Vyhľadávanie
Hovorí jubilujúca spisovateľka Klára Jarunková
Klára Jarunková (1922) si svojimi dielami Hrdinský zápisník, Jediná, Brat mlčanlivého Vlka, Pomstiteľ, Tulák, Tiché búrky, Čierny slnovrat získala trvalé miesto v dejinách modernej slovenskej literatúry. Jej diela vzbudili aj veľký medzinárodný ohlas, udelili jej za ne významné literárne ceny (Čestná listina IBBY, Európska cena za literatúru a Nemecká cena za detskú literatúru knihe Brat mlčanlivého Vlka, Mimoriadna čestná listina H. Ch. Andersena za Tuláka a ďalšie medzinárodné uznania). Klára Jarunková je najprekladanejšou slovenskou spisovateľkou. Pri blížiacom sa významnom životnom jubileu (narodila sa 28. apríla 1922 v Červenej Skale) som pani Kláru Jarunkovú požiadal o rozhovor.
* Detstvo ste prežili v drsnom, ale nádhernom prostredí Horehronia. V podobnom prostredí, pod „velebnou“ Poľanou, ste po maturite učili tri roky na detvianskych lazoch Korytárky. Aké to boli roky vo vašom živote? Tam ste dospeli k rozhodnutiu odísť študovať na filozofickú fakultu do Bratislavy?
– Aké že to boli roky na tých detvianskych lazoch? Nuž – krásne. Lúky husto zakvitnuté margarétkami a zvončekmi, škola nová, šesťtriedna, žiaci len o tri-štyri roky mladší odo mňa. Menších, napríklad prváčikov, kde sa vyžadovalo už hlbšie pedagogické umenie, som s gymnaziálnou maturitou učiť nemohla. I tak som tam vystupovala len pod prísnym dohľadom svojej staršej sestry, riadnej absolventky učiteľského ústavu. Áno, bolo to krásne spoznávanie (aj spevník korytárskych piesní som zostavila), hoci po celé roky zatienené trpkosťou, že ma hneď po maturite z domu nepustili do Bratislavy, lebo som vraj bola primladá (ani celých osemnásť) na veľkomesto. Z toho vyplýva, že moje rozhodnutie ísť ďalej študovať nevzniklo na lazoch, že tam sa iba veľmi upevnilo. V záujme historickej pravdy však treba povedať, že šlo aj o tie grošíky, čo sme my dve najstaršie už mohli zarobiť aj pre troch mladších súrodencov, ktorí sa ešte len prebíjali nižšími školami. Tak trochu i preto som do Bratislavy prišla s trojročným meškaním. Tie tri roky na lazoch ostávajú až dodnes najnádhernejším zážitkom mojej mladosti.
* Vaša prvá, hneď veľmi úspešná knižka Hrdinský zápisník (1960), vyšla v čase vášho novinárskeho pôsobenia v satirickom týždenníku Roháč. Čerpala aj z neho nejaké podnety?
– Ale, nie. V Roháči sme sa zapodievali hlavne kritikou chýb a väčších či menších nešvárov a s tým môj Hrdinský zápisník nemal nič spoločné. Keď už však máme spomínať na jeho vznik, nuž Hrdinský
zápisník prišiel na svet ako víťaz v literárnej súťaži Mladých liet, prvý raz po mnohých rokoch anonymnej. A ak si dobre pamätám, bola to aj anonymná súťaž nadlho posledná. Dúfam, že mi rozumiete: ceny sa v nej nemohli udeľovať na odporúčanie ÚV KSS, alebo po inakšej vplyvnej známosti. Trvalo to síce len krátky, kratučký čas, no nebyť toho drobného záblesku slobody, ktovie či by som bola kedy vstúpila na spisovateľskú dráhu. (To však neberte vážne).
* Prečo ste si za svoje novinárske pôsobisko vybrali práve Roháč? V 50. rokoch nebola satira obľúbeným žánrom a bdelá cenzúra iste poriadne znepríjemňovala redakcii život...
