Vyhľadávanie
ÚVOD
Po skončení vojnových operácií nastal vytúžený mier. Dve veľké svetové vojny, ktoré Európa a vôbec svet prežili dvadsať rokov po sebe, svedčili o úplnom prevrátení platného poriadku. Ak z prvej svetovej vojny vyšla Európa oslabená, v druhej bol európsky kontinent bol zničený a rozvrátený. Európa stratila svoje veľmocenské postavenie. Dominovali v nej dve víťazné veľmoci – Sovietsky zväz a Spojené štáty americké. Táto skutočnosť poznačila Európu na dlhé desaťročia. Predsa však na troskách starej Európy, poznačenej zápasom s totalitnými ideológiami nacizmu a fašizmu, sa zrodili vízie Európy, ktorá mala prekonať vžité negatívne stereotypy a mala sa vrátiť k svojim kultúrnym a duchovným základom, k spolupráci a kooperácii. Táto vízia bola pre európske národy lákavá, ale uskutočniť ju by znamenalo súhlas dvoch spomenutých rozhodujúcich veľmocí. Prvá z nich – Spojené štáty americké nich zastávali zásady rešpektovania práv a slobôd, druhá – Sovietsky zväz tiež hovorila o slobode a oslobodení, no v duchu totalitnej ideológii marxizmu-leninizmu. Obidve veľmoci mali s Európou svoje politické, hospodárske a kultúrne zámery. Pritom kultúry obidvoch veľmocí boli do značnej miery vzdialené mentalite západo a stredoeurópanov. Začal sa rozhárať nový zápas, ktorého dejiskom sa stala Európa a v nej Slovensko. Nebezpečný tektonický zlom prechádzal strednou Európou a poznačil Slovensko na dlhé štyri desaťročia. Slovensko sa po zániku prvej Slovenskej republiky opäť stalo súčasťou Československa. Bolo to po skúsenosti vlastnej štátnosti z rokov 1939 – 1945. Vrátiť sa pred rok 1938 sa nedalo. Predstavy o vzájomnom spolužití, očakávania a skúsenosti dvoch národov, ktoré sa opäť stretli v jednom štátnom útvare, boli rôzne. Obnovené Československo sa budovalo na nových základoch tzv. ľudovej demokracie. Občianske strany nemali takú silu a ani odvahu, aby sa postavili proti dravému komunistickému prúdu. Na to ani nemali možnosť a prostriedky, lebo za ním stál mocný spojenec – Sovietsky zväz. Slovensko však hľadalo aj v zmenených podmienkach svoju osobitnú cestu. Dalo to najavo v parlamentných voľbách v roku 1946, keď zvíťazila Demokratická strana. Išlo o Pyrrhovo víťazstvo, po ktorom nasledovali tresty za slovenskú neprispôsobivosť, nepokrokovosť a zaostávanie. Nasledovalo úplné prevzatie moci komunistickou stranou, ktoré sa stalo realitou na dlhých štyridsať rokov. Slovensko v rokoch 1945 – 1992 zasiahlo viacero hlbokých zmien. Boli to jednak zmeny politické, keď sa k moci predrala jedna politická strana, ktorá zaviedla totalitný systém postavený na ideológii marxizmu-leninizmu. S tým súvisela perzekúcia jednotlivcov a celých skupín obyvateľstva, ale aj zmeny v sociálnej štruktúre, dané procesmi kolektivizácie a industrializácie. Samozrejme, tieto umelo riadené zásahy vyvolávali odpor. Doma a v zahraničí sa formoval protikomunistický odboj. Zo Slovenska odišli tri vlny politickej emigrácie, ktoré vyvolali roky 1945, 1948 a 1968. Neodchádzali iba politici, ale aj umelci, študenti, vedci, lekári, inžinieri, podnikatelia a živnostníci. Komunistický režim odstránil základné občianske práva a slobody. Vytvoril tajnú políciu – Štátnu bezpečnosť s rozvetvenou sieťou agentov, ktorá zasahovala proti všetkým prejavom nesúhlasu s režimom a trestala aj potenciálnych protivníkov. Komunistický systém bol založený na stálom kádrovaní. Do funkcií od miestnych až po najvyššie sa mohli dostať iba spoľahliví ľudia. Informačný monopol neumožnil, aby sa verejnosť dostala k informáciám z rôznych zdrojov. Informácie určené pre verejnosť sa nedali zverejňovať bez predchádzajúceho súhlasu cenzúry. Cenzurovali sa nielen politické správy, ale aj umelecké diela. Marxisticko-leninská ideológia, ktorá si nárokovala celého človeka bola