Kupujem si spiatočný lístok

  • Recenzované dielo

    Otvoriť si mapu
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/05
  • Autor recenzie

    Gabriela Rakúsová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Stano Kočiš (1977) pochádza zo Spišských Vlách. Publikovať začal na webových stránkach roku 2005, neskôr uverejňoval svoje texty v novinách a časopisoch. Otvoriť si mapu je jeho knižný debut pozostávajúci z vyše dvoch desiatok textov, ktoré nie sú žánrovo vymedzené. Niektoré majú blízko k poviedke, iné k reportáži, črte, alebo sú cestopisom, esejou či „len“ stĺpčekom. Tých zvláštností v knihe je viac. Autor nepoužíva veľké písmená, prevažujú menné vety, vyskytuje sa v nich rytmus a refrénovitosť, a tak jeho texty pripomínajú poéziu. Rýchly pochod slov, informácií, pozorovaných objektov, atmosféry – to všetko čitateľa vťahuje do prostredia, ktoré autor vykresľuje. Mennými vetami, zdanlivo bez systému, vie stvárniť pohyb, činnosť, dojmy, zvuky a osobitne zaujímavo a presvedčivo pôsobí záznam rozhovorov ľudí, komunikujúcich rôznymi jazykmi, aby sa dorozumeli. Treba povedať, že autorovi viac sedí štýl menného vyjadrovania, než keď sa usiluje o korektné konštrukcie viet.

    Zážitky z ciest po cudzine sú častou témou najmä autoriek obdobia po roku 1989, kedy sa otvorili hranice a dalo sa voľne cestovať. Kočišov rozprávač (stotožnený s autorom) – „šliapač zemegule“ – nás v tejto knihe povodí po „základných“ európskych krajinách (Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Anglicko, Chorvátsko), ale navštívime aj Dubaj, New York, Čínu a túrou na Kráľovu hoľu a návratom na Spiš aj Slovensko. Autora možno označiť za dobrodruha, a najmä odvážneho skúmateľa a zaznamenávateľa životných skúseností v cudzine. Obdivuhodné je množstvo poznatkov o krajinách, pretože autor-rozprávač je výborný pozorovateľ a má schopnosť získať informácie zo všetkého a od všetkých, medzi ktorými sa pohybuje. A pohybovať sa vo svete vie, má na to nadanie. „Mal som pustenú kameru celou cestou na letisko a zachytával všetko, čo sa dalo.“

    Pozícia rozprávača – hlavnej postavy – je zaujímavá; po krajinách sám, v dvojici alebo v skupine cestuje suverénne (aj po tých v nedávnej minulosti neprístupných a exotických). Je tu však cítiť údiv z nového, dovtedy nepoznaného a zakázaného. Študenti – cestovatelia, brigádnici, gastarbeitri, námezdní robotníci v poľnohospodárstve alebo v reštauráciách – prechádzajú jednotlivé územia stopom, svetadiely lietadlom. („Prešiel som hranice asi o tretej ráno a začal som hľadať miesto, kam by som sa zložil na noc.“) Všade sa stretávajú s istými národnými skupinami, ktoré si vytvorili v západnom svete svoj biznis: „práca je to dobrá, žiaden stres a zárobok trikrát väčší, ako má náš profesor matematiky“.

    Na cestách, ktorými sa Kočiš pohybuje, sa zbieha premiešaný svet: „pribehol asi tridsaťročný angličan a opýtal sa, či si môže s partiou prisadnúť, no problem! prišiel kanaďan z toronta, španiel z barcelony, juhoafričan, traja angličania, jeden čínskeho pôvodu z londýna, chlapík z kalifornie, škót a ešte dvaja, tuším z ameriky alebo británie“. Autorova dobrodružnosť a odvaha je však do istej miery spochybnená, lebo na cestách sa orientuje bez problémov, všetko ide pomerne hladko – bez peňazí i s nimi –, raz otročí ako robotník načierno, inokedy býva v luxusnom hoteli, a tak dobrodružnosť je na úkor skutočnosti. Miestami sa zdá, akoby rozprávač nielen prechádzal skrz-naskrz zemeguľou, ale akoby priam bežal. Zábery na detaily (aj zásluhou menného vyjadrovania) sú takmer rýchlejšie ako zábery kamery: „odlietam do čangša, meškáme, prílet po polnoci, taxi na hotel, zasa v robote, 30 stupňov v kancli, 50 v závode, spotení zvárači v montérkach, dozor v kantíne, všetko čisté, jedlo stále pikantné, odchod na hotel, po roku všetko zmenené, priemyselná štvrť dokončená, chodníky a cesty hotové, stromy a kvety vysadené, žiadne blato, iba zem stále červená“. Zachytáva reálie a detaily prostredia, jeho atmosféru takým spôsobom, že nepriamo ho hodnotí, čím vzniká napríklad kontrast medzi New Yorkom a čínskym mestským prostredím.

    Štýl rozprávania v textoch je živým, hovorovým jazykom s veľkým množstvom reálií jednotlivých krajín, zväčša v príslušnom jazyku, ale najmä v angličtine. Zdalo by sa, že čitateľ, neovládajúci tých niekoľko jazykov, bude mať problém, ale cudzie slová, výrazy, celé vety sú do textu zakomponované nápadito, takže máte dojem, že sa nič z prostredia, v ktorom sa postavy pohybujú, nestratilo. V autorskej reči však neprimerane pôsobí množstvo novodobých slovenských slangových výrazov (reštika, nočák, totáč...) i pričasto dosť nevydarená hra so slovami: „Stojíme na boku lode. Hľadíme do boku na Boku. Z druhého boku vyplávala plachetnica a to už náš Ford vyšiel z kompy na druhom brehu Boky.“

    S pribúdajúcimi stranami knihy pribúdajú aj subštandardné slová v reči rozprávača, bez ktorých by texty boli lepšie. Ak vezmeme do úvahy, že Stano Kočiš začínal ako bloger, tak niekoľko posledných textov o tom aj svedčí. Svojou zväčša dvojriadkovosťou a témami narúšajú systém výpovede. Až má príjemca chvíľami dojem, že vznikali narýchlo a niektoré v závere knihy sú akosi nadbytočné. V jednom zo záverečných textov knihy autor píše: „Nedopovedať, skončiť tam, kde to nikto nečaká. Ukončiť, nedopovedať, nedokazovať. Príbeh nestojí na dokazovaní. Príbeh stojí, ide, stojí, ide...“ – autor sa sám zneistil. Zdá sa však, že poetiku tejto knihy už nemôže použiť, lebo by sa opakoval (spomeňme napríklad Kto chytá v žite, ale príde na um aj Kerouac).

    Kerouacov román Na ceste „funguje ako istý vzorec na preloženie hlbokých zmien a následných otrasov, spôsobených historickými momentmi, do životne dôležitých, večných obáv“ (P. Vlagopoulos). Kočiš i Kerouac objavujú miesta – ako outsideri, ako dobrodruhovia, ich skúsenosti z ciest sú „v istom zmysle prieskumom budovy národa zdola“.

    Napriek niektorým nedostatkom Kočišova kniha u čitateľa zarezonuje najmä formou štýlu, ohromujúcim množstvom reálií a spleťou ľudí rôznych národov a národností.
     
    Gabriela Rakúsová