Špitzer bol v prvých povojnových rokoch známy ako novinár a publicista článkami a úvahami, ktoré publikoval v dobovej tlači, najmä v týždenníku Bojovník, kde začínal svoje pôsobenie aj jeho priateľ a spoluväzeň z nováckeho tábora Leopold Lahola. Po februári 1948 a absolvovaní štúdia na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity svoj revolučný radikalizmus preniesol z oblasti publicistiky do literatúry a nasmeroval ho proti davistom. Neskôr sa za tieto postoje ospravedlnil a patril k tým slovenským publicistom a spisovateľom, ktorí po roku 1956 využili postupne sa uvoľňujúci politický a ideologický tlak na rozšírenie priestoru pre slobodnejší prejav a pravdivé hodnotenie povstania a odsúdenie stalinských procesov zo začiatku 50. rokov. Svoju literárnovednú orientáciu zúročil v polovici 50. rokov nie veľmi vydarenou, schematizmom poznačenou monografiou o Petrovi Jilemnickom. Zato svoje zážitky z povstania sa mu podarilo veľmi účinne pretlmočiť najskôr vo filmovej poviedke Biele oblaky (vznikol podľa nej rovnomenný film S. Barabáša) a o niečo neskôr v novele Patrím k vám, kde postalecké zážitky, najmä z obdobia po zatlačení povstania do hôr, tvoria len faktografické východisko k tragickému autentickému príbehu profesora E. Ottu, ktorý sa stal obeťou politických procesov 50. rokov a fyzicky i psychicky zničený, bez možnosti očistiť sa z falošných obvinení dobrovoľne končí svoj život samovraždou. Táto novela patrila k prúdu literatúry (podobne ako Mňačkove Oneskorené reportáže), ktorá začala odvážne poukazovať na temné stránky povojnovej slovenskej histórie. K próze sa Špitzer vrátil v lyricko-esejistickej novele Letná nedeľa. Vznikla začiatkom sedemdesiatych rokov, jej rozprávačom profesor histórie Rafael, a jej hlavným "hrdinom" je Dunaj – Ister, rieka, ktorá učarovala už starým Rimanom (založili tu vojenskú pevnosť Gerulata) a rovnako aj rozprávačovi príbehu. Letná nedeľa je prestúpená osobitným smútkom, kotviacim v poznaní rozprávača o nepoučiteľnosti človeka z dejín ľudstva. Zároveň je autorovým holdom Dunaju, rieke, pri ktorej prežil veľkú časť svojho života. Začiatkom sedemdesiatych rokov, keď ho normalizačný režim na dve desaťročia vyradil z literárneho a kultúrneho života, sa Špitzer začal hlbšie a intenzívnejšie zaujímať o osud židovskej komunity v diaspóre. Sústredil sa najmä na osud slovenských židov v čase ich násilnej deportácie do nemeckých táborov smrti. Postupne svoj pohľad rozšíril o spoznávanie vtedy už bohatej zahraničnej literatúry na tému vyvražďovania celého európskeho židovstva , a témy holokaustu a šoa (výraz používaný v hebrejčine) sa stali ústrednou témou jeho tvorby. Ich plodom sú dve knihy – Nechcel som byť žid a Svitá, až keď je celkom tma, ktoré mohli vyjsť až po roku 1989. Svoje spomienky na roky strávené v nováckom tábore začal písať už koncom 60. rokov pod názvom A archu zakryl oblak. Zákaz publikovania mu umožnil postupne toto autentické osobné svedectvo doplniť o výraznú reflexívnu zložku. Spomienky vyšli v roku 1994 pod názvom Nechcel som byť žid. Dileme, ktorú riešil celý život: ako neprestať byť židom a zároveň zostať Slovákom, je jednou z ťažiskovým tém aj jeho posmrtne vydanej knihy esejí Svitá, až keď je celkom tma. V eseji Skepsa a nádej ju sformuloval do slov: "Slovenský žid alebo židovský Slovák? Veľmi citlivo som prežíval obidva póly tejto otázky, lebo sa mi v živote dostalo aj protislovenských aj protižidovských urážok. Upravil som si odpoveď voľne podľa Freuda: Kým som bol nútený brať na vedomie narastanie antisemitských predsudkov, považoval som sa intelektuálne za Slováka. Odvtedy uprednostňujem, aby ma nazývali Židom." Úvahy a eseje v knihe Svitá, až keď je celkom tma okrem svojej faktografickej stránky predstavujú jeden z vrcholov modernej slovenskej esejistiky a predstavujú trvalé obohatenie slovenskej literatúry.
Anton Baláž
