Vyhľadávanie
Rímskokatolícky kňaz Vladimír Štefanič (1978) vyštudoval Technickú univerzitu v Košiciach, neskôr Teologickú fakultu, žije v Humennom. V roku 2009 mu vyšla prvá zo série kníh Kráľovná z Tammiru: Priatelia čarovnej vŕby (Vyd. Don Bosco), za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Nasledovali Rafaelova cesta za snom, Srdce bieleho vlka (2010). Dnes v kníhkupectvách nájdete nové pokračovanie Hora pravdy, Zabudnutý posol.
Kresťanská fantasy je u nás v podstate vzácny žáner; ako ste sa k nemu dostali?
Jedna dobrá nespavosť. Nemohol som spať, rojčivo som blúdil v myšlienkach, až sa zrodil príbeh okolo čarovnej vŕby. Za jednu noc vznikla prvá kniha o Tammire: príbeh, postavy a ich charaktery, mená, strom, soby a všetko, čo je opísané v prvej časti. Ráno som vstal a začal písať. Niekto by povedal, že ide o dielo náhody. Ja mám dodnes pocit, akoby sa mi vyliahlo dračie vajce vo chvíli, keď som už bol schopný vychovať draka.
Prvý diel vašej série bol ocenený prestížnou cenou ivana kraska – bolo to pre vás zadosťučinením alebo skôr motiváciou do ďalšieho písania?
Zadosťučinením nie, keďže písanie nie je mojou živiteľkou, ale radosťou a koníčkom. Motiváciou skôr. Dovtedy moje diela „hodnotili” priatelia a tí nie sú vždy objektívni. Ak vás povzbudia ľudia, ktorí nemajú dôvod niečo dokresľovať, prikrášľovať či lichotiť, má to určite väčšiu váhu. Potešilo ma, keď sa ozvali ľudia z Literárneho fondu, popravde, najskôr som si myslel, že si zo mňa niekto z mojich známych robí dobrý deň.
Pri písaní série postupujete podľa schémy alebo radšej prijímate aktuálnu inšpiráciu? koľko dielov dovedna plánujete napísať?
Viem, ako sa príbeh skončí, a vedel som to od začiatku. Ale aktuálnej inšpirácii som sa zaiste nevyhol ani pri jednej z kníh. Istotne sú v nich momenty, ktoré by som dokázal priradiť k istým skúsenostiam, ktoré som v období ich písania prežíval. Dielo je už definitívne uzavreté. Na sklonku roka by mala vyjsť posledná kniha, prezradím len toľko, že dobro zvíťazí nad zlom.
Má písanie vplyv na kňazstvo, prípadne opačne: vplýva kňazská činnosť na vaše písanie?
Zaiste. Slovo je predsa môj každodenný chlebík, a je jedno, či ide o komunikáciu medzi deťmi v škole, či s ľuďmi na fare alebo v kostole. Písanie obohacuje moju slovnú zásobu a tá zasa môj verbálny prejav. Písanie mi v mnohom pomáha známe a otrepané slovné spojenia vyjadrovať v novom šate a tak, aby zmysel nemenných právd ostal pre poslucháča zachovaný. Platí to, samozrejme, aj opačne: to, že som katolíckym kňazom, ovplyvňuje hodnoty a pravdy, o ktoré sa opieram a ktoré vyznávam (hoc len v skrytých obrazoch, či metaforách).
Média vás v istom období zaregistrovali ako autora niektorých piesní známeho speváka Petra cmoríka; ako vznikla vaša spolupráca?Úplne náhodou. Napísal som manažérovi Jožkovi Šebovi, že som si práve vypočul Peťov nový album a (s)prosto som dodal, že sú na ňom otrasné texty. Aby som iba anonymne nekritizoval, tak som priložil aj dva svoje texty a on sa asi o pol roka ozval, že „Cmoro urobil pesničku na tvoj text…“
Od čias, keď Kráľovná z Tammiru Natálka spoznala čarovnú vŕbu Jasoma, ubehli tri roky a tri knihy. Akiste je už dnes mnoho čitateľov, ktorí sa môžu titulovať Priatelia čarovnej vŕby, a medzi známymi sa pochváliť, že podnikli Rafaelovu cestu za snom a spoznali i Srdce bieleho vlka. Tentoraz Vladimír Štefanič pripravil pre svojich čitateľov výstup na Horu pravdy i posolstvo istého Zabudnutého posla, no jedným dychom treba dodať, že to ani zďaleka nie je všetko. Čitatelia sa môžu tešiť na pár nových postáv miešajúcich karty v živote tých starých známych, na nové dobrodružstvá ďaleko presahujúce hranice dedinky Tammir, a na svieže myšlienky. Celý titul znie Kráľovná z Tammiru V., VI.: Hora pravdy, Zabudnutý posol (Vyd. Don Bosco 2011).
Tí, ktorí mali už tú česť podniknúť exkurziu do zázračného sveta malej Natálky a jej spoluobčanov, mi zaiste dajú za pravdu, že chcieť tento svet spoznať, si vyžaduje naozajstné sústredenie, vnútorné stíšenie a najmä trpezlivosť, pretože hoci sú knihy tejto fantasy série „len“ rozprávkami, Štefaničove poetické opisy, skryté významy a kontexty siahajú nad predstavu jednoduchej rozprávkovej fabulácie. Aj tento fakt však možno vnímať symbolicky, tak ako i – koniec koncov – celú sériu: veď aj na Boha, v Tammire nazývaného Jasom, sa treba vnútorne nastaviť. Prečo by to v prípade kníh o ňom malo byť inak? Tým, ktorým sa to však podarí, možno zaručiť naozajstný čitateľský zážitok spočívajúci najmä na akomsi vnútornom prečistení až dušehojivosti, čo nedokáže každá kniha… Tiež treba dodať, že autor v sebe nezaprel kazateľa, čo sa prejavuje najmä v častiach, keď sa rôzne postavy rozprávajú a radia s Jasomom; v prípade iného žánru a iného autora by možno podobné pokusy vyzneli ako moralizovanie, no v prípade Štefaničových rozprávok ide o príjemné a opodstatnene pôsobiace scény. Navyše, ak uvážime, že cieľovým čitateľom je ten detský (odporúčam od 10 rokov), možno brať i nemenné vymedzenie charakterov za prínos. Mnohí, ktorí čítali Bibliu, nebudú mať problém odhaliť viac či menej zašifrované odkazy na niektoré z jej príbehov (stvorenie sveta, vzbura padlých anjelov, Zuzanin kúpeľ…). Podniknúť výlet do sveta zvaného Tammir, stojí za to…
