Z Karpát do Vojvodiny a späť

Knihu Jedenie som prečítala, ale zaujímala by ma odpoveď z úst autora, ktorý ju vytvoril. O čom je vaša zbierka poviedok?

Knižka je o niektorých ľuďoch, ktorí sa vrezali do môjho mozgu, vytvorili tam nejaké cestičky a po tých cestičkách už len bolo treba pustiť slová, aby sa dostali na papier. Vzniklo z toho šesť poviedok, ktoré sa objavili v tejto knihe. Možno by sa tam vošla ešte jedna poviedka, ale nemali sme dosť papiera (smiech).

Jedna časť knihy je ódou na alkoholizmus, ďalšia sa zaoberá problémom paranoje a narkománie. Ďalšia časť je zase o sexuálnych frustráciách, iná o frustráciách z práce v školstve. Potom tam mám ešte jednu poviedku, ktorá je o slušnom živote, o pokuse žiť slušný život, ktorý chceš dosiahnuť po tridsiatich rokoch neusporiadaného života, o problémoch a výzvach, ktorý tento život vyvoláva.

Poviedky, okrem jednej, sa odohrávajú v obci Ruský Kerestúr. Do akej miery je literárny obraz tohto miesta totožný s realitou?

O tom mieste píšem cez sito, „rešetko“ svojej imaginácie. Takže to nemusí byť práve Kerestúr. Inšpirovaný som proste nejakým malým mestom, v ktorom človek žije svoj izolovaný život akoby v jednom mikrokozme. Toto mesto to môže byť na 90 percent, ale len imaginárny svet mu dodáva nejakú „zápražku“.

V texte pracujete s najnižšími pudmi a potrebami človeka. Zároveň sú v ňom odkazy, ktoré si vyžadujú skôr náročnejšieho čitateľa. Aký úmysel sa za tým skrýva?

Tie poviedky som písal, keď som bol najnešťastnejší, najfrustrovanejší a v najväčšom strese. Keď sme v takomto stave, v situácii, ktorá je nabitá negatívnymi emóciami, všetci rozmýšľame podobne. Keď som šťastný, nepíšem o tom, že som šťastný. Moje písanie mi pomáha v nejakých situáciách, ktoré nedokážem vydržať. A takéto situácie produkujú a vytvárajú aj jazyk, ktorý zodpovedá najväčším extrémom v mojom myslení a tento jazyk je využitý v knihe.

V mojom súkromnom živote sú aj iné polohy, ale keď píšem, som práve v týchto extrémoch a tie prenášam na papier. Keď mám šťastné chvíle, tak si toto šťastie žijem. Trvá to tak jeden, dva dni a potom som mesiac opäť v neradostnom stave.

Kniha vyšla prvýkrát rovno v preklade Maroša Volovára do slovenčiny. Autorizovali ste ten text? Mohli ste mať vôbec nad svojím textom nejakú kontrolu, aby nestratil to, čo mal originál?

Nad tým ťažko mať kontrolu, pretože je to jazyk, ktorým nehovorím. Musel som mať dôveru k svojmu prekladateľovi a tú dôveru som k nemu aj mal. Maroš sa do projektu veľmi vložil, preto som ho nechal, nech to urobí podľa svojich predstáv. No zdá sa, že preklad dopadol úspešne.

Sám som niekedy skúšal preložiť svoje poviedky do srbčiny, ale išlo mi to veľmi ťažko. Viem, že to nie je ľahký proces, pretože človek to napíše v určitom jazyku a preklad neznamená len prepísanie do iného jazyka, ale preložiť sa musí celá poetika, do druhého jazyka je potrebné vliať aj celú energiu písania. Znamená to, že text sa musí niekedy takpovediac znovu napísať. Na preklade sme spolupracovali, ale nemohol som mať totálnu kontrolu, lebo slovenský jazyk prosto dobre nepoznám. Ak by som sa ho naučil, iste by som si to aj preložil, ale nový jazyk sa len tak naučiť nedá.

Jeden recenzent o vás napísal, že ste sa v slovenskej literatúre zjavili ako zabudnutý príbuzný. Čo na toto prirovnanie hovoríte?

Vždy, keď prídem na Slovensko, cítim sa svojím spôsobom ako doma, pretože my nemáme svoj štát. Žijeme v Srbsku, ale nie sme Srbi, sme tam menšina. Tu sa cítim ako doma a poteší ma, keď niekto niečo také povie. Keď idem na východ, je tam aj dosť podobný jazyk ako ten náš. Takže tie slová majú v sebe nejakú pravdu. Našiel som tu dávno stratený domov.

Nadviažem na to, čo ste povedali o stratenom domove. Aký má Ivan Medeši vzťah k slovenskej literatúre?

Nemám bohvieaký prehľad. Niečo mi odporúčal Maroš Volovár, ale keď to nie sú knihy preložené do srbčiny, veľa z toho nemám. Mohol by som sa do toho nútiť, ale nerozumel by som dobre. Je to ako keď pozeráte nejaký čínsky film..., tak dobre, nie celkom ako čínsky (smiech), ale nerozumiem všetkým slovám v spisovnej slovenčine a nechce sa mi to teda čítať, nebolo by to to pravé.

Potvrdzujú vaše poviedky klišéovité tvrdenia o „divokom“ Balkáne?

