Režisér, dramaturg, herec a spisovateľ
Laco Kerata (1961) vyštudoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Jeden zo spoluzakladateľov legendárneho divadla Stoka knižne debutoval v roku 1991 zbierkou básní
Hriešny spánok, na konte však má aj divadelné a rozhlasové hry
Večera nad mestom,
Chrobáci v škatuli a
Do teplých krajín, zbierku poviedok
Mám sa… (2004) či román Z
lý herec (2009).
Jeho umelecké „ja“ je doma v rôznych polohách. Laco Kerata sa po románe
Zlý herec vrátil naspäť k poviedkam. Ani v novej zbierke
Malé domov (KK Bagala 2013) nechýba tragikomický akcent, ktorý má jej autor tak rád.
Vaša literárna tvorba je rozmanitá. román, básnické zbierky, poviedky, divadelné i rozhlasové hry… Podľa čoho si vyberáte žáner, do ktorého sa pustíte?
Väčšinou podľa toho, čo sa mi chce v danej chvíli vytvoriť. Niekedy plánujem napísať inscenáciu, inokedy sa celkom spontánne pustím do poviedky. Buď sa teda hrám a hra so slovami ma obohacuje, alebo je to skôr účelové. Takto plánovane a účelovo tvorím aj sitkom pre rozhlas a keď si chcem oddýchnuť, napíšem poviedku.
Najnovšie vám vyšla kniha poviedok Malé domov. Čo vás inšpirovalo k výberu jej názvu?
Jednak futbalový žargón: „malá domov“ sa povie, keď hráč kopne loptu vlastnému brankárovi, aby sa na ihrisku upokojila situácia. Na druhej strane ide prevažne o malé poviedky, väčšinou s témou domova. Táto slovná hračka sa mi zapáčila, lebo z môjho pohľadu vystihuje celú knihu.
V poviedkach ste minimalista. Sú krátke prozaické útvary vašou parketou?
Minimalizmus v rozsahu je mi veľmi blízky. Sadnem si k písaciemu nástroju, zvyčajne je to, samozrejme, počítač, a neviem, čo a koľko idem napísať. Niekedy mám iba názov, jednu vetu alebo prostredie, obraz – starý človek sa díva na svet z balkóna; inokedy vôbec nič a začnem písať… Neustále ma to však podvedome tiahne zachytiť komorné súkromné témy a okolnosti. Aby to nakoniec bolo smutno-smiešne, intímne, aby to „voňalo“ aj archaizmom a evokovalo rozprávkovosť. Mám rád „šľachetnejší“ tón. Manželka vydavateľa nazvala moje poviedky starosvetskými, akoby z prvej republiky.
V textoch Malé domov hojne využívate hyperbolizáciu. Ako samotný autor vníma tento prostriedok/pomôcku?
Hyberbolou sa odrážam od súkromného a komorného prostredia. Cítim to tak, že vďaka nej sa poviedka otvára, stáva sa bunkou celého sveta. Tiež sa mi zdá, že hyperbola je cestou k metafore a každé dobré umelecké dielo musí mať v sebe aj niečo viac ako skutočnosť. Skutočnosť niekedy nestačí na pomenovanie javov, vzťahov, situácií. Hyperboly, metafory, grotesknosť či absurditu využívam nielen v poviedkach. To, že sa v týchto polohách cítim dobre, som zistil ešte v časoch divadla Stoka. Nechceli sme vtedy robiť cudzie texty a začali sme vymýšľať vlastné veci a veľa improvizovať. Prišiel som na to, že ma to veľmi baví.
Vždy ste inklinovali k literárnej tvorbe?
Asi do dvadsiatich ôsmich rokov som ani netušil, že raz budem písať. Chcel som byť hercom. Od siedmej triedy som chodieval do Ludusu, kolegovia si zo mňa vtedy robili žarty, že na herca som príliš malý a možno budem dobrý režisér. A skutočne som už na strednej škole po nociach rád čítal zložité antické hry a teoretické knihy o divadle a umení. Začal som sa teda pripravovať na „prijímačky“ na réžiu, predsa som však skúsil aj herectvo, kam ma, našťastie, neprijali, a tak som nastúpil na réžiu. Bol to výborný krok, lebo práve tam som mal možnosť pozrieť sa na divadlo zo širšieho uhla a vytvoriť si omnoho komplexnejší pohľad na umenie.
