Vrátil sa!

  • Recenzované dielo

    Hlava 22
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/06
  • Autor recenzie

    Nina Podmanická
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Yossarian sa vracia strašiť, sužovať a rozosmievať v novej edícii, v nežnom objatí titulov Gold nad zlatoNiečo sa stalo, ďalších Hellerových trhákov. Hlava 22 starne s gráciou. Jej najväčšou kvalitou je vydarený balans medzi absolútnymi protikladmi. Anonymitou a intimitou, humorom a hororom.
     
    Napriek množstvu postáv, ktoré sa v románe vyskytujú, je takmer každá čitateľovi predstavená do hĺbky – je priamo charakterizovaná a popísané je jej rodinné zázemie. Dôležité je v tejto súvislosti uviesť aj autorovu tendenciu podať čitateľovi viaceré informácie explicitne: „Generál Peckem sa strašne rád počúval a najradšej sa počúval, keď rozprával o sebe.“ Táto tendencia priamo súvisí s úsečnosťou a strohosťou, ktoré Heller volí ako prostriedky priblíženia vojnovej reality. Neodlišuje sa tým teda od mnohých iných protivojnových autorov, ktorí podobný štýl tiež využili na stupňovanie intenzity čítaného textu.

    V mnohých prípadoch má tak scéna omnoho väčší účinok a zachytáva podávaný obraz, paradoxne, detailnejšie a grafickejšie. Čím grafickejšiu scénu autor pred čitateľom vykresľuje, tým strohejší štýl využíva. Heller účinok danej pasáže zvyšuje ešte aj akýmsi predznamenávaním. Čitateľovu pozornosť zameria na malý detail, napríklad na vychudnuté bedrá Kida Sampsona, a vzápätí ho nechá na tomto mieste rozseknúť vrtuľou lietadla. Takže napriek tomu, že je čitateľ v očakávaní, ho scéna šokuje. Ťarcha takmer celej autenticity a (čierneho) humoru diela tak spočíva v autorskom štýle, ktorý je na vedomej hranici bagatelizovania. Čím viac sa smrť jednotlivých postáv vyvažuje vetami typu: „Plukovníkom Cathcartom smrť Kida Sampsona a McWatta natoľko otriasla, že zvýšil počet náletov na šesťdesiatpäť,“ tým hlbšie čitateľa zasiahne.
     
    Medzi humorom a hororom
    Kapitoly nie sú usporiadané chronologicky a v mnohých prípadoch fungujú ako samostatné celky. Takáto kompozícia prispieva k celkovej atmosfére Hlavy 22, ktorá je preplnená postavami – tie sa vďaka poskytnutým podmienkam knihou „hemžia“ a aj napriek tomu, že im autor venuje dostatočný priestor, v ktorom ich do hĺbky predstaví (priblíži ich výzor, záujmy a rodinné zázemie), zostávajú „prchavými známosťami“ čitateľa. Spozná ich, no nesleduje ich pozorne a nikdy nevie, kedy a ako sa s nimi najbližšie stretne.

    Nezreteľná hranica medzi humorom a hororom, na ktorej autor balansuje, je esenciou celého diela. Čím bližšie sa však čitateľ dostáva ku koncu, tým viac humor ustupuje hororu. Grafické výjavy sa stupňujú od „neškodného“ vojaka v bielom, s ktorým sa stretávame v nemocnici, cez krutú smrť Kida Sampsona, Yossarianovu noc v Ríme až po Snowdenovu smrť. Tú pokladám za najpôsobivejší motív celého diela. Strach zo smrti, ktorý cyklické objavovanie sa tohto motívu v diele symbolizuje, je podobný tomu, ktorý postavy zažívajú pri strete s bielym vojakom v nemocnici. Snowden nepredstavuje plnohodnotnú postavu príbehu. Jediným Snowdenovým kvalifikátorom je, či je mŕtvy alebo živý. Čitateľovi sú informácie o jeho smrti dávkované veľmi pomaly a opatrne. Autor sa pritom pohybuje znovu na hrane explicitnosti, kedy píše o Snowdenovom „tajomstve“, ktoré z neho v lietadle vypadlo. Tieto narážky majú podobný účinok ako predznamenávanie v prípade Kida Sampsona.

    Keď sa pred Snowdenovou smrťou odhrnie opona úplne, výjav pôsobí takmer dychvyrážajúco. Autor spája naturalistický obraz smrti cudzieho človeka s hmatateľným strachom z vlastnej pominuteľnosti a predostiera tak autentický pohľad do mysle človeka stratenej generácie. Yossarian smrť odmieta a snaží sa od nej dištancovať čo najviac, nedokáže sa už ale pridŕžať všetkého vitálneho – nedokáže sa stotožniť a súcitiť so svojimi novými spolubývajúcimi, pretože „patrí k celkom inej generácii, do inej éry, iného sveta“, nedokáže sa zbaviť smrti vo svojom stane a tak zostáva stáť na hranici. Neschopný začať znovu žiť, ani poddať sa smrti. Za túto hranicu, ktorá ho natrvalo oddelila od jeho rovesníkov, pokladá práve Snowdenovo tajomstvo: „Človek je iba hmota, tak znelo Snowdenovo tajomstvo. Pochovaj ho, a zhnije, práve tak ako všetky odpadky.“
     
    Heller a morálne konflikty
    Čo robí dielo evergreenom je jeho presýtenosť odkazmi a otázkami. Autor spracúva otázku viny, svedomia a prežívania žiaľu. Ani doktor Daneeka, ani anonymná babka z políciou rozohnaného bordelu nedokážu prežívať žiaľ v prípade, že ich daná strata neohrozuje priamo. Prežívajú teda skôr pocity frustrácie a strachu než naozajstný smútok. Morálne konflikty rieši Heller ďalším zdanlivým konfliktom – budú to oni, alebo to budeme my. Zamiešaním pudu sebazáchovy do rovnice sa končievajú viaceré debaty. Heller ním však svoje dielo neuzatvára. Neposkytuje odpoveď na otázku, koho život je hodnotnejší, či si viac zaslúži žiť dvanásťročné dievča alebo pes, akú cenu život vôbec má a či existuje vo vojne hrdosť.
     
    Nina Podmanická