Vyhľadávanie
úryvok
Peter je jedináčik, rovnako ako bol jeho otec. Je líblingom celej rodiny. Nielen tej v Starej Vsi, ale aj vzdialenejších príbuzných, čo žijú v Rakúsku a Západnom Nemecku. Achbergerovci s nimi udržiavajú permanentný písomný kontakt. V päťdesiatych rokoch to možno až také živé nebolo, ale koncom päťdesiatych rokov už zavládlo trochu iné politické ovzdušie a vzťahy sa obnovili. Začiatkom šesťdesiatych rokov, v rámci mierneho politického odmäku, to zrazu boli samé návštevy bývalej vlasti, takže malý Peter si jednotlivé pratety a prastrýkov ani nevedel zapamätať a občas si ich aj mýlil. Spoľahlivo rozpoznáva iba babičkinu mladšiu sestru tetu Paulu, ktorá ako jediná ostala v Bratislave, a staršiu sestru tetu Rózu, ktorá aj s mužom Hansom býva relatívne blízko, v Neusiedl am See. Ani tetu Katicu by si Peter s nikým nemohol pomýliť. Bola učiteľkou, zomrela na tuberkulózu veľmi mladá, ešte v dvadsiatych rokoch. Peter ju pozná len zo zarámovanej fotografie na babičkinom toaletnom stolíku. Predstava, že tá krásna mladá žena v bielej blúzke a s oduševneným pohľadom je už celé desaťročia mŕtva, a že ju nikdy nespozná, ho napĺňa smútkom i vzrušením z tajomstva.
Ostatní príbuzní mu trochu splývajú a vôbec si nevie vybaviť, ako trebárs vyzerá babičkina najmladšia sestra Margaréta, čo teraz žije v Linzi, alebo dedovi bratia Danny či Otto z Viedne. A dedovu sestru Milicu, teda tetu Milli, ktorá sa koncom dvadsiatych rokov vydala do Budapešti a od roku 1956 žije aj so svojím manželom strýkom Gáborom v Mníchove, pozná iba z fotografií. Tá u nich ešte nikdy nebola.
Keď mal Peter asi štyri roky, jeho rodičia sa rozhodli, že teraz, keď sa už dá, navštívia Viedeň. Mala to byť vlastne ich oneskorená svadobná cesta. Otcovi strýkovia, tety, sesternice a bratanci sa potešili a odpísali im, že sú u nich vítaní. Ísť do takého priaznivého prostredia, to nebolo len tak. Každý normálny inteligentný a pracovitý človek, keby prišiel do krajiny, ktorej jazyk ovláda rovnako dobre ako jazyk tej, z ktorej pochádza, kde žijú jeho blízki príbuzní, a kde je evidentne lepšie ako doma, asi by tam už ostal. To si však uvedomovali aj komunisti v staroveskej Tehelni, kde obaja Petrovi rodičia pracovali. Síce im so zaťatými zubami odsúhlasili výjazd, ale bez dieťaťa. Glanz, vtedy vedúci oddelenia zvláštnych úloh v Tehelni, rozhodol, že malý Peter ostane doma ako záruka šťastného návratu svojich rodičov do socialistickej vlasti. Petrovi rodičia sa spočiatku šprajcovali. Plánovali, že pôjde s nimi. Napokon sa podvolili a odcestovali sami. Petra nechali doma s babičkou a dedom.
Bohvie, aké boli pôvodné úmysly Petrovho otca Alberta a mamy Kristíny. Možno to mali všetko vopred naplánované, možno to prišlo ako náhla inšpirácia či pokušenie. Až tam vonku si našinec naplno uvedomil, o čo všetko ho komunisti tam doma oberali. Petrovi rodičia sa nadýchli normálneho života a zatúžili dýchať ho už natrvalo.
