Irena Brežná krátkou novelou Psoriáza, moja láska (v preklade Magdy Takáčovej) vstúpila v roku 1992 do slovenskej literatúry. Vo švajčiarsko-nemeckej literatúre bola prítomná už od roku 1980, keď napísala svoj prvý literárny text Slovenské fragmenty, v ktorom spracovala vlastnú minulosť a prvé zážitky z emigrácie. Text získal prvú cenu v súťaži cudzineckej literatúry v Berne, knižne bol publikovaný v roku 1985. Novela Psoriáza, moja láska vyšla v nemeckom origináli v roku 1990. Autorka v nej využila prax psychologičky; príbeh je vo svojej reportážnej polohe „autentickým“, no literárne štylizovaným záznamom stretnutí rozprávačky s ľuďmi postihnutými touto kožnou chorobou. Hlbším zmyslom príbehu je nielen interpretovať autentický výskumný materiál, ale predovšetkým „vedieť, čo to znamená pre muža, pre ženu byť psoriatikom, navyše, čo znamená byť zajatcom tejto choroby, čo môže táto choroba človeku dať“ (autorka v slovenskom doslove). Práve tento cieľ – preskúmať „inakosť“ psoriatikov a cez ňu pochopiť aj vlastnú inakosť – autorka skúma výsostne literárnymi formami: vytvorením rozprávačkinej telesnej dvojníčky, ktorá sa zaľúbi do psoriatika, aby mu vnikla až „pod kožu“, spoznala jeho i vlastné intímne reakcie vo svete tejto (ale vlastne aj každej inej formy) inakosti, a išla v tomto spoznávaní až po poslednú fyzickú hranicu, do sveta kafkovskej fantastickej premeny jej psoriatika na tvora, ktorý už „nehovorí slovami, hovorí šupinami“. Táto jeho premena, na rozdiel od Kafkovho Gregora Samsu, vyznieva v Brežnej príbehu oslobodzujúco. Novela Psoriáza, moja láska je z preložených Brežnej textov literárne najobjavnejšia a mohla pre slovenskú literatúra krátko po páde komunizmu znamenať aj významný zdroj inšpirácie na pozadí jej vtedajšej literárnej situácie, v ktorej doznievala desaťročia preferovaná a ideologicky nanucovaná „neinakosť“, tematická i obsahová jednorozmernosť, prekrývanie ľudskej individuality kolektívnosťou, v ktorej aj telesnosť bola tabuizovaná takmer rovnako ako okupácia ruskými tankami v auguste 1968. Téma inakosti, dotykom idúcim pod kožu (až po jej odlišnú farbu) iných kultúr či iných politických systémov, násilia, individuálneho či kolektívneho, ktoré sa v snahe zabrániť inakosti deje na ľudských bytostiach, ba celých národoch, je prítomná v celom nasledujúcom literárnom, reportážnom, esejistickom a publicistickom diele autorky. Slovenský čitateľ (okrem sporadicky publikovaných textov v prekladoch Jany Cvikovej v časopise Aspekt a Romboid) mal možnosť zoznámiť sa s Brežnej tvorbou až o trinásť rokov neskôr v knihe Tekutý fetiš. Rozsiahly (300-stranový) výber je retrospektívnym pohľadom na jej dovtedajšiu tvorbu a zahŕňa výrazne autobiograficky ladenú poviedkovú tvorbu: Podenka ako subjekt a Úvahy redaktora, eseje V zrkadle jazyka, Tekutý fetiš a najmä List čiernemu synovi, silnú, sugestívnu osobnú výpoveď autorky o rasizme hlboko zakorenenom vo vyspelej západoeurópskej spoločnosti, aký zažíva aj vo svojom domove vo Švajčiarsku so synom, ktorý má aj africkú krv; ide o „stretnutie rás“, na ktoré nie je práve biela rasa ešte stále dosť pripravená (samozrejme, ani na Slovensku), reportáže z vojny na Balkáne a v Čečensku, medzi ktorými dominuje Vlčice zo Sernovodska, sugestívny, dokumentárny, emocionálne pôsobiaci opis jej návštevy v zbombardovanej čečenskej dedine. Okrem obrazu skazy na slovenského čitateľa zapôsobí nezmyselná barbarskosť správania ruských vojakov, miera ich nekultúrnosti a pohŕdania základnými civilizačnými návykmi, čo nám silno evokuje ich dve „osloboditeľské“ misie na Slovensku v roku 1945 a 1968. Mierou osobnej zaangažovanosti autorky aj umením reportáže táto reportáž i ďalšie reportáže vstupujú aj do slovenského kontextu a evokujú veľké reportérske výkony klasikov tohto žánru na Slovensku, najmä L. Mňačka, G. Gryzlova a R. Kaliského (autorka sa ako gymnazistka mohla s ich tvorbou z polovice 60. rokov oboznámiť). Z rozsiahleho výberu osobitne zaujmú Slovenské fragmenty, ktoré vznikli v exile v roku 1980. Sú ohraničené rokmi 1956 – 1968, od nedeľných prechádzok so starým otcom v Trenčíne po „prispôsobovanie sa v cudzích vodách“ emigrácie, kde okrem zaistenia existencie musí autorka bojovať „proti strate starej reči a za víťazstvo nad novou“. Práve tento text zo záveru Tekutého fetiša (ktorý vlastne demonštruje autorkino suverénne víťazstvo nad novou rečou – nemčinou) tvorí pamäťové a faktografické východisko ku vzniku najnovšieho autorkinho diela Na slepačích krídlach (2007). Je to jej literárny návrat do detstva v Trenčíne. Návrat oslobodzujúci, v ktorom sa autorkin životný príbeh mení na literárnu hru, kde je prítomná irónia, fabulačná štylizácia a vo všetkých švíkoch praská pancier „oceľového“ komunistického slovníka jej detstva. Možno Irene Brežnej otvára aj cestu k návratu do rodného jazyka nielen ako prostriedka komunikácie s rodákmi, ale aj návrat k slovenčine ako literárnemu jazyku. Nepochybne by to znamenalo prínos pre modernú slovenskú literatúru.
Anton Baláž
