Vyhľadávanie
Staré rímske príslovie hovorí: Keď rinčia zbrane, mlčia múzy. Čo sa však vo vojnových časoch dialo s umelcami? Aký bol ich vzťah k vojenskej mašinérii a ako sa do nej zapájali? Aj na tieto otázky hľadá odpovede historik Peter Chorvát. Práve mu vychádza nová kniha Inter arma. Spisovatelia a výtvarníci vo vojenských dejinách Slovenska v rokoch 1848 – 1948 (Bratislava: Vojenský historický ústav, 2019).
Armáda a umenie, je medzi týmito dosť odťažitými oblasťami vôbec nejaký vzťah?
Pre armádu nebol a ani nemohol byť vzťah k výtvarnému umeniu a literatúre dôležitý. Z opačnej perspektívy však armáda a vojna predstavujú látku, ktorá rozhodne má svoj význam pre oba druhy umenia.
Prečo ste si zvolili túto výskumnú tému?
Vždy ma zaujímala. Už ako študent som vojenské osudy niektorých spisovateľov a výtvarníkov registroval. Ako učiteľ som sa opäť s touto problematikou stretával, najmä pri životopisoch autorov. Keď som začal pôsobiť ako historik vo Vojenskom historickom ústave, pri štúdiu dokumentov som občas narazil na známe mená. Zároveň som si vyhľadal ich osobné vojenské spisy. Ale bolo toho stále málo, tak som musel ísť pri štúdiu archívnych materiálov viac do hĺbky, hľadať súvislosti. Tým sa to celé akosi „natiahlo“, čo malo aj pozitívnu stránku. Napríklad sa mi podarilo nadviazať kontakt s príbuznými niektorých umelcov a texty sa aj vďaka tomu stali obsahovo hutnejšími.
Aký bol teda vzťah slovenských umelcov k armáde? Možno o tom povedať čosi všeobecnejšie?
Mal množstvo podôb a nuáns. To isté platí aj o charaktere literárnych a výtvarných diel. Viacerých slovenských spisovateľov a výtvarníkov vojna sprevádzala od narodenia či od útleho detstva. Buď sa už narodili ako „pohrobkovia“ otcov padlých v prvej či druhej svetovej vojne, alebo ich v prvých rokoch života obdobným spôsobom stratili. Za takýchto tragických okolností vyrastali napríklad Dominik Tatarka, Rudolf Fabry, Pavol Horov, František Gibala a ďalší.
Niektorí umelci sa usilovali armáde a vojne včas vyhnúť, ďalší absolvovali „len“ povinnú (prezenčnú) službu, iní zostali slúžiť v armáde dlhšiu dobu. Len ojedinelo sa vydali na dráhu vojaka z povolania dobrovoľne. K ďalšej diferenciácii dochádzalo aj v rámci samotnej armády, pričom boli aj takí umelci, ktorí v tomto špecifickom prostredí nemienili svoje nadanie príliš prejavovať. Ojedinelou výnimkou je napríklad Ľudovít Ilečko, ktorý ako aktívny dôstojník slúžil v rokoch 1939 – 1945. Potom Jozef Gregor Tajovský, ktorý bol ako podplukovník preložený do výslužby v roku 1925, a niektorí ďalší.
Jedna vec je vojna ako téma umeleckého diela, iný problém je samotná tvorba. Ako vôbec armáda využívala špecifické zručnosti umelcov?
Možnosti využitia umelcov boli mnohoraké. Napríklad počas bojov v zložitom teréne, kde nebolo možné kvôli nedostatku času prípadne iným nepriaznivým okolnostiam využívať moderné technológie. Niektorí výtvarní umelci pozorovali a zakresľovali bojové situácie. Išlo výlučne o praktickú, účelovú aktivitu, kde bol dôraz položený na správnu perspektívu, znázornenie detailov a dobrý pozorovací talent. Takéto konkrétne práce realizoval napríklad Košičan Elemír Halász-Hradil (člen Umeleckej skupiny Vojnového tlačového stanu) počas 1. svetovej vojny alebo príslušník 1. československého armádneho zboru v ZSSR Karol Drexler počas 2. svetovej vojny. Spisovatelia sa zas využívali napríklad ako redaktori.
Umelci sa zväčša považujú za mierumilovných ľudí. Mali sme aj umelcov „militaristov“?
Ja osobne by som nikoho z nich k „militaristom“ nezaradil. Na druhej strane, boli umelci, ktorých priťahovalo vidieť front na vlastné oči. Máme archívne doložené, že viacerí umelci priam dychtili po priamom bojovom zážitku, ktorý by posúval ich emočné vnímanie. Napriek tomu sa spoločnosť díva na týchto ľudí a fakt, že sa pohybovali v operačnom pásme, s akousi ľútosťou a súcitom. Napríklad Mednyánszkeho ani Dilonga nik nenútil pôsobiť na fronte, resp. v jeho blízkosti, no oni sa tam sami žiadali. Najzaujímavejšie príbehy sú spojené s menami tých umelcov, ktorí túto možnosť výberu nemali (R. Jašík, L. Lahola, V. Chmel atď.).
Akú má kniha štruktúru a s osudmi ktorých ďalších umelcov sa na jej stránkach môžeme zoznámiť?
Štruktúra knihy vychádza z najvýznamnejších etáp vojenských dejín Slovenska v rokoch 1848 až 1948. Pri každej z nich som sa snažil predstaviť aspoň dve-tri mená. Snažil som sa o vyvážený pomer medzi výtvarníkmi a spisovateľmi, ale zároveň som musel vychádzať z dostupných materiálov. Viaceré osobnosti boli veľmi lákavé, ale materiál k nim chýbal. Išlo aj o to, aký vzťah mám k týmto osobnostiam ja osobne. Do knihy som tak zaradil tandem sochárov Valéra Vavra a Ladislava Ľ. Polláka, maliara Antona Djuračku, architekta Dušana Jurkoviča… Viacerých ďalších som zaradil do poznámok pod čiarou, hoci by si určite aj oni zaslúžili samostatnú kapitolu.
Peter Chorvát (1977) je historik, autor viacerých odborných publikácií, pracuje vo Vojenskom historickom ústave v Bratislave.