– Roháč som si ako pracovisko nevybrala, nemala som vtedy na výber. Bola som práve čerstvo vyhodená z rozhlasu za dvojhodinovú reláciu o zjednotení Ukrajiny s Ruskom. (Úplne neuvedomele, ba celkom pomýlene som čerpala z literárnych, a nie politických zdrojov.) Už som teda vedela, čo je cenzúra, ale keď kolegyňa Julka Kurilová nahovorila roháčovcov, aby ma prijali, ešte som si neuvedomovala, že idem z dažďa pod odkvap. A predstavte si, dnes sa mi zdá, že pod tým odkvapom (čím myslím týždenné predvolávačky k cenzorom) bolo občas veľmi veselo. Naučili sme sa cenzorov účinne dobiehať, podstrkávali sme im do textov neuverejniteľné provokácie (všeobecne sa tomu hovorilo „biely psíček“), oni na ne podľa očakávania skočili a od radosti niekedy prehliadli veci pre nás naozaj dôležité. Pravda, boli aj zážitky horšie: súdy, predvolania na miesta už až nebezpečné, vyhrážky, sankcie. Ale bol to život, bola to robota, často tvrdá a my sme neraz skutočne uverili, že kritikou vymetáme ten večný Augiášov chliev. A tak som tam vydržala skoro tridsať rokov.
* Vaša Jediná (1963) sa stala skutočným čitateľským bestsellerom a mimoriadne priaznivo ju prijala aj kritika. Dodnes je obľúbeným „mestským“ čítaním mladej generácie. Brat mlčanlivého Vlka a Tulák sú zasa knihy, v ktorých sa vraciate do prostredia, kde ste vyrástli. Nedominujú v nich lyrické obrazy slovenskej prírody, dôraz je na vnútorných, dramatických a ostro vykreslených osudoch ich chlapčenských hrdinov. Išlo v literárnej rovine o vedomý posun od lyrizovanej prózy, konkrétne Ondrejovovej Zbojníckej mladosti? Aj vás v detstve fascinoval „malý zbojník“ Jerguš Lapin?
– Myslím, že mi pri písaní nikdy nešlo o nejaký posun v literárnej rovine, nežiadalo sa mi polemizovať s tým, čo v literatúre bolo pred nami, nezaoberala som sa teóriou a moje poznanie minulého bolo iba čitateľské, a teda aj neúplné. Ľuda Ondrejova som samozrejme čítala vo svojej dosť ranej mladosti, zaujal ma aj potešil, ale Jerguša Lapina zo Zbojníckej mladosti som vždy považovala za chlapca z dôb minulých, ak už nie dávno odviatych. Aj čas, v ktorom žil, mi bol neznámy, minulý. Veru si ani predstaviť neviem, ako by Jerguš Lapin mohol žiť vo svete môjho Tuláka, Vlka, alebo Pomstiteľa. Nemohol veru byť a tiež ani nebol mojím vzorom. Tak, a teraz môžem rozmýšľať o tom, ako by môj stále živý Tulák (práve znova vychádza vo vydavateľstve Dilema), alebo Vlk žili v tomto dnešnom svete. Asi by sa museli riadne obracať.
* V závere Tuláka rozprávač o svojom trinásťročnom hrdinovi hovorí: „Keď za niečím idú, to nie je najhoršie, zle je, keď utekajú pred niečím“. Pre dnešné deti čoraz viac platí, že utekajú: pred školou, pred rodičmi, z detských domovov. Sledujete aj teraz svet dospievajúcich detí, to často bolestné vykročenie z istoty detstva do neistého, čoraz drsnejšieho sveta dospelých? Naposledy ste sa tejto témy dotkli v knihe Nízka oblačnosť.