Nejakým spôsobom asi áno. Ale treba povedať, že ja som dlho nečítal balkánsku literatúru ani nesledoval balkánske filmy, keď som chcel niečo čítať alebo vidieť, siahol som vždy po niečom cudzom. Takže na jednej strane, inšpiráciu som čerpal odtiaľ, ale na druhej strane nemôžem poprieť ani inšpiráciu balkánskou realitou. Od 90. rokov sledujem tamojšie médiá, noviny, kde sa neustále otvárali nové traumy a frustrácie zo srbskej reality. To všetko ma iste ovplyvnilo, vošlo do mňa a pretavilo sa aj do knihy. Takže tých balkánskych elementov je tam isto veľa.

Poviedka je literárny žáner, ktorý vám najviac vyhovuje?

V žánri poviedky sa cítim asi najkomfortnejšie. Keď píšete román, musíte ho mať v hlave nonstop, pretože je to text, ktorý má nejakú vnútornú štruktúru, preto do písania musí človek vložiť oveľa viac energie, kým pri poviedke dokáže udržať celok v hlave, ak má na písanie čas. Preto mi tento žáner asi najviac vyhovuje, ale rád píšem aj poéziu, tej sa v ostatnom čase venujem asi najviac. Zvýšené tempo života ma prosto tlačí do kratších foriem, ale, ako hovorím, keď mám dosť času, je mi poviedka asi najbližšia.

Veľmi osviežujúco narábate s „trendy“ pojmami v kombinácii s archaickými, zemitými výrazmi. Je to autorský vycizelovaný štýl alebo váš bežný, hovorový jazyk?

Myslím si, že to spôsobila naša izolácia v Srbsku. Sme izolovaný národ v izolovanej krajine. Dlho bolo na našu krajinu uvalené kultúrne embargo, sankcie, hranice boli roky zatvorené. A my sme v tejto krajine žili ako menšina. Keď sme zišli z Karpát do Vojvodiny, ponechali sme si jazyk, ktorý sme si priniesli z pôvodného domova. Tu môže pre vás vzniknúť ten dojem archaickosti, ale sú to slová, ktoré my ešte stále používame. Nebol to teda zámer, ani ja nemám rád, keď iní autori zámerne vkladajú archaizmy, „tradície“ do svojej tvorby. Ale je nepochybné, že sme boli izolovaní a udržali sme si jazyk, ktorý sa na východnom Slovensku používal dávno v minulosti.

Zaujímavá je výtvarná podoba knihy, ktorá je doplnená ilustráciami anglického chirurga Henryho V. Cartera, ktorý sa venoval ľudskej anatómii v druhej polovici 19. storočia...

Knihu som videl, až keď bola hotová. Do dizajnu som sa teda nemiešal, ale páči sa mi, pripomína obal cédečka nejakej garážovej rokovej kapely.

Padli ste niekedy do studne? (Pozn. aut.: Je to motív z jednej poviedky.)

Nie, ale bol som k tomu blízko. Raz som spadol do žumpy, ale do čistej, práve vykopanej.

Kafkovské motívy, magický realizmus na juhoslovanský spôsob – to je časť citácií recenzentov. Český literárny vedec Michal Jareš o vašej knihe napísal „že je to príchod barbara do prešľachtenej slovenskej literárnej spoločnosti“. Určite vnímate, že Jedenie vzbudilo ohlas. Spýtam sa to jednoducho, čakali ste to?

Nečakal. Nečakal som nič. Ja si napríklad najviac užívam, keď píšem. Keď dopíšem, vec je pre mňa hotová a prechádzam na písanie niečoho iného. Naozaj som žiadne očakávanie nemal, keď to môj slovenský vydavateľ vydal, samozrejme ma potešilo, že mi vyšla knižka v inej krajine. A pokiaľ ide o tieto reakcie, teší ma, že o knihe sa píše, že sa o ňu niekto zaujíma.

Máte reakcie od ľudí z Ruského Kerestúra, ktorí by sa vzdialene mohli v niektorých postavách identifikovať? Predsa len, vo vašich textoch cítiť odmietnutie ideálu vidieckeho človeka, akéhosi prototypu čistej dedinskej duše...

Táto knižka by v Kerestúre nemohla vyjsť. Naschvál vyšla tu, tam som to ani neplánoval. Ľudia sú tam šokovaní aj kvôli menším veciam. Ja mám proste rád takúto literatúru, tento druh rock and rollu. Chcem to robiť týmto spôsobom a týmto spôsobom dosahujem nejakú katarziu zo svojej práce a  uspokojujem tak aj samého seba. Určite by to bolo vyhlásené za provokáciu a ja za niekoho, kto to nemá v hlave celkom v poriadku. Kerestúr je malá obec a žijú v nej ľudia tradiční, nábožensky založení, majú radi folklór. Moja tvorba by pre nich bola priveľa, nie je to ich žáner, ich svet. Preto nemá zmysel, aby sa to tam objavilo, zmysel to má povedzme tu, pre širšie publikum.

Vojvodinskí Rusnáci ako menšina majú určite nejaké časopisy, noviny. Publikovali ste v nich?

Áno, máme časopisy, ale netúžil som tam po publicite. Mám známych, ktorí pracujú v médiách, normálne sme sa o tom rozprávali, ale nemal som ani potrebu prečítať si recenziu, ani dať rozhovor do televízie. Teda, v jednom časopise sa objavila informácia, že Ivan Medeši napísal knižku, ktorá mu vyšla na Slovensku, obsahuje šesť poviedok a to bolo všetko. Nikoho nepodceňujem, ale moja kniha naozaj nie je pre nich, oni majú radi folklór. Kedysi som tam skúšal svoje poviedky publikovať, ale narážal som len na neporozumenie, nemá to žiadny zmysel.

Odpovede Ivana Medešiho preložil Radoslav Passia.

Andrea Makýšová Volárová je moderátorka, pracuje v Rádiu Devín.