Mnohé z postáv v Malé domov zažívajú rozprávkové situácie. jeden sa ocitne v čerešni, druhý vyletí von oknom na rodičovskom združení… Máte rád rozprávky?
Rozprávkovosť a absurdnosť mám v tvorbe veľmi rád. A musím sa predsa pri písaní zabávať aj ja! To platí nielen v literatúre, ale aj v divadle. Divák či čitateľ má právo sa v prvom rade zabaviť a keď v diele nájde niečo hlbšie, je to plus. Tragikomická rovina mi sedí, inšpiráciou sú pre mňa moji obľúbení Čechov, Brautighan či Sloboda.
Kratšie literárne útvary sa otvárajú pohodlnejším čitateľom, pod vašimi poviedkami sa však skrýva viac ako len rýchla zábava…
Prostredníctvom svojich poviedok sa snažím vyjadriť ľudské vzťahy, ktoré majú nekonečne mnoho podôb. Zároveň je v nich čosi stereotypné, pretože, keď človek nemá lásku, jednoducho ochabuje. Nemyslím tým iba romantickú lásku. Človek potrebuje niekoho, kto je naňho dobrý, kto ho pochopí, počúva, má o neho záujem, to je tá najzákladnejšia potreba v našich životoch. Z nej vychádzam. Vzťahy sú pre mňa hlavnou témou a inšpiráciou.
Príbehy v knihe Malé domov charakterizujú otvorené konce. Je to váš spôsob, ako prinútiť čitateľa popremýšľať, alebo ani vy sám neviete, ako to s postavami nakoniec dopadne?
Všetko, čo píšem, odráža moje subjektívne pocity, nesnažím sa nikoho poučovať, ani netvrdím, že mám v rukáve pravdu. Vo všeobecnosti neobľubujem v literatúre definitívne konce, keď sa autor tvári, že práve on na niečo prišiel a on je ten „nad“. Pokiaľ sa, napríklad, na konci filmu nájde vrah a autor zdôvodní jeho zločin tým, že ho v detstve bila mama, príde mi to veľmi zjednodušené a banálne. Veď tak mohol konať preto, že zloba je súčasťou človeka, je v nás prítomná a nemusí mať za sebou vysvetliteľnú genézu. Práve to je na živote zvláštne, hrozné, divné alebo pekné, že si niektoré veci nedokážeme zdôvodniť. Osobne preto svoju tvorbu v akejkoľvek forme považujem za komunikáciu s človekom. Umenie je pre mňa dialóg.
Hovoríte, že vaše umenie je dialóg. K nemu však treba aj zapojenie diváka či čitateľa. Majú oň dnešní ľudia záujem?
Na môj vkus malý. Myslím si, že v 90. rokoch boli ľudia kolegiálnejší, tolerantnejší, otvorenejší v pohľade na svet. Dnešní mladí ľudia sa mi zdajú omnoho prudérnejší. Nedávno som si bol pozrieť predstavenie Lysistraty, v ktorej sú použité aj vulgarizmy, majú tam však svoje opodstatnenie a zmysel. Prekvapilo ma, že práve mladých ľudí to pobúrilo. Neviem, či to spôsobila škola, výchova alebo doba a nechcem z toho mladých ľudí viniť, ale mám pocit, že v pohľade na umenie zaostávame. Keď som v Luduse uvádzal svoju hru Fantázia, zdalo sa mi, že ľudia namiesto toho, aby sa uvoľnili a bavili, pristupovali k absurdnému humoru opatrne, nedôverčivo.
Verejnosť vás pozná aj ako jedného zo zakladateľov dnes už legendárneho divadla Stoka. Ako spomínate na časy tohto alternatívneho divadla? Nechýbajú vám?
Časy Stoky boli absolútne perfektným obdobím. Myslím, že sme našli poetiku, ktorú predtým Slovensko nepoznalo. Na všetky peripetie, ktoré sa potom objavili, kašlem, pretože to bol pre mňa jeden veľký zážitok na celý život. Prvá inscenácia Kolaps vznikla v roku 1991, plánovali sme s hrami cestovať po svete. Preto som už v druhom predstavení Impasse rozprával po anglicky, nemecky, japonsky, reč skrátka nebola dôležitá. Hru sme odpremiérovali v Amsterdame a všetky ďalšie zájazdy boli fascinujúcim zážitkom. Francúzsko sme navštívili asi 30-krát, dostali sme sa do Izraela, New Yorku a mnohých miest Európy. To, že sa nám otvoril svet, bolo úžasné.