prítomná všade. V škôlkach, školách, na pracoviskách. Slobodný život sa umŕtvil. Ľudia si prestali dôverovať a uzavreli sa viac do svojich rodín. Žili sa dva životy. Jeden oficiálny, založený na pretvárke a oportunizme, druhý súkromný, plný kritiky a nesúhlasu s existujúcimi pomermi. Komunistický režim neumožňoval, aby sa Slovensko vyvíjalo v duchu jemu vlastných tradícií. Tradičné sa potláčalo ako zaostalé a tmárske. Ostala len vypreparovaná ľudovosť bez hlbšieho zakotvenia v tradícii a viere. Súkromné sa automaticky spájalo s vykorisťovaním. Nový systém zaviedol prevratné sociálne zmeny. Zaviedol pracovnú povinnosť, bezplatné zdravotníctvo a školstvo. Obrovský sociálny experiment znamenal pre spoločnosť šok. Spoločenský život sa mohol rozvíjať iba podľa smerníc, diktovaných stranou. Všetko bolo vopred rozhodnuté v straníckej centrále a navonok sa to vydávalo za hlas ľudu. Strana hovorila za ľud, lebo ona najlepšie vedela, čo potrebuje. Umlčaním názorovej rôznosti však nezanikli spory a rôznosť pohľadov. Ostali skryté a nehovorilo sa o nich. V samotnej komunistickej strane existovali rôzne tábory, ktoré súperili o moc. Tabuizovali sa národnostné a konfesionálne vzťahy. Pritom navonok bolo všetko vyriešené novým systémom. Spoločnosť sa zmenila na skleník v ktorom žili ľudia ako predmet veľkého experimentu. Aj v tomto neľahkom období sa Slovensko rozvíjalo. Poznačené kolektivizáciou a industrializáciou sa rýchlo menilo z agrárnej na priemyselnú krajinu. Vzrástla vzdelanostná úroveň obyvateľstva a napriek zásahom komunistického centra sa nepodarilo úplne odstrániť ani slovenskú otázku, ktorá sa nástojčivo vynárala v hospodárskej, sociálnej a kultúrnej oblasti, a to najmä v čase, keď sa komunistický režim dostal do krízy, teda v rokoch 1956, 1968 či 1988. Tri fázy komunistického režimu – stalinské 50. roky, obrodný proces v 60. rokoch a normalizáciu po príchode vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy v roku 1968 reprezentovali tri osobnosti: Viliam Široký, Alexander Dubček a Gustáv Husák. Pretrvávajúca absencia slobody a náboženský útlak viedli k sformovaniu slovenského disentu. Od začiatku v ňom prevládal nábožensky motivovaný disent, ktorý však nezdôrazňoval len rešpektovanie náboženských práv, ale aj ľudských a občianskych práv. Práve otázka ľudských práv sa stala nosnou otázkou civilizovaného sveta. Československo, ktorého súčasťou bolo Slovensko, sa zaviazalo podpisom záverečného aktu helsinskej konferencie v roku 1975 dodržiavať ľudské a občianske práva a slobody. Tým sa dostalo do vnútorného protirečenia, pretože systém, ktorý ho charakterizoval v zásade tieto práva popieral. Znamenal novú šancu pre disent, ktorý sa napriek perzekúcii a práve pre ňu stával čoraz silnejšou morálnou autoritou, prinášajúcou nádej na pozitívnu zmenu. Zásadná zmena v roku 1989 priniesla pád komunistického režimu. Vytvoril sa priestor na slobodný život. Transformácia bola spojená s veľkými ťažkosťami. Zmeniť systém a mentalitu ľudí, ktorá s ním súvisela z večera na ráno nebolo možné. Objavili sa obrovské sociálne a ekonomické ťažkosti. Iniciatívu prejavovali nie vždy čestní a spravodliví ľudia. V nových podmienkach sa hľadala nová podoba štátu. Ukázalo sa, že predstavy o forme spolužitia Čechov a Slovákov sa v mnohom rozchádzajú. Súčasťou transformačných procesov bol vznik samostatnej Slovenskej republiky. Bol to dôsledok neschopnosti nájsť obojstranne prijateľný konsenzus, naplnenie práva národa na vlastnú štátnosť, ale aj kalkul síl, ktoré v tomto procese cítili ekonomický profit. Slovenský národ sa napriek všetkým ťažkostiam počas totalitného komunistického režimu prepracoval na vyššiu úroveň. Slováci vzrástli početne aj vzdelanostne. Ukázalo sa tak, že 20. storočie je skutočne „slovenským storočím“.
