Vyhľadávanie
Rút Lichnerová (1951) sa celú svoju profesionálnu kariéru venovala výtvarnému umeniu ako teoretička a galeristka, naposledy ako vedúca Galérie Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici, o ktorom vydala monografiu. Je autorkou šiestich prozaických kníh: V Kremenisku (1989), Šahíziho tabía (1994), Slepá rybka (1998), Rieka. Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej (2000), Anna Regina (2006), aktuálne jej vo vydavateľstve Marenčin PT vyšla kniha Hostina.
Už názov vášho najnovšieho románu Hostina je metaforou, ktorá naznačuje stav našej spoločnosti – stretávame sa pri prestretom stole, formálnymi vzťahmi zakrývame svoju minulosť, dôležitý je len čas, ktorý práve žijeme. Bolo vaším zámerom takto nastaviť zrkadlo súčasnosti?
K napísaniu Hostiny ma viedlo uvažovanie o otázkach vlastnenia a bytia, frommovské „mať alebo byť“, ale aj premýšľanie o láske a o tom, či v nej možno nájsť odpoveď na problém ľudského bytia. Odtiaľ bolo blízko k uvažovaniu o potrebe blízkeho človeka a vzťahu, ktorý neubíja, ale obidvom partnerom umožňuje rásť. Aj keď sa to v texte vyjavuje paradoxom a túžba po láske vedie k tragickému koncu, zmysel má každý okamih, ktorý svojím prežívaním presahuje do transcendentna. Dôležité je, čo je tu a teraz. Osud nie je neodvrátiteľný. Ak sa spája s predstavou nekonečného blaha v ľudskej budúcnosti, je utopickým snom. Ak s predstavou skazy, malo by to aktivizovať citlivosť a vnímavosť a mala by tu nastúpiť odvaha niesť zodpovednosť. V tomto nachádzam zmysel písania knižiek, akou je táto. V poukazovaní na problémy, v oživovaní citlivosti a vnímavosti, v kierkegaardovských pojmoch „bázeň a chvenie“, ktoré nabádajú k premýšľaniu a pokore, ale aj k jonasovskej odvahe niesť zodpovednosť za udržanie oprát vývoja, v opačnom prípade by naši potomkovia doplatili na vidinu bezhraničného blahobytu a na nenásytnosť konzumu.
Postavy v Hostine sú okrem ľudských cností a nerestí nositeľmi tiež antického podobenstva. Vyvíjajú sa podľa vás vzťahy v rodine, spoločnosti v tomto oblúku od antiky?
Hostina znamená aj duchovné obcovanie, názov knihy evokuje starogrécke „symposion“. Mohli by sme ju vnímať ako polyfonickú skladbu, ale to je len jeden z možných prístupov, nazvala by som ho „horizontálnym“, ktorý nás vedie od začiatku knihy k jej koncu. Avšak sú tu aj vertikály, ktoré presahujú do hlbočín v ľudskom vnútri i v našom kultúrno-historickom priestore, komunikujú navzájom, utvárajú textové či intertextové väzby. Deje sa tak na pozadí antického mýtu, ktorý to všetko prestupuje božskosťou aj človečinou. Keď to takto rozoberám, zdá sa to zložité, ale nie je. Hostina je písaná ako dlhý rad obrazov či epizód nasledujúcich po sebe. Sú možné viaceré interpretácie. Záleží na čitateľovi, ako knihu prečíta. Teší ma, že niektorí ju „zhltli“ na dve posedenia a že iní ju chcú čítať dúšok po dúšku po dlhé dni.
Literárna kritička Michaela Jurovská na uvedení románu Hostina upozornila na isté spoločné črty vo vašej poetike a poetike Jána Johanidesa, že podobne ako on nemilosrdne analyzujete rodinné vzťahy...
Už naše prvé rozhovory s Michaelou Jurovskou možno pred šestnástimi rokmi v Budmericiach, keď vyšla Slepá rybka, sa točili okolo Jána Johanidesa. Sedeli sme v budmerickom salóne a ja som sa obdivne aj s rešpektom vyjadrila o Michaelinom preklade Gracqových Brehov Sýrt. Doteraz si pamätám, ako Michaela povedala, že zatiaľ sme iba dvaja v slovenskej literárnej obci, čo sme takto nadšene prijali tento preklad: Ján Johanides a ja. S odstupom času si uvedomujem, že Michaela Jurovská, Ján Johanides aj ja podobne vnímame literatúru a blízka nám je koncepcia literatúry ako umenia.
