Rousseau Divokého západu

  • Recenzované dielo

    Walden alebo život v lese
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/12
  • Autor recenzie

    Eva Dědečková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Občianske združenie Brak prináša kultové dielo amerického filozofa H. D. Thoreaua Walden. Zobrazuje Thoreauov život po dva roky, dva mesiace a dva dni v lese na brehu rybníka Walden, neďaleko jeho priateľov a rodiny v Concorde, v štáte Massachusetts.
     
    Väčšinu času žijeme na úteku pred samotou. Toho, kto chce skutočne aspoň na chvíľku „byť“ osamote, hneď zasiahnu podozrievavé pohľady a obavy o jeho duševné zdravie. Akoby neustále vyhľadávanie spoločnosti, čas strávený nekonečným táraním, bol symptómom rýdzeho zdravia... Čo však, ak má i samota svoju Reč? Je naozaj smutná a tichá, a vlastne bez blízkosti ostatných ľudí – nemá? Naopak: „Som v pokušení odpovedať im, že celá naša planéta, na ktorej žijeme, je iba bodkou vo vesmíre. Prečo by som sa mala cítiť osamelo? Nie je naša planéta súčasťou Mliečnej dráhy? To, čo sa ma pýtate, mi nepripadá ako dôležitá otázka. Čo je to za priestor, ktorý oddeľuje jedného človeka od druhého a robí ho osamelým?“ Pochopiteľne, je to práve tzv. civilizovaná spoločnosť. „Žije sa prirýchlo“, povie tento hlas starého amerického západu, a my sa dnes, čítajúc túto pravdu, chvejeme viac, ako kedykoľvek predtým. Radšej čítame správy zo sveta, zo svojich životov robíme falošné obrázky na sieťach, „myslíme si, že existuje to, čo sa v skutočnosti iba zdá“. Žijeme v strachu zo smrti odhaľujúcej prázdnotu našich pohodlných životov, tak sa dívame radšej na zvečnené momenty prchavých dní na displejoch, a pritom „vždy na hrane, snažíte sa udržať na trhu a zbaviť dlhov... Ako keby bolo možné zabíjať čas a nezraniť tým večnosť“.
     
    Zarážajúco aktuálne
    Thoreauove vhľady do núdznej situácie bežného človeka (pôžičky, dlhy, ťažká, nezmyselná a zle platená práca) sú až zarážajúco aktuálne, a to i napriek tomu, že vznikali v období vlády divokého kapitalizmu (a je to vôbec v našej krajine zarážajúce?): „Pracujúci človek nemá v každodennom žití čas na vlastnú integritu; nemôže si dovoliť pestovať skutočne ľudské vzťahy – znížilo by to jeho trhovú cenu. Nemá čas byť ničím iným než strojom.“ Proti tomu sa však Thoreau, tá skutočne živá bytosť, búri! Tento Jean Jacques Rousseau amerického západu, žijúci dva roky na samote pri jazere Walden, mal odvahu vydať sa preskúmať vlastné vnútro, ohmatať život mimo bezpečnej mestskej ohrádky, aby pochopil „všesúvislosť sveta, života“, že ľudská spoločnosť je „možná“ vďaka „banálnemu“ ne-ľudskému okoliu; že tzv. inštitúcie nie sú žiadnym božstvom, ktorému sa človek musí ako otrok jednoducho podrobiť (viď jeho dielo Občianska neposlušnosť). Že „hra“ na modernú spoločnosť, ktorá nás de facto oberá o to najpodstatnejšie – náš čas bytia, o našu najvlastnejšiu možnosť pochopiť sa, vyhmatávať, tvoriť svoj zmysel života, nie je jediným možným spôsobom existencie. Žiadna z perspektív, či už pochádza z tradície, posvätená autoritou starších, alebo tá moderná, biznisová, nemá žiadny dôležitejší význam. Platí len jediná optika: „optika Života“. „Koľko vzdialených a rozličných bytostí v rôznych sídlach univerza kontempluje tú istú vec v ten istý moment! Príroda a ľudský život sú také rozličné, aké rôzne sú naše konštitúcie. Kto vie povedať, aký pohľad ponúka život niekomu inému?“ Nie, ani Thoreau nevyzýva na „návrat do jaskyne“. Naopak – považuje za dôležité nájsť si ten svoj „vlastný“ spôsob, ako vyjsť z onej známej platónskej jaskyne a uvidieť Slnko; usilovať sa „byť tým, čím sa má stať“.
     
    Poznanie blízkosti
    Samota – to je ucho priložené k srdcu Univerza, ktorého tlkot Nesmiernosti je dychberúcou rečou Života. Výtrysk bohatstva, ktoré H. D. Thoreau priviedol k slovu v bytostnom rozhovore s Prírodou, je zlatou žilou ľudskosti. Samota uprostred lesov, pri jazere Walden, mu paradoxne priniesla poznanie „blízkosti“: jazero mu bolo doslova okom do duše Prírody, pričom v jej bezodných hĺbkach vnímal svoju vlastnú, najpôvodnejšiu tvár. Jeho zápisky z týchto životaplných dní lemujú nielen myšlienky veľkých filozofov, básnikov či prírodovedcov, ale i tých najchudobnejších-najbohatších, ktorí ho náhodne v jeho svojpomocne postavenej chatke navštívili. V premenách ročných období rozoznáva premenu i večnosť ľudského života. Jeho jazyk je rozvážny a priamy, vhľad ostrý a predsa láskyplný – chce radšej tisíc vlastných zlyhaní, než jeden pohodlne prevzatý vzorec života.

    Thoreau nám z vlastnej skúsenosti ukazuje, ako mrháme svojimi životmi, akí sme blázni. Nejedného čitateľa to môže popudiť – ide však o to, aby sám našiel to svoje zrkadlo a uvidel v ňom večného blázna.

    Čítať Thoreauove myšlienky – nech už otvoríme ktorúkoľvek stránku – je ako prechádzať sa lesom. Autor sa totiž „stal“ harfou, ktorú (h)ladila harmónia samotnej Prírody, zem je preň „živou poéziou“ – a rovnako, ako jeho skvelý súčasník, básnik Walt Whitman (Steblá trávy), i Thoreau je básnikom Kozmu, tej ozdoby Nocí: „Svetlo, ktoré nás oslepuje, je pre nás tmou. Prichádza len ten úsvit, do ktorého sme prebudení. Brieždi sa na nový deň. Slnko je iba zornicou.“
     
    Eva Dědečková