Mlčať

 (úryvok)
 
[ PIATOK 1. SEPTEMBRA ]
 
[ 1 ] Nemusím nič hovoriť. Napokon – koho to zaujíma? Kto by si ešte strkal hlavu do cudzích pletiek? Reč je taká primitívna a obmedzená, že keby sa ma predsa len nejaký úbohý blázon rozhodol počúvať, nepochopil by ani slovo. O tom som presvedčený.
Na druhej strane – prečo by som nemal hovoriť? Kto mi môže zabrániť? Tak ako nemusím hovoriť nič a dusiť sa mlčaním, rovnako dobre môžem donekonečna rečniť; aký je v tom rozdiel? Budem hovoriť jedine preto, že reč je organizované mlčanie...
Volám sa, napríklad, jaroslav varga. Samozrejme, je to vymyslené meno – ale nie je to úplne jedno? Krstné meno sa mi končí tou istou hláskou, akou sa začína priezvisko; ani sa to nedá poriadne vysloviť. Ľudia povedia jarosla’varga alebo jaroslawarga...
Môžem si hovoriť, čo chcem. Som, ako všetci ostatní, v poriadnom srabe – tu ma máte... Nebudeme si nič nahovárať; sme si navzájom takí ľahostajní ako papier, ktorým si niekto utrel riť, a hovno čakajúce na spláchnutie – prečo sa klamať rečami o nejakom úprimnom ľudskom porozumení?
Narodil som sa, teda niekoľko rokov musím vysmŕdať a otravovať vzduch... ale stačí málo a bude koniec, neštekne po mne ani pes. Ani suka. Je to rovnaké, podobá sa to, som spoznateľný iba podľa niektorých elementárnych rozdielov. Mohol som byť lekár, právnik alebo policajt. Vlastne nie, čo to hovorím. Nemohol som byť nič iné ako to, čo som: primitívna existencia trasúca sa o svoj bezvýznamný podenkový život. Aj ja mám, aká to radosť, aká slasť, svoju osobnú podobu. Spýtaj sa na toho idiota, na toho bláznivého ryšavca; možno ti niekto ukáže cestu. Úprimne povedané – neviem, či mám o to vôbec stáť: dve samoty sú horšie ako jedna...
Teraz som tu. Neviem prečo, mohol som byť hocikde inde, nemusím si vyberať čas ani miesto. Nemusím byť šťastný, v tom mám výhodu. Neviem, čo je šťastie, pretože neviem, čo je nešťastie. Odkiaľ to mám vedieť? Jednoducho – som tu. Tým to hasne.
Hrám na saxofóne. Neviem hrať, nepoznám noty, nikdy sa mi nepodarilo zvládnuť viac ako dve základné stupnice. Hrám, aby som hral. Hrám, aby som nemusel hovoriť... Fúkam, vyludzujem tóny. Už som zabudol, prečo hrám práve na saxofóne.
Sotva som začal hrať, rozleteli sa dvere. Žena mala na sebe svetlobelasý priesvitný župan – alebo to možno ani nebol župan, ja sa v týchto ženských veciach veľmi nevyznám. Nemal som ešte príležitosť. Oprela sa o rám dverí, založila si ruky a nasilu, neprirodzene zívla. Prestal som hrať. Pozerá na mňa, vidí moje dlhé ryšavé vlasy, opuchnuté oči; celý môj spustnutý zovňajšok. Skutočne je to vždy rovnaké, musí to byť rovnaké, musí sa to podobať – iného pohľadu na mňa niet.
A teraz čakám, čo bude nasledovať. Nemôže nasledovať nič, čo nepoznám: prezerá si nechty, svoje dlhé, čiernym lakom zvýraznené nechty. Chrapľavým hlasom povie, že je uťahaná, že nemá proti mojim hudobným avantúram nijaké výhrady, ale teraz, a to zdôrazňuje, mám ísť s tou trúbou dočerta...
Myknem plecami – to je moja odpoveď, taká častá v poslednom čase. Vždy, keď ma okríknu, zahriaknu a vyhodia. Nezraňuje ma to... Prečo? Zvrtne sa na vysokom štíhlom opätku, bez slova sa vytratí; ako mnohé ženy, aj ona má oblé boky, svieže krivky tela, aké je to podobné, aké rovnaké.
Počujem, ako sa jej kroky strácajú v diaľke, tvrdé a pravdepodobne veľmi nepohodlné topánky vyklopkávajú svoj rytmus: tresk a tresk a tresk – potom dom zmĺkol.