Jas nás núti hľadieť inam

  • Recenzované dielo

    Temná abeceda
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/12
  • Autor recenzie

    Derek Rebro
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Výber z poézie – doteraz v slovenskom preklade chýbajúcej – švédskej autorky Evy Ström prináša skutočne reprezentatívny prierez jej tvorbou, keďže obsahuje básne z rokov 1979 až 2016. Napriek širokému časovému, tematickému aj tvarovému rozpätiu si kniha zachováva kompaktný poetologický charakter a špecifický hlas textovej subjektky je v nej po celý čas rozpoznateľný.

    Pre rukopis Ström sú typické viaceré paradoxy. Jazyk jej textov je zvyčajne priamy a vecný, čo je podporené aj uvádzaním presných (nielen časových) údajov či zapájaním odbornej (napr. medicínskej) terminológie do básní, v čom sa prejavuje autorkino pôvodné povolanie lekárky; viaceré texty sú básňami v próze, a predsa je ich obsah chvíľami ťažšie uchopiteľný. Autorka totiž vytvára dosť rázne asociačné skoky, prepája sen s realitou, prírodné s urbánnym, harmonické s tragickým (disharmonickými detailmi je jej hrdinka fascinovaná opakovane; pozri báseň Audiencia – 2009), mimetické (aktuálne odpozorované: báseň Odliv) s fantazijným/predstavovaným, sakrálne s profánnym, minulé (aj nábožensky a mytologicky, rovnako však individuálne – cez aj tragické spomienky – vyživované) so súčasným a konkrétnym. (Menované charakteristiky, spolu s odkazmi rôzneho typu, ju zbližujú s tvorbou J. Bodnárovej; pozri aj báseň Štvrtého januára.) To všetko bez toho, aby vznikol recepčný chaos: výsledkom sú skôr interpretačne otvorenejšie texty, pri ktorých je dôležitá ochota a schopnosť čítať ďalej/za, neuspokojiť sa s relatívne jasným povrchom, ktorý, zostanúc pri ňom, vyruší, no jeho potenciál ostane nevyužitý. (Podobne napohľad jasné, a predsa tajomné a viac plánov ponúkajúce sú básne Maje Vidmar, ktoré u nás vyšli v roku 2015 pod názvom Izby a iné básne v preklade Stanislavy Repar.)

    Keďže sa prekladateľ domnieval, že viaceré texty sú bez ich špecifikovania autorkou nezrozumiteľné, resp. že bez nich ide len o „pôsobivé surrealistické cvičenia“, s čím nesúhlasím, požiadal poetku o vysvetlenia, ktoré zaradil do zvláštneho oddielu knihy. Hoci som básne opakovane čítal bez ich zohľadnenia a bol som odmenený tak na intelektuálnej, ako aj emocionálnej rovine, následné dosadzovanie si jednoznačnejších významov a inšpiračných okruhov do tej-ktorej autorskými vysvetlivkami vybavenej básne nebolo úplne na škodu. Texty je, samozrejme, naďalej možné čítať aj bez spresňujúcich informácií – obstoja aj samy osebe a ich interpretačné pole tak zostáva širšie. Pri viacerých básňach sa však ich účinok zintenzívni v dôsledku usmernenia pozornosti autorkou zamýšľaným smerom, ktorý by bez jej poodhalenia zostal skrytý.

    Ako som naznačil, texty sú dotované nielen konkrétnymi historicko-spoločensko-politickými postavami a okolnosťami, ale aj osobnými traumami (smrť otca či rozporuplný vzťah k matke: pri básni She is in paradise now sa mi vybavila aj raná tvorba L. Vadkerti-Gavorníkovej) – oboje autorka dokáže využiť na vytvorenie myšlienkovo komplexnej a vizuálne podmanivej básne. Neuspokojuje sa totiž s jedným plánom, a hoci rekonštruuje historickú i rodinnú pamäť, aj sa angažuje (báseň V potravinách Európa), nečiní tak priamo, ale vytvára poeticky a ideovo simultánne uzly, ktoré napriek zdaniu jasnosti účinne neodkryjeme ráznym prestrihnutím, ale až trpezlivým rozpletaním: tak to s umelecky hodnotnou poéziou zvyčajne býva. Len na pár miestach som bol vyrušený banálnymi konštatovaniami („Tam, kde si, nie je smrť // tam, kde je smrť, nie si ty“, s. 23; prípadne klišéovitý záver textu na s. 39), redundanciou (s. 25) či štylistickou krkolomnosťou: „V istom danom bode“ (s. 31). Tieto – možno prekladom spôsobené – odchýlky sú však v kontexte celku prehliadnuteľné.

