Okrem ruskej literatúry mala na mňa vplyv aj česká literatúra, a to z toho jednoduchého dôvodu, že po našom návrate na Slovensko takmer celá domáca detská knižnica pozostávala z českých kníh. V detstve sa mi otvoril svet práve prostredníctvom nich a až neskôr prišli klasické Dobšinského rozprávky. Najprv to bola Němcová, až potom prišli slovenské ľudové rozprávky. Tak to bolo aj na poli hudby, medzi moje obľúbené patrili piesne z repertoáru Osvobozeného divadla. Možno to je dôvod, prečo som aj dnes na všetko české citlivejší než priemerný Slovák. Nazvime toto obdobie mojou prvotnou multikultúrnosťou. Neskôr sa na to usadila ruská literatúra 19. storočia, ku ktorej som sa – dodám – dostal bez akýchkoľvek ideologických nátlakov a dodnes ju pokladám za vrchol svetovej literatúry. Na túto vzdelanostnú bázu sa potom navrstvila maďarská literatúra, pričom ostatné literatúry ani nespomínam. Maďarskú literatúru som vždy skúmal z hľadiska historických vzťahov a recepcie. Keď som teda začal spoznávať systém slovensko-maďarských literárnych vzťahov a súvislostí, čoskoro som zistil, že tieto vzťahy sú zaťažené konfliktmi a sú pomerne protirečivé, skrátka vonkoncom nie idylické. Dostal som sa do začarovaného kruhu, z ktorého som sa postupne vymanil až v nedávnych rokoch.
