Vyhľadávanie
NA SLEPAČÍCH KRÍDLACH (úryvok)
Nášho súdruha prezidenta vídavam častejšie než otca, jeho fotografia visí v triede nad tabuľou. Vyzerá nudne, ale stará sa o nás. Otec naňho žiarli. Súdruh prezident už prišiel na svet ako proletár a nemusel sa ním stať dodatočne. Vo sviatok nesieme jeho portrét z vďaky za to, že celý rok nesie za nás zodpovednosť on. Pozerá sa na nás zo steny aj v každej kancelárii. Kedysi tam visel Ježiš Kristus, hundre babka. Načo toľké ceremónie s Ježišom Kristom? Je to trápne. V kostoloch a na lesných cestičkách visí na drevených a kamenných krížoch, takmer nahý a vychudnutý, nechá sa vešať pred všetkými ľuďmi, nebráni sa, zatvára oči v utrápenej tvári a z rúk a nôh mu tečie krv. A nikto ju neutrie. Staré ženy spínajú ruky, akoby sa nechceli zababrať. Človek sa predsa musí vzchopiť, nedovoliť, aby ho vešali, a nevešať hlavu! V škole sme počuli o mladej partizánke, ktorá si pred popravnou čatou strhla z očí šatku. Na dvore sa hráme na popravu. Odsúdia ma na smrť, deti z dvora mi zaviažu oči a vyhrážajú sa mi: Ty mrcha jedna partizánska, teraz udrela tvoja posledná hodinka. Snímem si z očí károvanú vreckovku a smejem sa, kým deti kričia pif, paf. Pomaly padám na kolená a líham si na zem. Páči sa mi ostať ležať a byť mŕtva, keď som sa obetovala za druhých. Škoda, že je už po vojne aj po Veľkej revolúcii a naši proletári sú slobodní. Všetko dôležité je vykonané, teraz už len musíme byť šťastní, a to je strašne ťažké.
*
Svojim bábikám a hnedému plyšovému mackovi rozprávam o Dankovi. Vytrhol si srdce, držal ho nad hlavou a kráčal na čele zástupu. Srdce horelo, ľudia ho nasledovali a našli cestu von z tmavého lesa útlaku, kde tak dlho žili. Danko zomrel, no svoju úlohu splnil. Bábiky a macka učím, že majú byť solidárni. Babka sa o svoj chlieb delí akurát tak so sýkorkami, v hlave má samé otrusiny. Keď mi na veľkú prestávku natrie chlieb maslom, napomína ma: Maslo je drahé, máš sa dobre, len nikomu nedávaj zo svojho chleba. V škole sa učíme, že solidarita je povinnosťou nového pokrokového človeka. A ja som zistila, že je ľahké prelomiť mäkký chlieb s maslom napoly a polovicu dať dievčaťu, ktoré doň lačno zahryzne a má ma rado.
*
Keď sa mama jedného letného večera nevráti domov a nasledujúceho rána ešte stále nie je doma, pýtam sa babky: Kde je mama? Babka vaľká cesto a mlčí. Potiahnem ju za čierne bodkované domáce šaty: Kde je, kedy príde domov? Nepýtaj sa, zašomre babka a vaľká ďalej. Ibaže ja ju poťahujem a poťahujem, až kým ma mávajúcimi rukami neodoženie ako darmožráčskeho vrabca: Už sa nikdy viac nepýtaj na mamu, rozumieš? Odvtedy som sa prestala nahlas pýtať. Radšej premýšľam. S kým by som sa aj mala rozprávať? Otec smúti za svojou niekdajšou kanceláriou, v ktorej bol vykorisťovateľom, a na staršieho brata musím kričať. Všetko mi berie ako vrabec, ale zastreliť ho nesmiem.
*
Keď brnká na klavíri, babka šepká: Bude z neho veľký pianista. Pritom sa brat chce stať milionárom a vôbec nechce pomáhať našej krajine. Svojimi tučnými prstami môže tak nanajvýš počítať ošúchané bankovky. Možno ani nie je mojím bratom, možno bol adoptovaný, alebo som ja bola adoptovaná. Prehľadávam zásuvku za zásuvkou, aby som našla doklad, v ktorom stojí čierne na bielom, že pochádzam z proletárskej a partizánskej rodiny, ktorú vo vojne postrieľali. Mama vravieva, že nebudem vždy žiť v našej rodine, že sa vydám za zahraničného diplomata a v cudzine budem mať veľký dom s drahým nábytkom a dvoma deťmi. Lenže ja nechcem za muža nepriateľa a buržoázny element a nechcem porodiť deti, ako je môj brat. Chcem bojovať spolu s dobrými partizánmi a žiť so svorkou vlčiakov v našom lese.