    Ako feministu ma, samozrejme, potešila rodovo podnetná rovina knihy. Viaceré verše sú interpretovateľné cez koncepciu écriture féminine, „ženská“ subverzívnosť je do nich vpísaná nielen motivicky, napr. cez telesnosť, ktorá sa chvíľami prepája s prírodnými motívmi (báseň Menštruácia; priamejšia ekofeministická prizma by však bola neadekvátnou nadprácou) a ktorej znaky sú tiež podporené i medicínskym diskurzom – nie však v hodnotovo negatívnom, ženy a inakosť podrobujúcom, disciplinujúcom zmysle, aj ktorý je možné odčítať v nateraz poslednej knihe Márie Ferenčuhovej Imunita (aj na ňu som si spomenul počas čítania viac ráz, nielen pri básni Inkarnácia...). Pre autorku-lekárku ide o neutrálny spôsob nazerania na svet, ktorý jej jednak slúži na pregnantné vyjadrenie básnického odkazu, no zároveň ju ako jeden z činiteľov, spolu so štýlovo-žánrovou rozmanitosťou a vzájomným vyvažovaním sa rôznych emocionálnych polôh, chráni pred nefunkčným pátosom („No tak, miluj ma / nukleotid za nukleotidom“, s. 12), či nereflektovanou naivitou, a to aj pokiaľ ide o duchovný veršový rozmer: „Inkarnácia [...] Ako sa tvorí kosť, ako svaly [...] Na hrudi drobné červené znamienka [...] Zbytočné znalosti o tele, ktoré je mŕtve už 54 rokov“ (s. 46; báseň pritom o to účinnejšie zdôrazňuje práve aj nemateriálny rozmer života).

    Rodovo subverzívne vyznieva aj stelesňovanie/sexualizovanie náboženských symbolov, tém či postáv, ktoré nemá za cieľ popieranie, ale (i rodové) zreálnenie dodnes skôr abstraktných, metafyzicky „odvisnutých“ a nielen ženy stiesňujúcich náboženských vplyvov: „Nebo som videl roztvorené ako lono. / Budilo vo mne rozkoš, hnus a znovu rozkoš“ (s. 13), prípadne: „Klitoris svätých žien, biela kvapka stearínu, / stuhnutá, nikdy nie roztečená slasťou“ (s. 14). Takisto výber tém a postáv (Leonora Christine Ulfeldt či Sylvia Plath – oboje nielen ako inšpirujúce osobnosti, ale aj ako zástupkyne ženskej literárnej histórie) svedčí v prospech rodovo zameraného čítania (pozri aj báseň Ida). To nachádza svoje uplatnenie aj v skrytejších vrstvách, v samotnej poetike básní – cez semiotické trhliny, odvrátené strany či abjekcie – výpovedná je v tomto ohľade báseň Perleťová šija. Tá pre mňa, spolu s textom Koleno, predstavuje jeden z vrcholov predloženého výberu, stelesňujúci nielen umelecké majstrovstvo autorky, ale aj jej odvahu a názorovú nekonformnosť. Prispieva totiž k detabuizácii problému, o ktorom sa dodnes buď nehovorí, alebo naň mávame „jediný správny“ názor, ktorého spochybnenie je (ako to, žiaľ, dokazuje aj časť doslovu M. Richtera) spoločensky neprijateľné ešte aj v názorovo liberálnych kruhoch. Ide o pedofíliu, textovo stvárnenú ako pud, ktorý jeho „nositeľa“ stigmatizuje a jeho obete (pretože nikto netvrdí, že nekonsenzuálny a hierarchický vzťah medzi dvoma nerovnocennými osobami je v poriadku) ohrozuje, no ktorý je čiastočne riešiteľný, pokiaľ sa naň prestane nazerať radikálne odsudzujúco a neempaticky. Daná báseň je pôsobivá aj esteticky (za ocenenie čoho sa, vzhľadom na tému, priam hanbíme), zaujme aj umné a čitateľsky odzbrojujúce vsadzovanie násilníckej rétoriky do zdanlivo nenáležitého kontextu, ťaživosť témy násobí aj jej zámerne didaktizujúci, až rozprávkový (detskú optiku preberajúci a situáciu tak ešte väčšmi komplikujúci) tón. Jej odkaz ešte zintenzívňuje zámerne za ňu umiestnený text Večer, tematizujúci heterosexuálny vzťah/sex, ktorý sa od predošlého síce v mnohom odlišuje, no pudovosť ako nevýberová entita ich prepája. Nielen o tejto básni by sa dalo ešte dlho nahlas premýšľať, rovnako som nenapísal o ďalších kvalitách predloženého výberu, o to viac pozývam na jeho samostatné preskúmanie.
     
    Derek Rebro