Entropia

4
Je jeseň a belasá je protipólom čiernej. Deň a noc sa kontrastne striedajú bez plynulého prechodu. Preklikávajú sa v rýchlom cykle svetlo – tma, svetlo – tma, svetlo – tma. Všetko sa podriaďuje zákonitostiam tejto zmeny. Nič nevybočuje zo svojej konvencie, spánok pripútava k snom, ktoré postupne zobrazujú možné verzie životov. Bdenie zbiera nové zdroje pre sny. Je noc. Mesiac sa dostal do fázy úplného splnu, keď sa akoby mení na nočné slnko. Silno presvetľuje čerň atmosféry bez mrakov a umožňuje ľuďom po celý čas vidieť. Pepo stojí opretý o žltú stenu a pozerá do vetiev vysokých gaštanov. Sleduje, ako sa ich plody uvoľňujú a padajú na asfaltovú cestu, kde sa vždy rozdelia na tri časti. Dve zelené lenivé polovice obalu s krátkymi ihličkami a malá hnedá skackajúca guľa. Jeden z gaštanov najprv triafa natiahnutý
trolej, ktorý vydá nízky strunový tón, a až odtiaľ sa odrazí na cestu. Dole sedí biela macka a striehne na nepredvídateľný pohyb náhle spadnutých predmetov. Vyskočí a prednými labami sa pokúša každý z nich definitívne zastaviť. Jeden z gaštanov ju triafa do chrbta, macka vydáva kvílivý zvuk, potom uteká preč.
Opretý Pepo sa začína smiať, postupne prechádza do dusivého pišťania, ktoré nevie utíšiť. Je sám, na celej ulicu je sám, preto sa nesnaží svoj smiech zmazať. Zvuk sa ďalej šíri nocou, chvíľu sa koncentruje v jednom mieste, kde sa sformuje do hustej hmoty, ktorá pod tlakom svojej rozpínavosti náhle vystrelí mohutnú ozvenu a tá sa dostane všade. Pepa teraz počuje každý. Jeho smiech vstupuje do spánkov celého mesta a tam znova ovplyvní rozbehnuté príbehy. Toto sa deje každú noc. Pepo je preto prítomný v každom človeku a v každom z nich aj zostane. Prebudení ľudia budú ráno konať tak ako doteraz. Rovnaké nekonečné zacyklené chyby, rovnaký progres, rovnaký úpadok, žiaden nečakaný vývoj, každý nevedomo pokračuje vo svojom obvyklom správaní. Ráno sa nič nezmení. Pepov nočný smiech je tu od začiatku. Všetko bude plynúť ďalej podľa rovnakých pravidiel tak ako doteraz. Zem opäť pritiahne gaštan zo stromu, na ktorom je nekonečný počet týchto plodov, gaštan najprv trafí trolej, potom bielu mačku, mačka rozosmeje Pepa, jeho smiech znova zasiahne celé mesto, jeho ľudia budú ďalej úplne rovnakí. Toto sa stane každú noc.
Pepo teraz ešte stále stojí opretý na rovnakom mieste. Po chvíli úplne stíchne, vyčerpaný smiechom sa zhlboka vydýcha a kráča ďalej. Rozbalí keksy a smeruje k svojmu domu. Už po krátkom okamihu minie Detský park, z útrob ktorého teraz vníma hluk a záblesky z fotoaparátov. Vylieza na plot a pozerá do priestoru, odkiaľ toto všetko vychádza. Na jeho konci vidí učňov. Stoja, sedia, chodia, pijú z fliaš, fajčia, vracajú a hajlujú. Pepo obchádza celý ohradený park, aby sa k nim dostal čo najbližšie. Potichu sa prediera tŕním, žihľavou, lieskami, samým neušľachtilým porastom, nechtiac rozšliapne niekoľko plytkých myších brlohov. Prichádza k miestu, odkiaľ môže všetko nenápadne pozorovať. Čupí v tieni stromu, kam mesačné svetlo nepreniká. Čupí tesne za hrdzavým plotom, ktorý je pozváraný zo zvislých oceľových prútov, a stále je svoje keksy. Sleduje asi dvadsiatich učňov, ktorí tu oslavujú narodeniny.