V čom sa odlišuje vaše združenie, experimentálne divadlo MED, od zaniknutej Stoky?
Hry v MEDe sú mojím vlastným výtvorom, zatiaľ čo v Stoke sme na nich kooperovali viacerí, bolo to naše kolektívne dielo. Dnes nie je jednoduché nájsť hercov, ktorí by si svoje úlohy kreovali, dopĺňali. Mám rád hercov so zmyslom pre absurditu, frašku, ktorí sa neboja riskovať a nepotrebujú mať všetko odôvodnené. Takých si rád volám aj do rozhlasu, kde tiež pôsobím ako režisér. V Mestskom divadle v Žiline som voľakedy robil divadlo s názvom Chaos a vtedy sme s hercami experimentovali, improvizovali, pretože na to mali chuť a bavilo ich to. Dnes prezentujem hry, ktoré som napísal výlučne sám a s vlastnou poetikou. Najviac ma potom teší, keď mi divák po predstavení povie, že to bolo skrátka fajn. Nepotrebujem počuť žiadnu analýzu ani definície. Divadlo v sebe musí mať život.
Považujete svoju tvorbu za alternatívnu? Aká je vaša definícia alternatívneho umenia?
Táto „rola“, ktorá mi prischla, mi vyhovuje, pokiaľ sa za alternatívu považuje umenie kvalitné a nové. Je ťažké nájsť definíciu alternatívneho umenia, pretože každé dobré umenie by malo byť alternatívne voči niečomu inému. Nikto nepozná jeho presnú definíciu, prípadne len povrchnú: že alternatívne divadlo je iné ako to bežné, kamenné. Ale predsa aj každé predstavenie kamenného divadla by malo byť iné, nebežné – v tom je význam umenia. Nemám cieľ, aby moja tvorba bola alternatívna, píšem tak, ako sa to páči mne a mojim blízkym. A keď dostanem spätnú väzbu typu „v tvojich dielach je čosi z kamenného aj alternatívneho divadla“, poteším sa, pretože to pre mňa znamená, že sú ľuďom zrozumiteľné, prístupné, a predsa iné.
Literárna tvorba je výsostne samotárska záležitosť, naopak, herectvo si vyžaduje prácu s ľuďmi. Kde sa cítite viac vo svojej koži?
Všade. Práve pri literatúre si môžem od ľudí oddýchnuť, ale potom sa rovnako teším späť medzi hercov a divákov. Všetky spomenuté polohy sa vo mne dopĺňajú.
Pôsobíte vo viacerých umeleckých odboroch. viete zhodnotiť, v ktorom z nich má umelec na slovensku najlepšie podmienky?
Ani v jednom. Kultúra je u nás, jednoducho, na okraji. V rozhlase sme mali istú dobu pocit, že podmienky sú dobré, teraz sa to akosi komplikuje. Ale televízna tvorba stagnuje tiež. Nijaký autor sa nenarodí pečený-varený, musí sa systematicky vyvíjať, no dlhodobejšia spolupráca s autormi u nás chýba, dostávajú veľmi malý priestor.
Máte už premyslené, do čoho sa pustíte najbližšie?
Nedávno som začal písať nový román, ktorý mal byť pôvodne poviedkou pre jeden slovenský magazín. Síce nevyšla, lebo magazín zanikol, ale mal som z nej takú radosť, že ju rozohrávam ďalej. Dej zámerne nemám premyslený, ale už cítim, akým smerom sa chcem asi uberať, viem, aké javy a situácie opíšem, a možno prichádzam aj na novú poetiku. Pri románe je dôležité, aby písanie autora bavilo, aby si vhodne vybral tému. Pri predošlej knihe Zlý herec ma prostredie dabingu začalo postupne otravovať, a to nebolo dobré. Ku koncu som sa trošku trápil. Teraz sa mi to, dúfam, nestane.