– Útek, ktorý spomína rozprávač (teda ja) v Tulákovi, má krutý znak vtedajších dejinných čias: nemožnosť návratu. Krok do úplného neznáma. Jeho motiváciou bolo takmer vždy zúfalstvo, dusná atmosféra, pocit ohrozenia – a dotýkalo sa to väčšinou dospelých ľudí. Ak sa však k takémuto kroku odhodlalo dieťa, alebo nerozvážny primladý človek, následky mohli byť a často aj boli tragické. Dnes takýto fenomén úteku u nás už nejestvuje. Niet politických dôvodov, pre ktoré by sa ktokoľvek odkiaľkoľvek nemohol vrátiť do vlasti. (Pravdaže, okrem kriminálnikov.) Každý môže chodiť, kade sa mu zachce, keď si vie na cestu zarobiť. Preto je neprípustné porovnávať tieto minulé smutné úteky s banálnymi, občas aj vydieračskými, niekoľko hodín či dní trvajúcimi „útekmi“ rozmaznaných alebo zlou výchovou či zlým príkladom narušených detí. Tento druh útekov, ak nesie tie znaky, ktoré v otázke spomínate, je zaiste vážnym spoločenským problémom. Je o vzájomnej dôvere v rodinách, o morálke, o etike, áno, aj o láske. Lebo aká čistá či, naopak, nečistá je atmosféra v spoločnosti, kde žijeme, taká je i živná pôda, z ktorej vyrastajú naše deti. S touto pravdou nepohne nijaký ideológ. Nám ostáva iba dúfať, že detské výčiny sú niekedy len prirodzenou, ľudstvom po tisícročia odskúšanou rebéliou pubertálnych rôčikov. Ostáva dúfať...
* V bibliografii vašej knižnej tvorby (zostavovateľka Eva Cíferská) je zdokumentovaných 140 zahraničných vydaní vašich kníh. V slovenských literárnych pomeroch je to takmer neuveriteľný počet prekladov do cudzích jazykov: od angličtiny, nemčiny, taliančiny, ruštiny, až po faerčinu, turečtinu či mongolčinu. Brat mlčanlivého Vlka dosiahol 52 zahraničných vydaní a Jediná 36 vydaní. Viem, že túto otázku nemáte veľmi rada, ale predsa: ktorý preklad vám urobil najväčšiu radosť? A mali ste možnosť nejako si overiť kvalitu vašich prekladov?
– Všetky preklady mojich kníh ma potešili. Všetky, tak ako prichádzali, boli pre mňa nielen uznaním, ale dodávali mi aj odvahu a chuť do ďalšej práce. A to veru nebolo málo v tých časoch temna. Niečo ako dobré svetelné signály z ďalekých svetov. A či som mala možnosť overiť si ich kvalitu? Áno, často som takú možnosť mala (ak, pravda, nešlo o jazyky priveľmi exotické, lebo aj také knihy mám). A tiež prekladatelia ma navštevovali, keď prechádzali cez Československo, mnohé problémy sme si aj osobne vysvetlili. Zvlášť ma raz potešil poľský profesor, znalec prekladov zo slovenčiny do poľštiny. Cestou do Prahy na kongres mi ukázal zoznam najvyššej kvality týchto prekladov. Na prvom mieste sa skvelo meno mojej prekladateľky pani Cecylie Dmochovskej a tituly mojich kníh Jediná a Brat mlčanlivého Vlka, ktoré ona preložila. (Veď aj každá z nich vo Varšave vyšla v troch vydaniach). Vždy, keď som mala možnosť dať si preklad overiť, urobila som to a potom napäto čakala, aké správy prídu. Väčšinou boli dobré... Keď mi z Ulanbátaru prišiel mongolský preklad môjho románu Stretnutie s nezvestným, bola som naozaj prekvapená. Rýchlo som však pochopila, prečo si Mongoli práve túto knihu preložili. Nuž, odohráva sa v budhistickom Nepále. Prekladateľ, mongolský profesor, mi v liste oznámil meno českého profesora – znalca mongolčiny, ktorý mi môže mongolský preklad overiť v Orientálnom ústave v Prahe. Prekladateľ si bol zjavne svojou prácou istý. Nedala som si ju overovať... A ak už mám predsa len povedať, ktorý z prekladov ma najviac potešil, tak to bola Jediná vo faerčine. Prišla totiž ku mne z Faerských ostrovov presne v deň tridsiateho výročia od svojho prvého vydania na Slovensku.