*
Kde je mama? Keby bola mŕtva, pochovali by ju v mene Ježiša Krista do zeme a ja by som bola pri tom, v čiernych šatách a čiernom klobúku s čiernou ružou na krempe. V jednom zahraničnom filme bola taká vdova a mnohí muži, ktorí do nej boli zamilovaní, jej vyjadrovali sústrasť. Keď budem partizánskou vdovou, aj ja sa tak chcem obliekať. Keby bola mama mŕtva, mala by hrob, na ktorý by som mohla klásť kvety a na ktorom by som mohla plakať. Nesmiem však nosiť čiernu ružu a ani neviem, či u nás čierne ruže rastú, a nikto, kto je do mňa zamilovaný, mi nevyjadruje sústrasť. Všetci sa tvária, akoby mama nikdy neexistovala. Nikto nevyslovuje jej meno, nikto nerozpráva príhody z čias, keď tu bola s nami, ako sa to robieva pri mŕtvych, o ktorých sa hovorí len dobre, aby nás v noci nestrašili. Nikto mamu nedáva pozdravovať a nikto sa nepýta, ako sa má. Je mŕtvejšia ako mŕtvi. Keď spadnem na dvore a chcem zavolať na mamu, ostane mi m trčať v hrdle a a prehltnem so slzami. Zmocňujú sa ma šialené pochybnosti, či som vôbec niekedy nejakú mamu mala, či som si ju len nevymyslela. Často mi vyčítajú, že fantazírujem, že sa vznášam v oblakoch. Je to škodlivé, vravia a vážne sa na mňa dívajú.
*
Mama určite neopustila našu vlasť, aby sa vydala za zahraničného diplomata. Naši colníci dobre strážia hranice, aby nás neprepadli nepriatelia. Je veľa nepriateľov, ktorí čakajú len na to, aby rozdupali náš prekrásny živor. Ale my sa nedáme rozdupať, povedala súdružka učiteľka, na to celá trieda povstala, dupotala a kričala: Nedáme sa! Aj ja som vždy pripravená brániť vlasť. Kedysi sa rátala rodinná česť, no my sme ju nahradili dôležitejšími cťami. V škole sa zdravíme: Česť práci. Kedysi sme sa zdravili pozdravom v cudzej reči, ktorý znamená „som tvoj otrok“. Nepoznali sme jeho význam, takí neuvedomelo zotročení sme boli. Teraz chceme byť slobodní, ako sa hovorí v básni jedného nášho básnika: a voľ nebyť, ako byť otrokom. Keď som v lese našla zraneného jastraba, ktorý nasledujúceho rána ležal schúlený na dne klietky v práčovni, deklamovala som pri jeho čerstvom hrobe tú revolučnú báseň. Nedala som mu meno, už má meno Jastrab, je jedinečný a hrdý ako naši básnici. Teraz leží spolu s vrabcami pred práčovňou.
*
Ibaže mama by radšej nemala byť hrdá a mŕtva, ale mala by ležať v klietke živá, i keď ranená. Jedného dňa sa klietky otvoria. Možno príde zemetrasenie a klietky sa rozletia. V mojej neuvedomelej rodine zabúdam, že klietky možno otvoriť aj zvnútra tak, ako to urobili proletári. Mama je skrytá v nejakom kúte našej krajiny. Neopustila mňa ani môjho hlúpeho brata. Keď som ju prosila, aby ho dala do detského domova, povedala: Je to moje dieťa, ľúbim ho, to sa volá materinská láska, aj ty to raz zažiješ, je to to najväčšie šťastie. Ježišmária, okolo mňa je toľko šťastia! Ako to, že ho nevidím? Nejaký drak väzní mamu vo svojom brlohu ako bezbrannú princeznú. Mala by som ju ísť hľadať ako rozprávkový hrdina Janík, ktorý draka zabil, ale ďalej ako po cintorín som ešte sama nezašla.
