, Holan, Sartrov Hnus, Život pred sebou, to napísal Emil Ajar, Faldbakken, Weiner, veľký Márquez, frajer Bukowski, pretože vedel žiť naplno, Miller, Hamsunov Hlad, Zamilovaný blázon od R. Vadima – to je fakt skvelá kniha, Nový zákon, to určite, kvôli láske, Andrej Belyj, Kotik Letajev, niektoré Hrabalove veci, Henri Michaux, môj Minařík, a najmä Mlynárka nemá holubičku! Citujem z pamäti: ,,A co je z tebja? Zvíra preukrutné..."
* Berieš takýto názor na tvoje písanie: ,,Kolobeh Koleniča po krčmách a kočkách, po tých istých uliciach, ale napísané je to excelentne.“ Môže byť?
– Môže byť.
* Páči sa mi Grupačova poklona, že z tvojich veršov až iskry lietajú. Máš za sebou už slušné dielo, už si dosť starý – nešokovala ťa tvoja štyridsiatka? (Kagdá prídet sórok let...) Zatiaľ mi tvoje magické vŕšenia chutia ako šampanské, čo však bude ďalej, po vyprchaní, obliaty stôl, mláčky mlčania, svetabôľ?
– Kogda tibje sorak let, jajcia visjat, chuja net! Skvelý fór. Nikdy som nemal štyridsať. Nikdy som nemal desať, dvadsať, tridsať. Mám pocit, že som stále rovnaký, akoby som mal fakt desať. Telo ide s vekom do hája a chlap by si chcel stavať vláčiky. Ja by som si chcel stavať záhradu, mať veľké kožené čižmy a byť dlho mocný, milovať dievčatá, byť stále na výslní. A radšej už nič nepísať, asi máš pravdu. Aj tak všetci hovoria, že píšem o tom istom. O láske. O slobode. O tom, že žiť sa dá aj inak. A možno sa to dá aj prežiť. Vyskúšajte... Odporúčam... Všetko okrem búšiaceho srdca je márnosť. A ďalej? Čo ďalej? Nestarám sa... Prosím aplauz!!!
* Neláka ťa svet, Paríž, Rím, z ktorého si sa nedávno vrátil? Ako bolo vo Vatikáne? Si jedným z mála básnikov, čo majstrovsky ovládajú a cítia slovenčinu, aj s gramatikou. Kde sa to u teba, vyštudovaného sochára (ŠUP-ka) vzalo? Či ide práve o tvárnu hmotu slova, ktorú modeluješ, ako sám chceš, spoliehajúc sa, že za to môže vlastne ona, ty nič, ty si muzikant...
– Láka ma svet, Paríž, Sejchely, Francúzska Polynézia, hocijaký ostrov. Ale rozprávam po slovensky, čo by som tam robil? Preťahoval černošky, vyrábal kunilingus. Chcem žiť a zostať na Slovensku, medzi rodinou a najkrajšími ženami v galaxii. Chcem im brilantnou slovenčinou, majstrovsky zvládnutou a bez preklepov a gramatických chýb šepotať, že ich chcem dvíhať do neba a pod zem zahrabávať... Že chcem rovnováhu a mier. A nikdy som neurobil nijakú sochu, no teraz, keď mi planéta zoslala kráľovnú, budem smieť konečne maľovať, nepísať, netrýzniť ubolenú hlavu, nevymýšľať, nefabulovať – budem sa škeriť a maľovať úžasné veci. O čom to vlastne hovorím, prepáč, prepáčte, ja nič, ja muzikant...