* V spomenutom bibliografickom prehľade ma prekvapilo množstvo prekladov vašich rozprávkových knižiek pre deti. Knihy O jazýčku, ktorý vedel hovoriť, O psovi, ktorý mal chlapca, O Tomášovi, ktorý sa nebál tmy, O vtáčikovi, ktorý vedel tajomstvo, vyšli v 24 zahraničných vydaniach. Vychádzajú zväčša z reálneho života a reálneho prostredia a možno sú preto trocha presiaknuté aj smútkom. Dôležitú úlohu v nich hrá ľudské a medzigeneračné porozumenie, vnímavé vcítenie sa do „duší“ zvierat. Inšpirovalo vás vaše detstvo, či váš vzťah k slovenskej prírode?
– K napísaniu tých rozprávok pre malé deti (je ich tuším šesť) ma „inšpirovalo“ nič viac a nič menej ako túžba zotaviť sa z problémových dlhých próz o dospievaní, dozrievaní, o životných komplikáciách a vôbec o takých situáciách v žití, ktoré bolo síce treba vynášať zhlboka, ale podávať zľahka. Keď som takú knihu dokončila, vždy sa mi zacnelo po svete inakšom, jednoduchom a jasnom, a hneď som si taký svet vymyslela. A či už sa v ňom motal pes, vtáčik, kocúr, alebo premrznutý vlk, na tom veľmi nezáležalo. Žili si svoj zvierací, vôbec nie poľudštený život a ja som sa pri písaní zotavovala. Tridsať-štyridsať strán a dosť, bodka. Znova do dlhej, ťažkej práce... Nuž, takto tie knihy vznikli: v malých prestávkach medzi veľkým písaním. A hoci som nikdy nemala tendenciu písať pre malé deti, stalo sa. Ten vtáčik z mojej knihy naozaj vedel tajomstvo. A vie ho každé zviera, každý živočích. Keby v tom našom potoku na Jergaloch raz prišla k brehu zlatá rybka a sľúbila mi splniť tri želania, chcela by som od nej, aby naučila zvieratá rozprávať. A ja by som ich potom vo dne v noci počúvala. To by boli príbehy! A druhé želanie by znelo, aby tie príbehy spolu so mnou mohli počúvať všetky malé deti. To tretie želanie je – tajomstvo.
* Časť svojich kníh ste napísali v budmerickom kaštieli. Sledoval som tam váš neobvyklý pracovný rytmus: často ste pracovali v noci – a takmer nikdy ste o tom, čo píšete, nehovorili...
– Občas som naozaj písavala v noci, ale to len vtedy, keď sa mi videlo, že pripravovaný text by si žiadal trochu mystickej atmosféry, alebo trocha smútku, alebo trocha tajomného šumu, alebo trocha bázne... Dúfam, že čo tu hovorím, mi vážne neveríte! Písavala som v noci, keď sa mi večer nechcelo s písaním prestať. Nikdy som totiž nebola úspešný denný spáč a v noci som tiež spávala len ako myš na vreci, takže som sa musela naučiť s časom ako-tak hospodáriť. Ale verte mi, písať v noci je krásne! Človek sa cíti ako pán sveta, keď všetci ľudia drichmú v perinách a on si bdie, unášaný myšlienkami a sem-tam aj niečo vytvorí. Parádny pocit! A že som takmer nikdy nehovorila o tom, čo píšem, je asi pravda. Vždy som radšej počúvala.
* V rozhovore pre Knižnú revue ste pred piatimi rokmi povedali: "Rada by som napísala čosi, čo by sa dalo nazvať krásnym (len preboha nie prikrášleným) spomínaním.“ Môžeme sa tešiť na takéto vaše „krásne spomínanie“? (Vaša dcéra Danka Zacharová by ho určite rada vyprevadila k čitateľom neprikrášlenými ilustráciami).
- Áno, pracujem na tom.
Želáme vám, vážená pani Jarunková, pri tomto krásnom spomínaní veľa autorskej vytrvalosti a tvorivej pohody. A od vašich stále početných čitateľov k vášmu jubileu plno elánu a životného optimizmu.
Pripravil Anton Baláž