Obaja ste pôvodom Kubínčania – aký máte vzťah k tvorbe Jána Johanidesa, ako naňho spomínate?
Na Johanidesových knihách som vyrástla. S bratom sme hltali jeho Súkromie, Podstatu kameňolomu, Nie. K mojim obľúbeným neskôr patrili Marek koniar a uhorský pápež a Najsmutnejšia oravská balada. Prečítala som, myslím, od Johanidesa všetko, ešte aj esej o Rembrandtovi. Otec liečil jeho rodičov a prinášal domov čerstvo vytlačené knihy s autorovým venovaním. Ján Johanides prichádzal k nám a s mojou mamou viedol rozhovory na literárne témy ešte skôr, ako vyšlo Súkromie. Mame vyšla v roku 1948 v Tranosciu prvotina Cestou života. Ján Johanides ju vnímal ako skúsenejšiu kolegyňu. Istý čas som doma nachádzala písanky popísané maminým rukopisom. Boli v nich časti románu o kolektivizácii videnej inými očami, ako sa dovtedy zvyklo písať. Bolo nás päť detí, mama mala roboty vyše hlavy, román ostal rozpísaný, písanky s textami sa postrácali. No jej vzťah k literatúre bol stále intenzívny. Patrila k najvášnivejším čitateľom, akých som kedy stretla. Knihy do našej domácnosti „dodával“ z kubínskeho kníhkupectva Theo H. Florin, básnik a bývalý Clementisov tajomník, človek s veľkým literárnym rozhľadom, takže bolo o čom diskutovať.
Vzťahy medzi johanidesovskou a našou rodinou mali rôzne podoby. Z detstva si pamätám, ako Jánova mama veľmi prosila moju mamu, aby dohovorila Jánovi, ktorý sa chcel stať misionárom a odísť do Afriky. Pani Johanidesová vtedy plakala. Pamätám si, ako sa u nás rozprávalo o jeho knihe Šesťprstá Mara, ktorú napokon nenapísal, aj ako sa chystal opísať môjho otca v niektorej zo svojich ďalších kníh. Spomínam si, ako ho v Kubíne pre posadnutosť umením prezývali Gauguin, aj na odmietavú reakciu rodičov, keď si prečítali Feldekovho Van Stiphouta: „Veď to tam vôbec nie je Jano!“ Mňa, naopak, kniha zaujala, lebo som sa z nej dozvedela kadečo, o čom sa nehovorilo. Chcela som sa dozvedieť všetko o Jánovi Johanidesovi, ktorého som vídavala stáť pred synagógou na zastávke ružomberského autobusu a ktorý ma, práve vyrastenú do výšky stosedemdesiat centimetrov, neohrabanú a neistú, zďaleka teatrálne zdravil rozšafnou mušketierskou poklonou.
Mojou poslednou spomienkou, ktorá sa s ním spája, je, ako mi prišla od neho zo Šale poštou do Štiavnice kniha Dívaj sa do modrých očí Londýna, s výraznou farebnou obálkou, ktorú vytvorila jeho manželka Oľga. V knihe bolo dlhé venovanie napísané šikmo cez dve strany jeho písmom.
V Hostine naznačujete nedávnu minulosť cez postavy nespravodlivo stíhaných, tieto spomienky sú už obsiahnuté aj v Slepej rybke. Ktoré obdobie histórie alebo vášho života je pre vašu tvorbu najpodnetnejšie?