Učni a učnice. Dookola vyrevujú neúplné folklórne odrhovačky, tie striedajú so spevom „Happy birthday, chuju! Happy birthday, chuju! Happy birthday, happy birthday, happy birthday, chuju!“ Oslávenec sa vtedy vždy postaví na lavičku a dvíha nad hlavu ruky, v ktorých drží fľaše lacného červeného vína. Striedavo si z každej upije niekoľko dlhých hltov a potom to z naplnených úst vystrekuje na ostatných. „Nemáme šampanské, tak takto,“ vždy zareve a ostatní sa vždy rehocú. Aj oni pijú lacné víno a prázdne fľaše rozbíjajú o hrubý kmeň. Viacerí hneď nablízku zvracajú, ďalší všetko fotia mobilmi. Traja učni idú k veľkým hojdačkám, na ktoré sa postavia. Postupne sa rozkmitajú do šialenej rýchlosti a týmito pohybmi opisujú tristostupňové uhly. Všetci si rozopínajú nohavice a tesne pred momentom, keď sa ich pohyb vpred mení na návrat späť, vtedy sa každý silným prúdom krátko vymočí. Čo najvyššie a čo najďalej, obvyklá hra v novom podaní. Ostatní všetko s nadšením sledujú, povzbudzujú, komentujú, skandujú mená svojich favoritov, fotia, nahrávajú videá. Víťaza nesú na rukách, vyhadzujú do vzduchu, fotia, potom ho hodia do veľkej kopy suchého nahrabaného lístia, odkiaľ on odmieta vyliezť. Niekto kopu zapaľuje a preľaknutý učeň chce teraz von, ostatní mu v tom až do poslednej chvíle bránia. Vždy ho vrátia späť, až kým sa nepridusí. Rozkašlaného ho nakoniec vyberú, posadia bokom a dajú mu fľašu s vínom. Keď kopa lístia vzbĺkne celá, začínajú okolo nej tancovať. Krúžia, spievajú, hajlujú. Fotia.
Jeden z opitých učňov sa po chvíli odpája, pritiahne k sebe opitú učnicu, potom obaja smerujú k plotu, za ktorým všetko sleduje Pepo. Chvíľu niečo artikulovane hovoria, on ju ďalej objíme a ťarbavo bozkáva na ústa, do ktorých jej vkladá spomalený jazyk. Ona niekoľko sekúnd nereaguje, potom sa spamätá a robí to, čo on. Stoja takto možno päť, možno desať minút, on jej pri tom siaha na prsia, do rozkroku vsúva dlaň. Po chvíli idú ešte bližšie k plotu, ona si cez hrubé biele stehná sťahuje nohavice a spodnú bielizeň až ku kolenám, potáca sa a prehýna. Rukami sa zachytí o oceľové prúty, za ktorými sedí Pepo. Nevidí ho, pretože je tu nepriehľadná tma. Učeň odzadu pomaly priráža a hajluje. Učnica začína vzdychať, prisunie
sa ešte bližšie k plotu, o ktorý opiera hlavu. Nemému, nehybnému Pepovi hrdelne dychčí takmer do tváre, on teraz zvažuje útek, ale vie, že aj najmenší pohyb ho môže prezradiť. Sedí a čaká v opileckom pachu, ktorý vychádza z roztvorených úst rozdychčanej učnice. Zrazu sa objaví záblesk, keď spojenú dvojicu niekto odfotí. A potom tento učeň náhle zakricí: „Pepo! Pepo! Za plotom žere keksy drbnutý Pepo! Žere keksy a sleduje vás drbnutý Pepo!“ Vtom Pepo vyskočí a uteká preč. Svojím laserovým telom rozdelí všetko, čo sa mu objavuje v ceste. Rýchle nohy zapaľujú suché lístie a trávu. Pepo v okamihu mizne a za sebou necháva vysoký dymiaci oheň. K plotu, za ktorým teraz všetko horí, pribiehajú ostatní a v speve tu znova rituálne tancujú, počas toho hajlujú.
Pepo práve dobehol k svojmu domu. Vstupuje dnu a už za okamih si oblečený ľahne, aby čo najskôr zaspal, pretože cíti, že aj dnes príde sen, v ktorom sa mu prihovoria jeho rodičia. Budú znova vyzerať ako svätá Alžbeta a jej muž Zachariáš a vo vysokom veku sa im neočakávane narodí on, Pepo. Bude to  však dieťa, ktoré s Jánom Krstiteľom nebude mat nič spoločné. Pepo aj dnes uvidí sen, v ktorom budú on, jeho matka a otec žiť spolu od okamihu jeho narodenia, až kým nastane jeho samota.
(úryvok z knihy Entropia, 2012)