"Tým, ktorí si dnes spomenú na spisovateľa Juraja Špitzera, sa pri tomto mene ako prvá vybaví jeho impozantná postava zostarnutého športovca, jeho chlapské gestá a im primeraný drsný hlas, mierne ironický úsmev a skeptický pohľad... Ale tí, čo ho dávnejšie a lepšie poznali, vedia, že to bolo všetko iba mimikry, rokmi nadobudnuté aj vypestované obranné reflexie citlivého, ľahko zraniteľného a životom doráňaného človeka, poznamenaného neviditeľnými, no o to bolestivejšími jazvami. Ako sa hovorí, život sa s ním nemaznal… Takmer pol storočia sme sa priatelili, no mával som často pocit, akoby naše priateľstvo bolo ešte staršieho dáta, akoby sme boli bývali priateľmi ešte predtým, než sme sa zoznámili. Ešte pred vojnou a za vojny mali sme totiž ako gymnazisti, on vo Zvolene a ja v Prešove, spoločné literárne a filmové lásky, rovnaké alebo veľmi podobné ideály a životné ambície, obaja sme sa nadchýnali avantgardou a víziou revolúcie, hlásili sme sa k surrealizmu a ku komunizmu"
Albert Marenčin
"Špitzerove eseje ďaleko presahujú tému židovskej otázky a holokaustu. Autor tieto fenomény konfrontuje s dvoma totalitami, ktoré v 20. storočí prispeli v strednej Európe, a teda aj na Slovensku k likvidácii židovského obyvateľstva. Ďalšou, nečakane podnetnou stránkou Špitzerových textov je, že sú neuveriteľne aktuálnym príspevkom do súčasných diskusii a polemík o interpretácii moderných slovenských dejín."
Ivan Kamenec