Mohla by som sa vlastne pýtať aj ja samej seba, čo všetko vstupuje do textu, čo motivuje písanie, stimuluje ho, poháňa autora, aby písal a dielo dokončil, aby sa znovu a znovu zaoberal otázkami, na ktoré sú nejasné a nejednoznačné odpovede, v mojich textoch niekedy paradoxne vyjavené tým, čo nie je, alebo vyjadrené obrazom, ktorý má vo viacerých kontextoch viaceré interpretácie. Štruktúry v pohybe komunikujúce medzi sebou, nestále a nedefinitívne, dané nejednoznačnosťou človeka, jeho vnútornou rozporuplnosťou, valiaci sa obraz nasycujúci sa prítomnosťou, obťažkaný plodmi minulosti. Do procesu tvorby vstupujú najrozličnejšie veci. Myslím, že už v Slepej rybke všetky obsahy dokopy, racionálne či iracionálne, inštinktívne či intuitívne, zmyslové či filozofické, sa premiešali, metamorfovali a vytvorili si svoju novú formu. Vnútorné podnety na jej napísanie posilnil napríklad literárny impulz z Kiplingovej poviedky Bisara z Purí. Bisara je ľúbostný magický predmet, malá rybka bez očí vyrezaná z orechového dreva, zakrútená v kúsku zlatej látky, uložená v hranatej striebornej škatuľke. Ak ju niekto dostane do daru, prinesie nešťastie. No ak ju ukradne, nadobudne magickú silu, musí však zašepkať zaklínadlo bisary. Knižka Slepá rybka sa mi s odstupom času javí ako obraz o láske či o prahnutí po nej. Obraz nepokojný, nestály, ozrejmujúci sa, paradoxne, tým, čo nie je.
Michaela Jurovská postrehla príbuznosti Slepej rybky a Hostiny, ako by Hostina vyplynula zo Slepej rybky spôsobom napísania, motívmi, zažitou traumou a v hĺbke textu aj nastolenými otázkami. Výsledný obraz je ako palimpsest, viackrát zmytý a prepísaný pergamenový rukopis so zachovanými stopami predchádzajúcich rukopisov.
Vladimír Petrík na prezentácii Hostiny, ale aj v otázkach, ktoré mi položil v rozhovore do mojej profilovej knihy (tá by mala zakrátko vyjsť), s kriticko-historickým odstupom rozčlenil moju tvorbu a pomenoval východiská. Prvá kniha je inšpirovaná temer opustenou Štiavnicou, ako som ju našla v polovici 70. rokov, keď som sa prisťahovala do mesta, aj Štiavničanmi, ktorí si potrpeli na zvyšky dávnej slávy a boli odsúdení vtedajším systémom na pasivitu, ktorú prijali. Druhá kniha súvisí predovšetkým s mojím detstvom. Slepá rybka aj Rieka sú textami na hranici poézie a prózy a súvisia s Oravou. Páči sa mi, ako Vladimír Petrík „prekukol“ Annu Reginu, a teda aj mňa, keď napísal, že „je to román o dobe a ľuďoch v nej“, teda román o 18. storočí, a nielen o Samuelovi Mikovínim a jeho manželke, čomu prisviedčam, je to naozaj tak. Posledná kniha Hostina je obrazom súčasnosti s presahmi do blízkej i vzdialenejšej minulosti, viaže sa k Orave. Svojou výpoveďou aj nastolenými otázkami by mohla osloviť ľudí aj v našich susedných posttotalitných krajinách.
Román Anna Regina vyšiel pred troma rokmi v maďarskom preklade. S akým ohlasom ho prijali maďarskí čitatelia?
Prvou čitateľkou v Maďarsku bola Klára Körtvélyessy, známa prekladmi z českej (Kundera, Škvorecký, Hrabal) a slovinskej literatúry, ocenená mnohými prekladateľskými cenami. Mala som šťastie, že sa Anna Regina dostala do jej rúk. Prvá správa od Kláry Körtvélyessy v roku 2010 pre mňa bola: „Vašu knihu som čítala s veľkým záujmom, po obsahovej, štýlovej i jazykovej stránke je skutočne pozoruhodná. S chuťou by som ju preložila.“ V ďalšom liste o niekoľko týždňov mi napísala: „Dnešná správa, dobrá správa! Vydavateľstvo Európa sa rozhodlo publikovať Vašu Annu Reginu.“
Na maďarské vydanie bolo množstvo ohlasov a recenzií v mnohých literárnych časopisoch, čo sa ešte znásobilo po XIX. medzinárodnom knižnom veľtrhu v Budapešti, na ktorom som maďarské vydanie Anny Reginy prezentovala. Vyšiel veľký rozhovor v Új Szó, šot v hlavných televíznych správach, publikovali ukážky z diela, na plné obrátky sa rozbehla propagácia na internete. Anna Regina vykročila dobrou nohou.