*
Každý deň musím chodiť do školy, aby som tu jedného dňa nestála s prázdnymi rukami, ale s rukami plnými vzdelania. Vzdelanie nám nikto nevezme, nie je ako dom, v ktorom sa jedného dňa usalašia proletári, vraví babka, ktorá sa hnevá, že v našom veľkom dome, ktorý dal postaviť môj nebohý dedko, boli ubytované tri robotnícke rodiny. Ja sa teším, že v prízemí bývajú deti. Keby nám súdruhovia proletári vo svojej túžbe po oslobodení tie izby nevzali, musela by som sa v nich hrávať s bratom. Brat raz odtrhol mojej bábike hlavu a mlátil ma bezhlavým trupom. Schmatla som babkin nôž na kohúty a hodila ho po ňom. Keď sa nôž zapichol do zárubne tesne nad jeho hlavou, vysvitlo, že brat je zbabelec, vôbec by sa nemohol stať partizánom. Babke sa páči, keď sa hrávam sama, vtedy ma hladká po cestičke vo vlasoch. Znehybniem, zvesím ruky a cítim jej drsnú dlaň. Rada by som jej urobila po vôli, ale radšej sa hrávam s proletárskymi deťmi na dvore a babka je zo mňa nešťastná.
*
Mama je proletárka, teda bola proletárkou predtým, než sa vydala za otca. Proletárstvo je komplikovaná vec, muž ho môže stratiť pre neproletárskej profesii a žena vydajom. Mama je prebehlíčka, preto ma nechá hrávať sa so všetkými deťmi a babku pokladá za hlúpu. Babka nie je hlúpa, len myslí po starom a strácha sa, že proletárske deti sú špinavé a majú nákazlivé choroby. Keby sa mama čo najskôr vrátila! Nemám žiadne nové šaty, babka pláta všetko staré, nemá rada nové. Hanbím sa vyjsť z domu v zaštopkaných pančucháčoch. Kedysi som bola najlepšie oblečeným dievčaťom v našej triede a žila som v prebytku. Keď ma mama objala, strácala som sa v jej vôni. Teraz ma nikto neobjíma a po večeroch nemôžem čítať romány, lebo babka zhasína svetlo. Elektrina je drahá, vraví potichu ospravedlňujúcim tónom, pretože vie, že čítanie románov je vzdelanie a že ma oberá o vzdelanie. Mám poprosiť o pomoc Ježiša Krista, alebo mám radšej napísať nášmu prezidentovi v hlavnom meste? Ale Ježiš Kristus je na tom sám zle a súdruh prezident by mohol vydať rozkaz, aby mamu popravili, je totiž prísny a spravodlivý. Obávam sa, že mama by si pred popravnou čatou šatku z očí nestrhla. Potom by sa nedostala do učebnice dejepisu a ostala by nikým. Poradím si aj sama. Pochovám svoju veľkú krásnu mamu hlboko v srdci ako jastraba na dvore.
*
Cez prestávku zakričal jeden chlapec cez celý školský dvor: Tvoja mama sedí v base! Je to taký chudák, jeho otec sa potáca ulicami, vybľakuje, padne na chodník a spí tam. Ako sa len jeho syn musí zaňho hanbiť! A za to sa vŕši na mne. Náš otec nie je alkoholik, je športovec a športovci pijú len vodu. Všetci na školskom dvore zmeraveli, prestali pobehovať a vykrikovať. Stojím tam a zrazu pocítim šťastie. Teraz viem, čo je šťastie. Sedí vo vnútri, je to velikánska sila. Čas zastane, aj ja zastanem, a napriek tomu som nažive, dokonca viac než inokedy, a viem: Mama žije. Potom ide život ďalej, akoby sa nič nestalo. Hrám sa s kamarátkami, jeme moje maslové chleby a súdružka učiteľka nehlása, že naša mama je vo väzení, aby sa stala uvedomelou.
*
Odvtedy som šťastná, mama nie je mŕtva, leží na prični v našej milovanej vlasti a bledne. Vo väzenskej cele je v bezpečí, nemôže tam robiť nič zlé, spolčovať sa s nepriateľmi, prezrádzať im tajomstvá na to, aby nás prepadli cudzí, vykorisťovaní vojaci. Keby opustila našu vlasť, musela by som sa jej pred celou triedou zriecť a nedostala by som vyššie vzdelanie. Deti zradcov nesmú byť múdre, ich múdrosť je pre štát nebezpečná. Zradcovia a ich potomkovia musia budovať mosty a byť užitoční pre spoločnosť. Nazývajú sa vnútorní nepriatelia a nesmú sami určovať, ako budú užitoční pre spoločné blaho. Nosia v sebe zárodok zrady. Zárodok zrady si predstavujem ako čierneho chrobáka. Aj keď sa dieťa zriekne svojho zradcovského dedičstva, chrobák sa bude naďalej chcieť správať zradcovsky. S tým sa nedá nič robiť. Chrobákov nemožno prevychovať.