Možno boli nejaké vzrušené večerné rozhovory, azda aj hádky na tému, či ostať alebo vrátiť sa. Porady s viedenskými príbuznými, ktorí príchod mladého páru spoza železnej opony brali ako svojím spôsobom zázrak. Možno to tak trochu aj zázrak bol, hoci rok predtým sa stretli Chruščov s Kennedym a dohodli sa na zmiernení napätia medzi Východom a Západom, takže povolenie cesty mladých Achbergerovcov do kapitalistickej cudziny bolo dôsledkom tejto zmeny. Bez ohľadu na to, odhodlanie vrátiť sa nazad za železnú oponu opúšťalo Petrových rodičov s každým dňom stráveným vo Viedni. Možno ani nespávali, trápili sa pochybnosťami a svoj krok tisíckrát zvažovali. Keď ostanú na Západe, vydajú im komunisti dieťa? A ak bude ich syn musieť dočasne ostať v komunistickom Československu — teda dovtedy, kým sa všetko nevybaví — bude u starých rodičov, alebo ho komunisti strčia z pomsty do detského domova?
Bude to stáť za to? Ako sa rozhodnúť? Na jednej strane možnosť začať nový život v normálnejšom a civilizovanejšom svete, na druhej strane jediný syn, ktorý potrebuje matku a otca. Nuž ale ten syn, po všetkých tých peripetiách, im možno raz bude vďačný, že ho odtiaľ vytiahli a urobili ho slobodným človekom žijúcim v slobodnom svete.
Netreba cteného čitateľa napínať. Petrovi rodičia sa asi po mesiaci dohadovania, váhania a presviedčania príbuznými rozhodli ostať v Rakúsku a požiadali o politický azyl. Dostali ho. Obaja vedeli plynulo po nemecky, v Rakúsku mali rodinné zázemie a Petrov otec bol navyše naslovovzatým odborníkom na hrubú keramiku, teda špičkový tehliar. Aj napriek svojmu mladému veku už dávno mohol byť riaditeľom Tehelne v Starej Vsi — keby bol členom komunistickej strany. Takto bol iba vedúcim výroby a zástupcom riaditeľa. Straníka, no ináč dobrého a obľúbeného chlapa, ktorý sa síce do tehliarstva až tak nerozumel, ale bolo dobre, že tam bol, pretože ináč by tam partaj dosadila nejakú naozajstnú komunistickú sviňu. Riaditeľ Miškovič si svojho zástupcu chránil, pretože už len publikačná činnosť inžiniera Achbergera na tému výroby tenkostenných tehál v zahraničnej odbornej tlači zavážila za dve stranícke legitimácie.
Ako sa ukázalo, aj v Rakúsku poznali práce Petrovho otca. Čoskoro prišla ponuka z jednej veľkej tehelne pri Viedni, ktorá bola súčasťou medzinárodnej siete. Prvá návšteva na novom pracovisku znamenala pre Alberta Achbergera priam civilizačný šok. Áno, návšteva moderného závodu, možnosť začať nie od piky, ale vo funkcii zástupcu hlavného technológa, a najmä keď sa dozvedel, aký bude mať plat, to všetko boli posledné klince do rakvy jeho pochybností, či náhodou s manželkou neurobili chybu. Nie, neurobili, dočerta!
Hneď ako si mladí Achbergerovci legalizovali pobyt v Rakúsku, požiadali Československú socialistickú republiku o možnosť vycestovania ich syna za nimi. Žiadosť napokon skončila u predsedu straníckej organizácie Glanza, ktorý túto možnosť kategoricky vylúčil. Keď už sa manželia Achbergerovci podujali zradiť socialistickú vlasť, ich chyba. Veď oni prídu na to, ako sa popálili. Prečo by však mal za ich chyby pykať nevinný? Maloletý Peter Achberger sa predsa žiadnej zrady nedopustil. Prečo by sa ho teda jeho socialistická vlasť mala zbaviť ako nejakej škodnej a poslať ho do hrtana kapitalistom? Z maloletého Petra Achbergera predsa — pri vhodnej výchove — môže vyrásť platný člen socialistickej spoločnosti. Deti za svojich rodičov nemôžu. Na nejaké veľké štúdiá to síce — vzhľadom na rodinné pozadie — nevyzerá, ale každý predsa nemusí byť inteligent. Z maloletého Petra Achbergera sa môže stať ocenený úderník, vzorný robotník, prípadne radový pracovník v poľnohospodárstve. Časom možno aj odborár. Do strany nie, tam treba mať iný kádrový profil. No ktovie, možno aj áno. Pri vhodnej výchove.
(Slovart, 2014)
