Zápisky mladého lekára - Michail Bulgakov

  • Recenzované dielo

    Zápisky mladého lekára
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2014/10
  • Autor recenzie

    Luboš Svetoň
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Preklad Ivana Kupková
    Vydavateľstvo Európa 2013

    V posledných rokoch pribudlo na knižných pultoch viacero diel označených ako zápisky. Hromadiaci sa výskyt iste súvisí aj so sprístupňovaním umeleckej tvorby zo starších čias, ktorá u nás z rôznych dôvodov nevychádzala, nesmela vyjsť alebo nebola doceňovaná.

    Michail Bulgakov, autor svetoznámeho románu Majster a Margaréta, bol vo svojich profesijných začiatkoch lekárom. Práve z obdobia povinného praxovania v Smolenskej gubernii v roku 1916 pochádza väčšina poviedok v knihe Zápisky mladého lekára. Vychádzali najmä v lekárskych časopisoch, vždy však (okrem posledného textu Morfium) bol ich pôvod označený ako kniha Zápisky mladého lekára. Vyšla vďaka úsiliu tretej Bulgakovovej manželky Jeleny prvý raz až v roku 1963.

    Už tieto prvé Bulgakovove zverejnené dielka svedčia o jeho výnimočnom literárnom talente. Prejavil v nich zmysel pre dramatickú čechovovskú skratku, sebairóniu, iróniu a satirické drobné „pichliačiky“ gogoľovského štýlu, ale vniesol do nich i vlastnú cynickú drsnosť, ktorú mu v neskorších rokoch viacerí kritici zazlievali. Napriek tomu aj z tých tvrdších opisov realistickej „mäsiarskej“ lekárčiny cítiť humanizmus. Napokon, groteskné vyznenie viacerých príbehov neodsudzuje ľudí ako takých, ale ich „zadubenectvo“. Kým prvé tri príbehy – Uterák s kohútom, Krst obratom a Oceľové hrdlo – sa čítajú ako beletrizované chorobopisy mladého lekára – začiatočníka, vo Fujavici, Tme tmúcej, Zmiznutom oku a Hviezdach na koži autor čoraz väčšmi vníma choroby aj ako dôsledok prírodných a sociálno-ekonomických podmienok. Na rozdiel od mnohých iných spisovateľov toho obdobia, ktorí do svojej tvorby dokázali implementovať sovietsky optimizmus, Bulgakov sa s ním nikdy nedokázal stotožniť. Podstatnú časť svojho života sa moril s tragickým morfinizmom. Opísal ho ako prípad iného lekára, svojho nástupcu v dedinskej nemocnici, v novele Morfium. Rovnako tragicky ho poznamenala skúsenosť vojnových a povojnových rokov, pocit márnosti zo zachraňovania životov pri toľkom nezmyselnom krviprelievaní, a tak ťažko povedať, či jedna životná tragédia nepramenila v druhej.

    Dnešní lekári sa pousmejú nad anekdoticky pôsobiacimi príhodami z voľakedajšej medicíny a ľudového liečiteľstva. Ale iba pousmejú, pretože to, čo pripomína lacné vtipy, v skutočnosti len zvýrazňuje tragickosť celého obrazu borenia sa s nevedomosťou vtedajšej, predovšetkým roľníckej vrstvy. Svet odvtedy síce míľovými krokmi pokročil vpred, ale aj dnes sú ľudia v záujme svojho zdravia či zdravia svojich blízkych schopní stvárať neuveriteľne tmársky pôsobiace kúsky. A keď proti nim stojí začínajúci praktik, o dramatickosť je postarané. Aj preto sú zápisky Michaila Bulgakova zápiskami večne mladého lekára.