Rúcanie hradieb neviditeľného zla

  • Recenzované dielo

    Kráľovskí agenti
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/12
  • Autor recenzie

    Ľubica Kepštová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Diana Mašlejová zostala svojim základným tvorivým princípom verná aj v najnovšej knižke Kráľovskí agenti, v ktorej sa opäť objavuje detská detektívna dvojica – Betka a Cyril. Napínavé dobrodružstvo sa tentoraz odohráva počas rodinnej dovolenky v Londýne. Príbeh sa začína nevinne – hravým, trochu čudesným stretnutím s veveričkami z Central Parku. Opäť sa objaví kulisa záhadného hotela, v ktorom sa pohybuje neviditeľný personál. V hale deti objavia zázračný gobelín, na ktorom sa objavujú udalosti, ktoré môžu zmeniť celý svet. Autorka spontánne a bez rozpakov zapája priamo do hry anglickú kráľovnú a ďalších svetových politikov, pretože tentoraz tu evidentne nejde o fazuľky, ale o zachovanie sveta. Autorkine charakteristiky mocnárov sú znakovo presné, s nádychom jemnej irónie, ktorá v sebe skrýva viacrozmernú pravdivostnú hodnotu.

    Temný a mocibažný Drumnadrochit sa zakráda Londýnom, aby započal svoje dielo skazy – medzi hranicami krajín stavia vysokánske múry, budované z neznámej nezničiteľnej hmoty, ktorá rastie ako zhubné organické tkanivo rozdeľujúce krajiny, svetadiely a ľudí. Dvojica malých hrdinov sa pustí do odvážneho pátrania s kráľovskými agentkami – veveričkami, ktoré v čase nebezpečenstva zabezpečujú spojku so samotnou anglickou kráľovnou.

    Dobrodružné rozprávanie má aj svoje etické posolstvo a apelatívnu pointu: „Detská odvaha, zvedavosť a pravdivosť je tou najsilnejšou zbraňou proti zlu. A zlo dostalo v posledných rokoch celkom inú tvár. Stalo sa neviditeľným,“ filozoficky konštatuje biela veverica. Preto sa mohlo stať, že stavebným materiálom na múry, ktoré rozdeľujú svet, postačila „zhmotnená nenávisť a zloba ľudí, sršiaca z nahnevaných, štipľavých a zlomyseľných komentárov zo sociálnych sietí“.

    Diana Mašlejová je autorka, ktorá vo svojich príbehoch dáva vyznieť dobru, nemá rada otvorený koniec, v ktorom ostáva dieťa samé so svojím strachom, smútkom či obavami. Do všetkého vkladá nádej a celý príbeh v závere uprace do poslednej bodky. Sympatizujem s autorkou, ale možno by nebolo na škodu, keby trochu toho záverečného „upratovania“ nechala aj na detského čitateľa.
     
    Ľubica Kepštová

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013