Študenti škandinavistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave, ako aj návštevníci kníhkupectva Artforum mali v decembri možnosť stretnúť sa s mladou nórskou prozaičkou Kjersti Annesdatter Skomsvold (1979). Na Slovensko prišla porozprávať o svojom oceňovanom debute, útlom románe Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia (Premedia Group). Pri tej príležitosti sme autorke položili niekoľko otázok. Hlavnou postavou vášho románu je Mathea, približne sedemdesiatročná žena. niekto by mohol namietnuť, že sa mladý človek nedokáže vcítiť do duše niekoho, kto má život už takmer za sebou. Prečo teda práve staršia hlavná postava?
Keď som knihu písala, cítila som sa veľmi stará, hoci som mala len čosi vyše dvadsať. Okrem toho som chcela písať o smrti a zdalo sa mi, že na to je vhodnejšie vytvoriť staršiu postavu. Starí ľudia nemôžu tak ako mladí predstierať, že sa ich smrť netýka.
Aké je byť debutantom v Nórsku? Je ťažké kontaktovať vydavateľov, získavať podporu?
Ja som začínala úplne od nuly, nemala som žiadne kontakty s vydavateľstvami. Napokon, pôvodne som študovala informatiku. Na Nórsku je ale dobré, že človek, ktorý chce vydať prvú knihu, nemusí nikoho poznať, rukopis stačí poslať poštou vydavateľstvám. Na svojom rukopise som pracovala dva roky, kým si ho všimli vo vydavateľstve Oktober. Tamojší redaktori trávia pondelky s hŕbou rukopisov na stole. Ten môj sa dostal do rúk redaktorky Kari Joyntovej. Zapáčil sa jej, a preto ma povzbudzovala, aby som na ňom pracovala ďalej. A to som urobila. Bol to však dlhý proces, až po ďalších dvoch rokoch bola kniha hotová.
Čo prezradíte čitateľom o vašej najnovšej knihe Monstermenneske (Človek-príšera)?
Kniha začína scénou, v ktorej hlavná postava, Kjersti, leží v domove dôchodcov a za stenou počuje umierať starú ženu. Kjersti má čosi vyše dvadsať a práve prerušila štúdium informatiky, pretože je chorá. Má pocit, akoby ani nebola človekom, a to ju desí. Napadne jej, že sa možno opäť bude cítiť ako človek, ak napíše román – romány predsa píšu iba ľudia… A tak začína písať – na žlté poznámkové bločky, ktoré si lepí na stenu nad posteľou. Píše o starej panej, ktorá sa volá Mathea Martinsenová. Človek-príšera je autobiografický román. Jeho prvá časť je o tom, ako Kjersti písala knihu Čím rýchlejšie kráčam…, ako neskôr vyzdravela a dostala sa von medzi ľudí. Druhá časť opisuje svoj vlastný zrod. Možno to vyznie príliš skratkovito, no v mojom druhom románe si jednoducho kladiem otázku, či možno autobiografické písanie považovať za najextrémnejšiu formu úteku pred skutočnosťou.
